Najstarší z bratského tria Šťastných Marián (64r.) emigroval do Kanady deväť mesiacov po úteku svojich dvoch bratov Petra a Antona. Dvojnásobný majster sveta (1976, 1977) a šampión československej ligy (1979) odohral za Quebec v Národnej hokejovej lige štyri sezóny a poslednú v elitnej lige zvládol v Toronte. Na záver kariéry si na jeden rok odskočil do švajčiarskeho Sierre a potom sa vrátil tam, kde v zámorí začínal. V Quebecku žije s rodinou a prevádzkuje hotel s golfovým ihriskom.
Hovorí sa o vás, že ste boli v československej lige priekopníkom medzi hráčmi, ktorí sa začali púšťať nekompromisne do osobných súbojov. Bolo to v tomto smere v zámorí oveľa náročnejšie, keďže tamojší hráči, a ešte navyše v tom čase, tvrdú fyzickú hru vyznávali?
„Skôr to vnímam ako prirodzený vývoj než priekopníctvo. Veď už ako štrnásťročný žiačik som si počas duelov Slovana v československej lige všimol, že hráči ako Jaroslav Walter či Jojo Čapla si fyzickou hrou vytvárajú na ľade veľa priestoru pre seba a mužstvo. Keď k tomu pridáme dynamické zrýchlenie korčuľovania po vhadzovaní puku, recept na víťazstvo je blízko. NHL, samozrejme, je najlepšou a najtvrdšou ligou sveta, ale ja som nemal vážnejšie problémy prispôsobiť sa.“
V Národnej hokejovej lige ste začínali v tíme Quebec Nordiques v roku 1981. Celú predchádzajúcu sezónu ste museli z politických dôvodov, po emigrácii vašich bratov do Kanady, vynechať. Čo bolo pre vás po hernej stránke počas prvého ročníka v Severnej Amerike najťažšie?
„To je ako s hudbou. Stále som si myslel, že ten jeden ročník oželiem a pôjdem ďalej, akoby sa nič nestalo. Lenže prvý tréning na ľade mi napovedal, že mám problémy s koordináciou svojho tela. Kľučky, rôzne poťahovačky s pukom a flexibilita sa akoby z môjho tela vyparili. Dobrým znamením bolo, že situácia sa zo dňa na deň zlepšovala, no nesvoj som sa cítil počas celej svojej prvej sezóny. Až v druhej sa mi prinavrátila moja “stará’’ hokejová pohoda.“
V Európe ste odohrali v jednej sezóne maximálne 70 duelov (liga + reprezentácia) a v Quebecu hneď počas prvého ročníka 90 duelov. Pociťovali ste fyzicky náročnú zmenu, ku ktorej bolo treba prirátať náročné cestovanie?
„Vyťaženie hráčov v ČSSR a NHL sa nedá porovnať, tak ako sa nedá prirovnať bežec na sto metrov s bežcom maratónu. Zatiaľ čo elitná zámorská liga začala kempom v septembri a pokračovala riadnym herným plánom až do začiatku apríla, respektíve bojmi o Stanleyho pohár až do júna. V Československu sme síce mali kemp začiatkom augusta a súťaž sa rozbehla v septembri, no v novembri bola prerušená až do začiatku januára pre potreby reprezentácie a klubové výjazdy do zahraničia. Časový posun a časté premiestňovanie boli v zámorí veľkou fyzickou ako aj psychologickou záťažou. S dobrou životosprávou a oddychom som to však celkom dobre znášal.“
Boli ste jedným z prvých Európanov z východného bloku v najlepšej lige sveta. Ako sa v tom období súťaž pozerala na hráčov z tohto regiónu? Dali vám zámorskí hráči pocítiť, že nie ste domáci hráč a že im “beriete” prácu?
„Ja osobne som nebol svedkom toho, žeby mi niekto povedal, kradneš mi môj “job.“ Naopak, spoluhráči boli milí a priateľskí. Napokon, v šatni ste mohli počuť francúzštinu, angličtinu, švédčinu i slovenčinu. NHL má, podľa mňa, ku každému hokejistovi rovnaký prístup. Veď jej ide o to, aby zostala najlepšou súťažou. Preto je tu vítaný každý talentovaný hráč z ktoréhokoľvek kontinentu.“
Mali ste výborne rozbehnutú vašu druhú sezónu za Nordiques. Smerovali ste k prekonaniu 50 gólovej hranice, ale presne vo veku tridsať rokov ste si ku koncu ročníka poranili rameno. Neskôr sa vám už nepodarilo, aspoň čo sa týka štatistík, dostať na predošlú úroveň. Je to naozaj tak, že toto zranenie negatívne poznačilo vašu neskoršiu kariéru?
„Áno, môj druhý rok som začal dobre. Cítil som sa výborne až do štrnásteho februára 1983, kedy v druhej tretine za stavu 2:0 proti New Yorku Islanders sa mi po náraze zozadu separovalo rameno. Túžba po víťazstvách a radosť z hry sa razom vytratili. Okamžite ma previezli do nemocnice a operovali. Následne lekár skonštatoval, že liečba a rehabilitácia potrvá štyri až šesť mesiacov. Hlavu som mal plnú smútku, a to som ešte nevedel, že to bola moja posledná regulárne hraná sezóna. V mojom treťom a štvrtom ročníku som viac zohrieval striedačku, ako bol na ľade. Požiadal som preto vedenie o výmenu do iného mančaftu, aby som mohol hrať. Ak naskočíte na ľadovú plochu čo len na sekundu, štatistici zaregistrujú, že ste odohrali duel. Moje zranenie po vyliečení nemalo nič spoločné s poklesom bodov. Išlo o čas strávený na ľade.“
Počas štyroch rokov v Quebecku ste mali jediného kouča Michela Bergerona, ktorý kládol veľký dôraz na fyzickú pripravenosť. Boli jeho trénerské metódy pre vás veľkou zmenou oproti tým, na aké ste boli zvyknutý od koučov, ktorých ste mali v Slovane, Jihlave alebo v československej reprezentácii?
„Michel Bergeron bol, a ešte stále je, obľúbený milovníkmi hokeja v provincii Quebec. Hlavne pre jeho emotívne a spontánne vystupovanie na striedačke. Už menej to oceňovali rozhodcovia. Každý tréner má svoje metódy a pokiaľ sa vyhráva, sú všetky dobré. Ja som ich zvládal bez problémov.“
Po období v Nordiques ste na jednú sezónu prestúpili do Toronta. V Quebecu je pre ľudí hokej bohom, ale v Toronte to asi nebolo, čo sa týka záujmu verejnosti o tento šport, o nič slabšie. Dali by sa porovnať tieto dve hokejové mestá v zmysle záujmu ľudí o hokej a z toho vyplývajúceho tlaku na hráčov?
„V Kanade je hokej veľmi obľúbený všade. No čo sa týka tlaku na hráčov, ten bol vždy väčší v Quebecu a Montreale ako kdekoľvek inde. Toronto je veľmi bohaté mesto, takže štadión majú vypredaný skoro stále, či už vyhrávajú alebo nie.“
V Toronte Maple Leafs ste mali v ročníku 1985/86 veľmi slušné štatistiky. V 70 zápasoch ste strelili 23 gólov a pridali 30 prihrávok. Necítili ste na konci ročníka, že ešte stále máte sily na NHL, a nemali ste možnosť zostať v klube dlhšie (kouč Dan Maloney v organizácii skončil), prípadne prestúpiť do iného mančaftu v elitnej lige?
„Ako som spomínal, všetko sa odvíja od času, ktorý strávite na klzisku počas stretnutia. V Toronte som chcel neprajníkom dokázať, že hokej ešte stále viem hrať. Tesne pred Vianocami som mal na konte 19 gólov a 21 prihrávok, čiže 40 bodov v 38 zápasoch. Na Silvestra sme hrali v Buffale a po rozkorčuľovaní mi kouč oznámil, že sa mám vyzliecť, pretože nehrám. To bola pre mňa studená sprcha. O niekoľko dní neskôr mi tréner Dan Maloney povedal, že som už starý…“
Za Toronto vo “vašom” roku hrali iní slovenskí emigranti, bratia Peter a Miroslav Ihnačákovci. Mali ste možnosť s nimi nastúpiť v jednom útoku? Ak áno, dala sa spolupráca s nimi aspoň trochu porovnať s vašou súhrou s bratmi Petrom a Antonom?
„Nespomínam si, že by som s Petrom nastúpil v jednom v útoku. Možno len na niekoľko striedaní. Ja som hral s Mirom Fryčerom a medzi nami bol mladý center Dan Hodgson. A s Mirom Ihnačákom som určite nehral. Samozrejme, že sme sa vídali, a zatiaľ čo jeho hokejová budúcnosť v klube začínala, moja končila.“
Vaším spoluhráčom v Maple Leafs bol švédsky obranca Börje Salming. Patrí k prvým Európanom v NHL. Je považovaný za jedného z najlepších bekov svojej doby, ktorý pripravil cestu pre budúce generácie hráčov zo starého kontinentu. Ako na neho spomínate?
„Börje bol naozaj výnimočný talent a európsky priekopník v NHL.“
Hrali ste na Kanadskom pohári 1976, a táto udalosť je dodnes považovaná za jednu z najvýznamnejších v dejinách svetového hokeja. Ste dvojnásobným majstrom sveta (1976, 1977), so Slovanom ste vyhrali historický titul v československej lige v roku 1979, boli ste na ZOH v Lake Placid a druhú polovicu kariéry ste strávili v NHL. Čo pre vás zostáva najsilnejším hokejovým zážitkom?
„Vďaka hokeju som toho veľa spoznal, precítil a prežil. Každá udalosť má svoje dôležité opodstatnenie, ale ak si mám vybrať, tak najviac ma potešil titul majstra Československa so Slovanom z roku 1979.“
