Už aj pútnické mesto Levoča má svojho známeho hokejistu. Róbert Džugan (24 r.) má za sebou ročník zlatého dažďa. So Spišskou Novou Vsou vybojoval striebro v extralige. So 17 gólmi (spolu základná časť a play off) sa stal tretím najlepším strelcom mužstva. A debutoval v slovenskej seniorskej reprezentácii v dvoch prípravných dueloch proti Nemecku. Zmluvu so Spišiakmi má energický ľavák na ročník 2024/2025, a potom sa logicky natíska úvaha, že by mal zdvihnúť kotvy a vydať sa do zahraničia. S takýmito predikciami ale na všestranného útočníka nechoďte. “Ja si určite dávam krátkodobé a dlhodobé ciele, ale nerozprávam o nich. Idem krok za krokom a môj cieľ je neustále sa zlepšovať. Zároveň priznávam, že sledujem všetky zahraničné súťaže.”
Strieborná medaila so Spišskou Novou Vsou v slovenskej extralige, plus sedemnásť gólov a jedenásť prihrávok v osobných štatistikách. Rok zlatého dažďa, nie?
“Po individuálnej i kolektívnej stránke zatiaľ moja najlepšia sezóna. Zostávam však skromný.”
Spišská Nová Ves skončila tretia po základnej časti, ale vo finále nestačila na Nitru, ktorá skončila po základnej časti až ôsma. Niekto povedal, že Spišiaci preto nezvládli finále, lebo sa už vopred uspokojili s druhým miestom. Kde vidíte príčiny neúspechu vy?
“Boli by sme nespokojní, keby sme cez Košice neprešli do finále. Semifinále s “oceliarmi” nás stálo veľmi veľa síl a energie. Nitra na nás vybehla a my sme nehrali dobre ani v útoku, ani v obrane. A boli tam ešte niektoré iné záležitosti. Zrejme sme už boli celí uťahaní a zle emocionálne nastavení.”
Hoci ste dokázali, že strelecky sa viete presadiť, počas celej sezóny ste takmer vôbec nehrali presilovky, ale na oslabenia ste chodili všetky. Prijali ste s pokorou svoju hokejovú rolu? S ým, že sa môžete zdokonaliť v oslabeniach, a váš čas v presilovkách príde v budúcnosti?
“Do presiloviek som sa dostal len párkrát. Chodili na ne väčšinou starší a skúsenejší spoluhráči. Prijal som svoju pozíciu a robil som ju najlepšie, ako som vedel. Oslabenia hrám rád a hádam celý život, a i naďalej sa v nich chcem zlepšovať. Uvidíme, koľko priestoru v presilovkách dostanem budúci ročník. Chcem byť všestranný hokejista a urobím všetko preto, aby som hral vo všetkých herných situáciách. Uvedomujem si však, že v niektorých činnostiach sa potrebujem zlepšiť. V konečnom dôsledku všetky rozhodnutia robia tréneri a ja ako profesionál ich musím rešpektovať.”
Finále skončilo 24. apríla, čiže pred nejakým dva a pol týždňom. Ste tréningový maniak. Ešte oddychujete alebo ste sa už pomaly začali pripravovať na novú sezónu?
“Možno prekvapím, ale po sezóne si vždy dám tri týždne úplný pohov. A po takej dlhej sezóne ako bola 2023/24 si oddýchnem možno aj štyri týždne. Potrebujem nič nerobiť, vypnúť hlavu a fungovať ako bežný človek. S rodinou a priateľmi, prípadne si vybaviť, čo treba. A potom začne tréning vo veľkom. Je pravda, že tvrdá práca je moja cesta k úspechu.”
Radomír Heizer, športový manažér Spišiakov povedal, že letná príprava pri kondičnom trénerovi Šimonovi Spišákovi bude pre mladších hráčov, ktorí sa potrebujú zlepšovať. Vy sa však už niekoľko rokov pripravujete v športovom centre Ultimate Sports Academy v Levoči. Ako bude vyzerať vaša letná príprava?
“Už desať rokov sa pripravujem pri kondičnom trénerovi Dávidovi Kedžuchovi v Ultimate Sports Academy v Levoči. Na každú sezónu som bol výborne pripravený, v testoch som nikdy nezaostával, skôr naopak. S manažmentom Spišskej Novej Vsi sme takto dohodnutí už tri roky. Iste, vstupné a výstupné testy i lekársku prehliadku podstupujem spolu s celým mužstvom. Ale inak budem trénovať dva mesiace individuálne. Rozvíjať sa budem komplexne a moje najsilnejšie stránky, ako sú kondícia či korčuľovanie, sa budem snažiť pozdvihnúť na ešte vyššiu úroveň.”
Známy švajčiarsky hokejový agent Jaroslav Tuma tvrdí, že mladý hokejista by mal hokeju venovať osem hodín denne. Koľko hodín denne venujete tomuto krásnemu športu vy?
“V lete sú dvojfázové tréningy, tam to môže byť aj viac ako osem hodín denne. Veľmi dbám na správne vykonávanie cvikov, stravu či výživové doplnky. Ako regeneračný prostriedok využívam ľadovú vodu a samozrejme spánok. V lete spím aj poobede medzi tréningami a niekedy aj počas súťažného ročníka, ale nikdy nespím pred zápasmi. Keby som zavrel oči, čo i len na desať-pätnásť minút, pri zápase by som sa vôbec nemohol sústrediť a chytali by ma mrákoty. V súčasnosti je pre mňa ideálny osemhodinový hlboký spánok v noci. To mi dnes stačí, keď som bol mladší, spal som viac.”
Ste rodák z Levoče. Odkedy ste nastupovali za Spišskú Novú Ves? Levoča je desať kilometrov od Spišskej Novej Vsi, obetoval sa niekto z rodiny, aby vás odmalička vozil autom?
“Ako štvor- či päťročný som začínal pod holým nebom v Levoči. Prvú až až deviatu triedu som absolvoval v hokejovej triede v Spišskej Novej Vsi. A od strednej školy (Levoča) som hral kdekade po Slovensku. Inak spojenie z Levoče do Spišskej Novej Vsi je výborné. Cesta autobusom trvá desať minút a autobus chodí každých pätnásť minút. Rodina mi nesmierne pomohla, odmalička žije mojím hokejom. Pokiaľ to bolo nevyhnutné na tréningy ma vozil otec, mama i obidvaja dedkovi. Ale keď bol rozumný čas, tak som to zvládol autobusom.”
Bola nejaká chvíľa v živote, kedy ste si povedali, odteraz začnem na sebe sám tvrdo pracovať?
“Do nejakého ôsmeho ročníka na základnej škole som sa zlepšoval spontánne, rodičia ma veľmi podporovali, chodil som na kempy. Asi v deviatom ročníku (15 ročný) som si uvedomil, že chcem niečo dosiahnuť, niečo znamenať a niekam sa posunúť. Vtedy som začal viac vnímať šport a život.”
Od osemnástich rokov ste strávili tri neúplné sezóny (dorast, juniori a aj muži) v Dukle Trenčín. Aké boli tri ročníky pod hradom Matúša Čáka?
“Asi najkrajšie roky života. Boli to krásne stredoškolské časy, z ktorých mám množstvo školských i hokejových zážitkov. Veľmi dobre som zapadol do výbornej partie a dodnes sme v pravidelnom kontakte. V klube bolo veľa mládežníckych reprezentantov a zaknihovali sme niekoľko úspechov. Mesto je krásne a ľudia milí. Ja som zostal diaľkovo (individuálne) študovať v Levoči, kde som aj zmaturoval, no na vysokú školu som sa už nikam nehlásil. Budem úprimný. Ja som si vybral hokej, tejto ceste som veril a čím viac sa mi darilo, tým išla škola viac bokom. Čo sa nie úplne zhodovalo s predstavami mojej mamy, ktorá je učiteľka….”
Polovicu sezóny 2019/20 ste zvládli za mužov Dukly Trenčín a na MS 20 v januári 2020 ste boli s piatimi gólmi najlepším strelcom slovenského mužstva. Ale v nasledujúcich troch ročníkoch ste buď pendlovali medzi extraligou a prvou ligou, alebo ste sa v extralige v produktivite trápili, lebo priestoru na ľade ste veľa nedostali. Mali ste v tomto období výraznejšiu krízu, ktorá došla až tak ďaleko, že ste rozmýšľali, či má hokejová cesta zmysel?
“Aj v doraste alebo juniorke boli chvíle, kedy sa nedarilo. Ale ja som stále veril, že budem úspešný a neustále som sa chcel zlepšovať. Určite bolo veľmi náročné sa presadiť v extralige, lebo mladí Slováci veľa priestoru nedostávajú a nebolo vôbec ľahké nájsť si a vybojovať miesto v zostave. Ale počúval som rady trénerov a stále som veril, že ten správny čas príde.”
Súhlasíte, že pokiaľ sa chcete stať komplexným hráčom, potrebujete mať viac puk na svojej hokejke a meniť tempo hry zrýchlením a inokedy spomalením?
“Áno, niekedy chcem až priveľa, a niekedy v hokeji, tak ako aj v živote platí, že menej je viac. Ja nechcem mať výčitky, že niečo som nespravil tak dobre, ako som mal. Možno to chce trochu viac rozvahy, no myslím si, že to príde vekom a inou pozíciou v mužstve. Aj na týchto taktických veciach, ako je vnímanie hry, chcem pracovať. Ale musím jedným dychom dodať, že dnešný hokej je trochu iný. Veľa času a priestoru na nejaké upokojenie hry nie je.”
Svoj pohľad na Róberta Džugana poskytol Dávid Skokan. Tréner zručnosti Spišskej Novej Vsi odohral v slovenskej extralige 421 zápasov, v českej extralige 262 duelov a dvakrát reprezentoval Slovensko na MS mužov.
“Robo je veľmi pokorný a pracovitý chlapec a na ľade necháva úplne všetko. Jeho pracovná morálka je príkladná, a preto sa s ním vynikajúco spolupracuje. Celú svoju doterajšiu kariéru si vybojoval sám a svojím prístupom k povinnostiam. Je opak väčšiny slovenských hokejistov. Ich treba neustále motivovať, naopak Roba treba brzdiť. Hokej sa dnes mení, talent ide do úzadia a osemdesiat percent výkonu je v tvrdom tréningu. V čom sa potrebuje zlepšiť? Určite potrebuje byť produktívnejší, a to sa stane, keď dozrie ako hráč. Vysvetľujem mu, že nie všetko sa dá robiť na sto percent, nie vždy je všetko rýchlosť a niekedy treba aj spomaliť. On nie je žiadny super technik a nemá ani ľahkonohé korčuľovanie ako Oleksii Myklukha, ale všetko nahrádza ohromnou bojovnosťou a dravosťou. To je jeho zbraň a z toho ťaží. Súhlasím s názorom, aby ešte potiahol jednu sezónu na Slovensku, a potom nech prestúpi do zahraničia. Chyba mnohých slovenských chlapcov je, že po jednom vydarenom ročníku okamžite utekajú za hranice, pričom vôbec nevedia, čo ich čaká. Myslia si, že keď získajú štyridsať bodov v extralige, automaticky sa presadia aj v zahraničí. To nie je správne! Ja stále hovorím, že na Slovensku treba zostať minimálne dve-tri sezóny a až potom odísť preč. Dokonca nemusela by byť zlé, keby sa Robo presunul na rok-dva do Slovana alebo Košíc, lebo tam zakúsi iný tlak na hráčov. V budúcej sezóne nastane čas, aby stabilizoval svoju výkonnosť, získal viac kanadských bodov a, predovšetkým, aby si našiel vlastnú hokejovú identitu. Aby každý presne vedel, aký hokejista je Róbert Džugan.”
