Patrí do trenčianskej liahne talentov z prelomu tisícročia. Branko Radivojevič (36r.) hral na šiestich svetových šampionátoch, dvoch zimných olympijských hrách a na Svetovom pohári v roku 2004. Má striebro a bronz z MS, v NHL zvládol vyše 400 duelov, v konkurenčnej KHL nad 300. Vo svojom prvom roku v juniorskej OHL vyhral s Bellevilom titul, druhý pridal o šestnásť rokov neskôr s Libercom v českej extralige. V novej sezóne je kapitánom materského klubu, ktorý zatiaľ vedie bezchybne. Dukla Trenčín je po štvrtom kole Tipsport ligy bez jedinej prehry lídrom tabuľky.
Ako sa cíti kapitán prvého tímu Tipsport ligy?
„Keby to takto bolo na konci, bude to fajn, ale je to ešte veľmi dlhá cesta. Toto je prvý krôčik. Je nevyhnutné ďalej pracovať a zostať pokorný aj spoluhráči si to uvedomujú. Tí, čo tu boli minulý rok, nechcú zažiť to, čo sa tu stalo. Tréningy máme krátke, intenzívne, herný systém výborný. Za dva mesiace sme urobili veľký kus práce. Máme vynikajúcich fanúšikov, a ak budeme naďalej takto hrať, budú chodiť v hojnom počte. Chceme hrať aktívny útočný hokej, aký sa v Trenčíne vždy hral. Verím, že sezóna bude úspešná.“
Pred dvadsiatimi rokmi ste za Trenčín v extralige odohrali jediný duel a pred tromi rokmi ste ich stihli dvanásť. V akom stave ste našli najvyššiu slovenskú súťaž?
„Prekvapila ma, nečakal som až takú úroveň. Hrali sme zatiaľ len tri zápasy (rozhovor prebiehal v piatok po treťom kole), ale Liptovský Mikuláš bol na našom štadióne nepríjemným súperom, Poprad taktiež na ľade lietal. Nie je to jednoduché, avšak zatiaľ je september a október, každý má ešte veľa síl. Poradie sa začne lámať až novembri, vtedy sa ukáže, kto je na tom ako fyzicky.“
Zápas s Banskou Bystricou ste mohli rozhodnúť samostatným únikom v predĺžení.
„Tomáš Starosta ma výborne našiel. Chcel som dať puk do bekhendu, no brankár ho vyrazil. Nič sa nestalo, prišlo to trochu neskôr v presilovke, a som veľmi rád.“
V sedemnástich rokoch ste odišli do kanadského juniorského tímu Belleville Bulls hrajúceho Ontario Hockey League. Nad presadením sa v áčku Dukly ste nerozmýšľali?
„Mužov Trenčína som veľmi neriešil. Prišla možnosť, že by som mohol odísť do Kanady a ťahalo ma to tam. Vtedy to nebola ľahká situácia, pretože som musel rok pred maturitou prerušiť školu. Preberali sme to s rodičmi aj agentom. Dnes to považujem za správny krok v svojej kariére. K maturite ma nakoniec “dokopala” mama, začo som jej spätne veľmi vďačný, lebo keby som chcel v budúcnosti pracovať ako tréner, tento certifikát je nevyhnutný.“
Na Slovensku ste v juniorke odohrali okolo 65 duelov a v prvom ročníku za Bulls až 89 stretnutí. Bola to náročná zmena?
„Ani nie. Bol som mladý, silný a mal veľa energie. Zvykol som si veľmi rýchlo. Hokej bol pre menšiu ľadovú plochu iný, fyzicky náročnejší, ale zasa korčuliarsky to nebolo až také rozťahané. Mali sme veľmi silný mančaft, prvý rok sme vyhrali OHL, len je škoda, že v Memorial Cupe sme neboli pre zranenia viacerých spoluhráčov kompletní.“
Vo finále OHL ste porazili London 4:3 na zápase a v rozhodujúcom siedmom stretnutí dal Jonathan Cheechoo päť gólov. Séria bola údajne veľmi vyhecovaná. Pamätáte si na to?
„Samozrejme. V sérii sme viedli už 3:0 na zápasy, a mysleli si, že to máme vo vrecku. Nato London trikrát po sebe vyhral. Cestovali sme domov a ako dnes si pamätám, že prišiel majiteľ medzi nás a sľuboval nám možné i nemožné veci. Dokonca nejaký výlet na Bahamy. V rozhodujúcom súboji sme na nich vybehli a zvíťazili sme 9:2. Tretia tretina sa už len dohrávala a oslavovalo sa. Krásny zážitok.“
V Severnej Amerike je napríklad juniorská WHL veľmi náročná na cestovanie. Ako to bolo v tomto smere v OHL?
„Ontario je, čo sa týka najazdených kilometrov, najlepšie zo všetkých. Najdlhší výjazd trval osem hodín, a aj ten bol len raz za rok. Prešlo to v pokoji, mali sme pohodlné autobusy a nevnímal som to ako niečo náročné.“
V Národnej hokejovej lige ste začínali v Pheonixe Coyotes (dnes Arizona Coyotes). Ako ste vychádzali s vtedajším koučom Bobom Francisom?
„Som mu veľmi vďačný. Dostal ma do NHL, pri ňom som stabilne a pomerne veľa minút hrával. Správal sa ku mne veľmi dobre. Organizáciu v tom čase kúpili ľudia okolo Wayna Gretzkého a budovali nový tím zväčša z mladých hráčov. Začínal som v American Hockey League, kde sa mi darilo, a asi v polovici sezóny začal za nami do Springfieldu jazdiť generálny manažér Mike Barnett, pretože vo Pheonixe sa zranili niektorí hráči. Kouč mi oznámil, že pôjdem hore, a do nižšej súťaže som sa už nikdy nevrátil.“
Zažili ste starú i novú arénu Coyotes?
„Áno, stará hala bola bližšie k Pheonixu, druhú, modernú postavili v Glendyle, čo už bolo o dosť ďalej, ako sme bývali. Na starý zimák mám pekné spomienky. Bol to môj prvý štadión v elitnej lige, hralo sa mi v ňom dobre a dal som tam svoj premiérový gól v NHL. Budem naň navždy rád spomínať.“
Pheonix v období, keď ste tam boli, vyhral raz play off a potom na ďalší rok nie, pričom to bol začiatok smutných rokov organizácie, počas ktorých bola dlhých šesť ročníkov bez bojov o Stanlyeho pohár. Bola výhoda, že ste začínali v klube, ktorému sa nedarilo dostávať do vyraďovačky?
„Určite som bol rád, že stavali na mladých hokejistoch, to bola ich koncepcia. Prvý rok bol dobrý, neskôr som sa zamiešal do výmeny. Veľmi chceli získať z Philadelphie Mike Comrieho a ja som putoval opačným smerom.“
Ku koncu ročníka 2003/2004 ste prestúpili do Philadephie Flyers. V útoku bola mimoriadne silná konkurencia a vedenie veľmi chcelo získať Stanleyho pohár. Nakoniec ste s neskorším víťazom Tampou Bay prehrali rozhodujúci, siedmy duel semifinále.
„Bol to posledný rok pred zavedením platových stropov. Flyers boli finančne úplne na vrchole, každý jeden hráč mal vysokú zmluvu a tak trochu som nevedel, čo tam budem ja s mojím “platíkom” robiť. Bola to dobrá skúsenosť, hral som vo štvrtom útoku, a hlavne play off bolo úžasné. Bohužiaľ, zranili sa nám všetci zadáci, a dokonca útočník Sami Kapanen musel hrať beka v kľúčovom súboji, ktorí sme nešťastne prehrali 2:1. Verím, že keby sme mali kompletnú obranu, Tampu by sme vyradili. Škoda.“
Jeden a pol roka bol vaším trénerom vo Philadelphii Ken Hitchcock, ktorý v roku 1999 vyhral s Dallasom najcennejšiu zámorskú trofej.
„Uch, ten bol veľmi tvrdý na mladých hokejistov. Bol síce náročný na všetkých, ale niekedy som mal pocit, že my mladí sme si to vypili aj za starších. Človek musel byť bezchybný a ak chybu predsa spravil, vedel človeku aj desať minúť nadávať. Bol veľký pedant, systém hry mal dopodrobna rozpracovaný. To bolo vlastne prvýkrát, kedy som sa s takýmto typom kouča stretol.”
Radovan Somík vravel, že bolo až neuveriteľné, ako mal porozdeľované úlohy pre asistentov.
„Neskutočne, myslím si, že dnes už sú takíto všetci tréneri v NHL, no v tej dobe to bolo niečo výnimočné. Video sme dopodrobna rozoberali, každý vedel, čo má presne robiť, a ak sa niekto od systému odklonil, dal mu to patrične najavo.“
Kouč Jacques Lemaire v Minnesote?
„Mimo hokeja výborný chlap, ale inak sme hrali nezáživný obranný štýl. Tiež ma dosť naučil a som rád za túto empíriu. Tvrdý, ale férový.”
V najlepšom hokejovom veku (27 rokov) ste sa po šiestich sezónach v NHL rozhodli pre návrat do Európy. Prečo?
„Jednali sme aj s Minnesotou, ale práve v tom čase začínala rozhodovať skutočnosť, že kto má aký plat, takú má aj pozíciu v tíme. Trošku som sa v tom motal, pričom prišla kvalitná ponuka zo Spartaku Moskva. Netvrdím, že mi šlo len o peniaze, avšak finančná hierarchia budovania tímov v zámorí napomohla môjmu odchodu. Nevyhováram sa na nič, išiel som do KHL, a neľutujem.“
Hrali ste v troch organizáciach NHL. Vo Pheonixe bolo teplo a nie veľký tlak na hráčov, Philadelphia je vyslovene hokejové mesto a v Minnesote bolo v zime až mínus tridsať stupňov. Kde ste sa cítili najlepšie?
„Všade bolo dobre. Samozrejme, vo Pheonixe som nazrel do veľkého hokeja a veľmi mi vyhovovalo tamojšie počasie, pretože som astmatik. V zime sme chodili v tričkách a kraťasoch, človek mal neustále dobrú náladu. Áno, tlak na hráčov nebol výrazný a ani návštevnosť nebola vysoká. Vo Philadelphii bolo cítiť, že je to hokejové mesto, fanúšikovia nás poznali a žili hokejom. V Minnesote sme mali výbornú česko-slovenskú partiu, ktorú tvorili Pavol Demitra, Marián Gáborík a Čech Martin Škoula. Navyše, narodil sa mi tam prvý syn. Mám krásne spomienky na celú toto obdobie života.“
V Spartaku Moskva ste mali taktiež silnú slovenskú enklávu, ktorú tvorili Ivan Baranka, Martin Cibák, Jaroslav Obšut a Štefan Ružička.
„Na krajanov som mal vždy šťastie. Vo Pheonixe sme boli traja či štyria, vo Philadelphii s Radom Somíkom a Mišom Hanzdušom a potom spomínaná Minnesota. Keď máte blízkych pri sebe, všetko sa znáša ľahšie, a aj pre manželky je to jednoduchšie. Keď sme odcestovali na dlhé výjazdy, oni sa doma nenudili, pretože mohli byť spolu.“
Spartak počas „vášho“ obdobia trikrát po sebe hral play off, ale odvtedy šesťkrát (raz s vami) po sebe nie. Kde je problém?
„Nastali zmeny majiteľov a manažérov. Na začiatku to vcelku fungovalo, bola dobrá kostra tímu. V treťom roku začali nezmyselné výmeny, pričom káder stačilo iba trochu doplniť o troch-štyroch hráčov. Urobili veľký zásah do zostavy. Prvý odišiel Martin Cibák, onedlho Jaro Obšut, zopár ruských hráčov a celé sa to rozsypalo. Začalo sa to lepiť a to už bolo také typicky ruské.“
V sezóne 2010/11 sa v Spartaku lúčil s kariérou vtedy 46-ročný legendárny gólman Dominik Hašek a došlo ku konfliktu medzi ním a koučom Milošom Říhom. Český tréner neskôr povedal, že keby brankár vtedy nevymýšľal, mohli byť spolu v Moskve ďalších niekoľko rokov. Čo sa stalo?
„Hašek bol zo zámoria zvyknutý na iné taktické rozbory a prepracovanejší systém práce. To sa vtedy nerobilo, skôr sa využíval talent jednotlivých hráčov. To mu prekážalo.“
Vyhýbali sa vám počas kariéry zranenia?
„Mal som dve vážnejšie, ale vždy sa stali na konci sezóny. Jedenkrát mi po sezóne vo Philadelphii operovali rameno. Druhé som si spôsobil v mojom poslednom stretnutí v NHL v play off duelu proti Coloradu. Roztrhol som si predný krížny väz, robili mi plastiku. Rehabilitáciu som absolvoval po ročníku. Bol som mladší, mal som šťatie na doktora a dobre sa to zrástlo.“
Hrali ste na šiestich MS, odkiaľ ste priviezli striebro a bronz. Dvakrát ste boli na zimných olympijských hrách a raz na svetovom pohári. Čo pre vás zostáva najsilnejším zážitkom z národného tímu?
„Určite môj premiérový šampionát z roku 2003, kde sme získali bronz. Bol som dvadsaťdvaročný chalan a bolo to niečo neuveriteľné. Privítanie na Slovensku bolo nezabudnuteľné. Vtedy som v mančafte nemal výraznú rolu, ale užíval som si to, pretože sa zišli najväčšie slovenské hviezdy. Striebro z roku 2012 bolo viac vybojované a väčšmi som sa oň zaslúžil. Nikto nám neveril, išli sme potichu, a na poslednú chvíľu nás doplnili Zdeno Chára s Michalom Handzušom. Tí nás v kabíne viedli a vytvorili výbornú partiu. Škoda, v zápase o zlato boli Rusi úplne niekde inde a zaslúžene vyhrali.”
Po šiestich rokoch v KHL (štyri Spartak, jeden Atlant Mytišči, plus v jednej sezóne dva kluby, Slovan s Nižnekamskom) a pred návratom do rodného klubu ste tri roky nastupovali za Liberec. Neboli ste pozitívne prekvapený, ako organizácia na severe Čiech dobre funguje na čele s ambicióznym koučom Filipom Pešánom?
„Mne tam znova začal chutiť hokej. Po štáciách v Nižnekamsku a Slovane som bol dosť vyhorený, nemal som chuť do hokeja, bolo to dosť zlé. Dnes som veľmi rád, že som to prežil a získal nový pohľad na hokej. Pomohol mi tamojší kanadský spôsob trénovania. Krátko, intenzívne a vždy naplno. Hrali sme útočný hokej, žiadne bránenie. Klub fungoval na najvyššej úrovni, majiteľ Petr Syrovátko je do hokeja úplne zažraný. Druhý rok sme vyhrali historický titul, čo bolo niečo úžasné. Nedám na nich dopustiť.“
Máte s manželkou tri deti. Pomáha vám to, keď prídete po tréningu domov a prejdete na iné myšlienky?
„Hokej je dnes u mňa až na treťom mieste, mám iné starosti, ale to je dobre. Keď sa nedarí, človek príde domov, príde na iné myšlienky a ani nevie, že hokej existuje. To veľmi pomáha. Na zimák a do kabíny medzi chalanov sa teším. Možno je to moja posledná sezóna, uvidím, ako na tom budem zdravotne. Je to zatiaľ zábava, ale opäť zdôrazňujem: musíme stále pracovať.“
