Zdena Cígera (47r.) už ako devätnásťročného lanárili predstavitelia New Jersey Devils, aby po MS 20 na Aljaške v januári roku 1989 emigroval do zámoria. Vynikajúci útočník odmietol, pretože byť bez rodiny bolo pre neho nepredstaviteľné. O jeden a pol roka neskôr, po páde komunizmu, v najlepšej lige sveta predsa začal a strávil v nej sedem sezón, s najlepším obdobím v mrazivom Edmontone. V slovenskej extralige vyhral so Slovanom Bratislava štyri tituly. Pred štyrmi mesiacmi skončil na lavičke hokejovej reprezentácie a v súčasnosti pokračuje v práci vo svojej hokejovej akadémii, kde sa venuje deťom zo sociálne slabších rodín a tiež pochádzajúcich zo vzdialenejších kútov Slovenska.
Vašej hokejovej kariére údajne veľmi pomohlo, že vám ľadári na zimnom štadióne v Martine ako jedinému dovolili ísť v čase voľného ľadu na klzisko. Je to tak?
„Určite áno. Hodina tréningu denne je pre hokejistu veľmi málo. Dnes je veľmi ťažké hovoriť, ako by to malo byť, pretože doba a ekonomika sa veľmi zmenili. Všetko je ťažšie, drahšie a menej dostupné. Keď som nešiel do školy, alebo ma z nej uvoľnili, vždy som išiel na klzisko. Ľadári ma poznali a vedeli, že na zimáku trávim veľa času. Ak bola jedna hodina voľná, tak tam nikoho okrem mňa nepustili. V teplákoch som strieľal, robil svoje veci. To isté na dvore pred tréningom a po ňom až do večera. Hrali sme hokejbal a všetky možné loptové hry. Neustále sme športovali a to bola veľká výhoda, pretože jeden z hlavných dôvodov úpadku nášho hokeja je, že dnešné deti nie sú všestranne pripravené nato, aby sa stali hokejistami.“
Platí informácia, že do veľkého hokeja si vás vyhliadol pri zápase prvej slovenskej národnej hokejovej ligy kouč Dukly Trenčín Jaroslav Walter?
„Má to svoju postupnosť. Najprv ma v rodnom meste viedol tréner Ladislav Jesenský. Dbal o nás a bol to náš druhý otec. Neskôr ma ako juniora vytiahol do áčka Martina kouč Milan Skokan. To mi pomohlo dostať sa do juniorských federálnych reprezentácií. Prebojoval som sa na ME do 18 rokov a na MS 20 do Moskvy. Pri zápase 1.SNHL v Poprade, kde som hral za Martin, ma uvidel Jaroslav Walter z Trenčína. Dukla mala pod Tatrami sústredenie. Walter povedal Ivanovi Kodajovi, ktorý zodpovedal za prestupy, aby som narukoval na vojnu. V Trenčíne ma postavili do útoku s Vladimírom Růžičkom, čo bol veľký skok, ktorý som zdolal, a veľmi ma to posunulo dopredu.“
V roku 1988 vás v čase komunizmu draftovalo New Jersey Devils. O šesť mesiacov neskôr ste boli vo výbere Československa na MS 20 na Aljaške. Počas turnaja za vami prišiel šéf skautingu New Jersey, Marshall Johntson, a prehováral vás na emigráciu.
„Johntson za mnou prišiel a hovoril, aby som zostal. Pýtal sa, či by som mal záujem utiecť. Dokonca mi dali vreckové v prípade potreby. Odpovedal som, že nie. Po tomto šampionáte sa domov nevrátil Rus Sergei Fjodorov, avšak to som ja v žiadnom prípade nebol schopný urobiť. Nevedel som si, a ani si neviem predstaviť život bez rodiny, ktorú by som musel opustiť. Dobre som spravil, celé to bolo ešte priveľmi zavčasu.“
Keby nepanoval v krajine socializmus, trúfali by ste si presadiť sa v NHL už v devätnástich rokoch?
„Ťažko povedať. V tom čase mali mládežnícke súťaže vynikajúcu úroveň, prvá slovenská hokejová liga taktiež, nehovoriac o federálnej súťaži s reprezentáciou. To všetko malo svoju vážnosť, a ja som vždy tvrdil, že je lepšie zostať a neutekať zbytočne zavčasu do zahraničia. Ak odohráte nejaké roky v reprezentácii a ste známy v Európe, skôr sa uplatníte v zámorí a príjmu vás ako hotového hráča. Keď vás začnú skúšať, nastáva problém. Myslím si, že som si zvolil dobrú cestu, osvedčilo sa mi to. Vo federálnej lige sme hrali kvalitné súboje a to je podstatné. Dnes je, samozrejme, situácia na Slovensku oveľa horšia.“
Váš prvý kemp v New Jersey ste absolvovali v roku 1990. Vraj vás veľmi chceli poslať do rezervného tímu Utica Devils, ale vy ste hrali tak dobre, že si vás museli ponechať v prvom mužstve.
„Na dva týždne ma do Uticy nakoniec poslali a ja som tam chcel z trucu zostať. Bolo to na „konci sveta“ (takmer úplne na severovýchode USA) a musel som sa presťahovať. Môj spoluhráč Peter Šťastný mi hovoril, či som sa nezbláznil, keď sa nechcem vrátiť. Bol som nahnevaný, pretože oni nepočítali, že zostanem v áčku, lenže v kempe som ich upútal, bol som najlepší hráč. Nechali ma hore, lenže mali podpísaných veľa starších hráčov s vysokými zmluvami, a oni museli nastupovať. Vsietil som gól a na jeden prihral, alebo som strelil dva, a na ďalší duel mi pripravili vak, čo znamenalo, že nehráte. Veľmi ťažko som to znášal, lebo odmalička som bol naučený hrať a nikto ma nikdy neposadil.“
V NHL takéto manévre robia často cielene, aby si hráčov otestovali, koľko vydržia psychicky. Keď sa na to pozriete spätne, nemohlo byť toto príčinou?
„Niekto o mne dokonca napísal, že som bol psychicky labilný. Ja tvrdím, že to nie je nestálosť! Ja som bol naučený hrať hokej a mňa nemá kto čo skúšať. Vyrastal som na ulici, hral všetky možné športy, a ak neustále hráte hokej, nie ste naučený sedieť. Keď sa toto začalo diať, povedal som si, že tam radšej nebudem, a preto som aj odtiaľ odišiel. V Slovane mi dali dobré podmienky, a hoci som nezarobil toľko ako v zámorí, ak urobíte kompromis, dá sa to vydržať. V období, keď som tam bol ja, sa ešte zďaleka nezarábali také sumy ako v súčasnosti. Išlo o oveľa menej peňazí. Vyhodnotil som si to nasledovne. Budem doma s rodinu, mať zázemie, na základe ktorého budem spokojný. Načo sa tam mám trápiť a byť tam len preto, že zarobím viac?“
Spolu s Petrom Bondrom ste boli prví dvaja Slováci, ktorí sa po páde komunizmu presadili v NHL. Dali vám zámorskí hráči pocítiť, že ste cudzinec a že im beriete prácu?
„To je jasné a bolo to veľmi náročné. My sme boli medzi prvými Európanmi, ktorí sa začali presadzovať. Aj dnes ešte niektoré príhody rozprávam chlapcom z mojej akadémie. Bol obranca Minnesoty Craig Ludvig s veľkými fúzami a silnými nohami. Postavil sa vedľa mňa a ešte sa nehodilo ani buly, keď mi začal hrubo nadávať, že som Európan a že ma zabije. Silno ma sekol zozadu do nohy, až mi odumrel nerv, a mesiac som nemohol poriadne chodiť. Oni nás vnímali ako nebezpečie, ale nejako som to prežil, a určite ma to posunulo ďalej. Tieto veci vás naštartujú a donútia byť lepší, šikovnejší.“
V jednom rozhovore po sezóne v New Jersey ste sa vyjadrili: „V klube mi vravia, že mám dobrú strelu, ale že ju málo využívam. Avšak, ako ju mám využívať, keď nedostanem poriadnu prihrávku?“
„Keď som prišiel do zámoria, bol to úplne iný hokej. Európsky bol založený na prihrávkach a kombináciách, v NHL sa puk len nahadzoval na zadný mantinel. Často mi priradili spoluhráčov, ktorí každú situáciu riešili odhodením puku. Samozrejme, keď nás dali dohromady s Petrom Šťastným a pridali k nám Clauda Lemieuxa, ten bol z nás hotový. Dokázali sme z neho urobiť strelca. Nechcem nikoho zosmiešniť, ale vtedy boli niektorí zámorskí hráči neuveriteľne “hokejovo sprostí“. Ničomu nerozumeli. Boli síce silní, zrážali sa a lietali po ľade, a keď ma chytili do rúk, bol problém. No tamojšie riešenie situácií boli pre mňa nepochopiteľné a nepáčilo sa mi to. Iste, dnes sa hrá už úplne inak.“
Vo vašej druhej sezóne za Devils ste v základnej časti pre zlomeninu navikulárnej kosti na ruke odohrali len dvadsať stretnutí. Zabrzdilo vás toto zranenie v rozlete?
„Bolo nepríjemné. Mohol som sa len kondične udržiavať, keďže kosť sa mi nechcela päť či šesť mesiacov zrásť. Nastúpil som až na play off, ktoré mi herne vyšlo.“
Tri sezóny pred vaším príchodom do organizácie začal pre Devils pracovať legendárny generálny manažér Lou Lamoriellou, ktorý v klube vydržal dlhých 28 rokov. Ako si na neho spomínate?
„On bol dobrý, náročný a ctižiadostivý. New Jersey bola dosť ťažká organizácia a prekážalo mi, že som hral menej. Edmonton bol viac hokejový, tam som si svoj šport oveľa viac užil. Dostal som sa do mladého tímu, nastupoval som v prvej formácii a získal veľa kanadských bodov. Od pohody na ľade sa odvíjal aj môj osobný život.”
V zostave Devils boli hráči Kirk Muller, John MacLean, Brendan Shanahan či ruská dvojica bekov Vjačeslav Fetisov a Alexei Kasatonov. Ako ste sa medzi nimi cítili?
„Rusov som zažil NHL veľa, s nimi som problém nemal nikdy. Ten bol medzi Fetisovom a Kasatonovom, ale ja som vychádzal dobre s obidvoma a hlavne s Fetisovom sme sa často navštevovali, keďže býval neďaleko mňa a Petra Šťastného. Takisto zadák Scott Stevens bol vynikajúci chlap. Pre mňa bol vtedy veľkým hendikepom to, že som nevedel po anglicky. Nebol som prichystaný rečovo, a tým pádom som nevedel vyjadriť svoje osobné záležitosti, predstavy, názory a potom vás ťažko, navyše ako Európana, zoberú medzi seba. Musel som sa presadiť jedine hokejovým umením. Nebolo to jednoduché.“
V New Jersey ste zažili troch koučov. S prvým, Johnom Cunniffom, ste si nerozumeli, no s druhým, Tomom McViem, áno.
„Pretože McVie prišiel z Uticy, kde som pri ňom strávil spomínané dva týždne a schuti si zahral, získal som veľa kanadských bodov. Aj spoluhráči boli spokojní, že som im vytvoril zaujímavé hokejové situácie. Cunniff nás s Petrom Šťastným tvrdohlavo nechcel dať dohromady, hoci vedel, že si výborne rozumieme. McVie ma vytiahol z AHL a postavil do útoku vedľa Petra a Clauda Lemieuxa.“
Herb Brooks bol vaším posledným nadriadeným v Devils.
„To už bolo zase slabšie, za jeho éry ma vymenili.“
Do Edmonton Oilers vás vytrejdovali po dva a pol roku na východe USA. Najprv mužstvo koučoval Glen Sather, neskôr Ron Low. Aký ste s nimi mali vzťah?
„Úplne v pohode. Darilo sa mi, nechali ma hrať svoju hru. Glen bol zo mňa dokonca nadšený. V tom čase som už bol v Severnej Amerike udomácnený a so Satherom som si vedel aj sám vybaviť veci ohľadom zmluvy.“
Oilers mali mladší mančaft, ktorému sa na rozdiel od New Jersey nedarilo postupovať do play off.
„Dali ma do útoku s Jasonom Arnottom a Doughom Weightom. Vytvorili sme parádne trio. Veľmi sa nám darilo, získal som sedemdesiat kanadských bodov, čo zostalo mojím kariérnym maximom v elitnej lige.“
Po tri a pol sezónach v Edmontone ste sa na dlhší čas vrátili do Slovana Bratislava a v roku 2001 ste prijali novú a poslednú výzvu zo zámoria. Podpísali ste kontrakt s New Yorkom Rangers. Ako ste sa cítili vedľa hviezd ako Mark Messier, Eric Lindros, Pavel Bure, Theoren Fluery či Brian Leetch.
„Podpísal som životnú zmluvu. Rozhodoval som sa medzi Rangers, Washingtonom a Nashvillom. Všetko ponuky za rovnaké peniaze. Ja som si zvolil New York, hoci som si neuvedomil, že nemám rád veľké mestá. Zavážilo, že v čele Rangers boli ľudia z Edmontonu – Glen Sather a Ron Low. Začínal som v útoku s Petrom Nedvědom a Radkom Dvořákom. V prvých desiatich dueloch ligy som hral len päť minút za zápas, napriek tomu som bol druhý v bodovaní. Doslova som vyšiel na ľad a strelil gól. Lenže spomínaným hráčom sa nedarilo, ale oni museli hrať. Zavolal si ma Sather, ktorý povedal, že si ma váži, pozná ma a vymenil ma do Tampy Bay, kde to žiaľ tiež dobré nebolo. To bol môj záver v Národnej hokejovej lige.“
Ak hokejista odohrá v NHL vyše 400 duelov, má od hráčskej asociácie NHLPA nárok na plnú penziu. Vám chýba do naplnenie tejto cifry 35 stretnutí. Nikdy vám nenapadlo skúsiť vydržať trochu dlhšie, navýšiť svoje zápasové konto a získať finančnú výhodu do budúcna?
„Nie. Ja nepočítam, neplánujem, som spontánny. Prišiel som v Tampe Bay do konfliktu s trénerom Johnom Tortorellom a to sa stalo viacerým hráčom. Hnusne sa ku mne správal. Celý môj čas v USA a Kanade nebol ideálny, tieto krajiny mi nič nedávali, nenapĺňali ma a bral som to len ako skúsenosť. Zarobil som si nejaké peniaze, ktoré v tom čase neboli také, aké sú dnes. Jedine s Rangers (po výmene do Tampy, nový klub prebral podmienky zmluvy) som podpísal kontrakt, ktorý stál zato, avšak aj ten som tam kvôli Tortorellovi nechal ležať. Prišiel som o 1,8 milióna dolárov, ale môj život je pre mňa dôležitejší než peniaze. Trochu ma to škrie, mohol som to teraz mať celé oveľa jednoduchšie. Nemusel by som naháňať sponzorov do mojej školy pre pár euro. Postavil by som vlastný zimák a smial by som sa.”
Neznášali ste americké názory. V čom konkrétne?
„Som asi trochu iný človek ako bežní ľudia. Nedá sa to jasne definovať. Neznášam krivdu, nespravodlivosť. Keď cítim, že niečo nie je v poriadku, nie som spokojný, a keď ma niečo nenapĺňa, nemôžem tam byť. Bohužiaľ. Taký som bol odmalička. Napríklad v reprezentácii do 20 rokov vznikol problém s koučom Zdeněkom Uherom. Tlačili ma korčule a on mi povedal, že som lenivý. Odvetil som, že nemám na nové korčule, to boli staré, požičané. Vyhodil ma z tréningu, ja som sa zbalil a odišiel preč. Jeho asistent Jiří Holeček ma pri vlaku zastavil, nevedel, čo sa stalo, tak som mu situáciu vysvetlil. Nakoniec mi dali nové korčule a bol som medzi tromi najlepšími hráčmi na MS do 20 rokov v Moskve. Reagujem na veci bezprostredným rozhodnutím a buď urobím dobre, alebo zle. Samozrejme, následky si vždy nesiem.“
Bolo pre Vás frustrujúce byť lídrom reprezentácie v rokoch 1997, 1998 či 1999? Medailová generácia ešte len dozrievala a Slovensko sa vracalo s umiestnením okolo 10. miesta.
„To je asi osud človeka. Nič sa nedá robiť nasilu, či už chcete titul majstra sveta alebo Stanley cup. Musíte sa nato narodiť a byť pri tom. Ocitol som sa vždy v situáciách, kedy sme sa odniekadiaľ vyhrabávali, alebo sme sa snažili niekam dostať. Boli sme napríklad len dvaja z NHL a to je úplne niečo iné, ako keď je vás pätnásť z najlepšej ligy sveta. Vtedy máte šancu. Pomohol som dostať sa na určitú úroveň, a neskôr si to užili iní. Niekedy ma to mrzí, chcel som byť aj pri úspechoch. Takisto mi prekáža, že česť reprezentovať sa u nás vytratila. Účasť v národnom tíme sa už pomaly kupuje a využíva sa iba ako možnosť dostať sa mimo Slovenska a zarobiť si peniaze. Podobné to bolo s trénovaním. Hrali sme ešte na „starom“ Slovane či v Ružinove, tam si to človek musel vytrpieť. Potom zrekonštruujú zimák, je perfektne vybavený, k tomu výborná liga a ja potom všetkom nejazdím ani na rolbe (smiech). Preto tam radšej ani nechodím, zbytočne ma to potom hnevá.“
V roku 2006 ste ukončili hráčsku kariéru v Slovane a v tom istom klube ste hneď nasledujúce dve sezóny ako tréner vyhrali extraligu. Potom ste sa ešte raz nakrátko k mužstvu vrátili. Prečo ste ako kouč na profesionálnej úrovni nepokračovali?
„Narušili sa vzťahy a nepáčili sa mi niektoré veci. Ja som pôvodne nechcel trénovať, bral som to ako pomoc vedeniu, s ktorým som mal ako hráč dobrý kontakt. Išiel som to vyskúšať a vyhrali sme tituly. Neskôr prišla nedôvera. Mal som v poslednom čase ponuky z extraligy, ale nemohol by som sa venovať naplno svojej hokejovej škole. Tá ma teraz napĺňa a to je pre mňa podstatné.“
Ako na toto všetko vplýval fakt, že Vám chýba trénerská licencia?
„Tým to všetko začalo. Na začiatku to nikomu neprekážalo, až neskôr začalo. Na najvyššie trénerské vzdelanie som potreboval študovať päť rokov, keďže mi chýba maturita, a to som vyhodnotil ako nereálne. Dnes je obrovské množstvo trénerov, ktorí majú najvyššie vzdelanie, a ani poriadne nehrali hokej. Som praktik, mám rád ľudí, čo hokej zažili a vedia to aj ukázať. Takisto trénovanie sa musíte naučiť. Vo svete je to tak, že ak dobrý hráč chce trénovať, tak mu to klub alebo zväz zjednoduší. Podľa mňa by mali existovať tabuľky, kedy za určitý počet odohraných zápasov v lige, reprezentácii a NHL človeku podajú pomocnú ruku. Zväz by si mal vážiť takého človeka, zvlášť keď má záujem trénovať. Je škoda takto odhadzovať ľudí. Je to iba samoľúbe konanie.“
Po šiestom zápase finálovej série v Košiciach z roku 2008 (klub z východu zrovnal v sérii na 3:3 pozn. red.) ste boli poriadne nahnevaný na rozhodcov. Odkázali ste im v priamom prenose nech idú do ri.. . Pôsobili na Vás aj zákulisné veci?
„Nie, bola to rivalita a derby zápasy prinášali emócie. Bol som unavený a nervózny z riešenia vecí okolo tímu. Napríklad, aby mali hráči výplaty. Každý čaká 4:0 na zápasy v sérii. Vyčítali mi, že sme vyhrali „iba“4:3 na duely. Niečo nepochopiteľné. Namiesto toho, aby sa oslavovalo, dostanete takúto spätnú reakciu. Aj iné mužstvá majú predsa svoju kvalitu. A nikdy nepochopím, po zápase je tlačovka, kde ma bombardujú zľava-sprava, podobne hráčov, a po oprávnenej kritike rozhodcov dostanem vysokú pokutu. Neexistuje žiadna spätná kontrola faulov. To sa mi nepáčilo.“
