Od štrnástich rokov žil sám v hlavnom meste Česka. „Som rád, že som to zvládol, pretože až na jedného spoluhráča už dávno nikto hokej nehrá.“ Na klubovej úrovni vyhral Tomáš Pöpperle (34) titul s Eisbärenom Berlín. To isté sa mu nepošťastilo tam, kde si to želal najviac – v Sparte Praha. Za sedem sezón v stovežatej má jedno striebro, tri bronzy a raz hral finále Ligy majstrov. Na svetovom šampionáte 2006 v Rige, kde skončili Česi druhí, bol náhradníkom Milana Hniličku a v NHL zaknihoval dva štarty za Columbus. V súčasnosti nastupuje druhý rok za najzápadnejší tím nemeckej najvyššej súťaži Bremerhaven a priznáva: „Som tu spokojný. Jediné s čím bojujem, je nízke tréningové zaťaženie.“
Narodili ste sa v Broumove, ktorý leží na česko-poľských hraniciach Ale už od štrnástich rokov ste hrali za mládežnícke tímy Sparty Praha. Ako sa zrodil prestup do hlavného mesta?
„V Broumove som len narodil. Pochádzam z Náchoda, ktorý je odtiaľ vzdialený nejakú pol hodinu. V tretej či štvrtej triede si ma vyhliadol Hradec Králové a dochádzal som tam denne asi 40 kilometrov. Potom som sa na jeden rok vrátil do Nového Mesta, pretože tam fungovala hokejová trieda. Mali skúseného trénera a hral som so staršími spoluhráčmi. Niečo podobné nasledovalo opäť v Hradci Králové. Podarilo sa im postúpiť do extraligy dorastu a ako mladík som kryl chrbát jednotke tímu. Zhodou okolností som odchytal duel v Sparte a po tomto zápase sa ozvali ich ľudia, či by som k nim nechcel prestúpiť. Od deviatej triedy som už hral za Spartu Praha.“
Od štrnástich rokov ste boli sám v meste plnom nástrah. Rodičia súhlasili s presunom?
„To je zaujímavá otázka. Spätne sa mi nechce veriť, že ma pustili. Bývali sme v ubytovni, kde sme boli úplne bez dozoru! Záverečné hodiny neexistovali. Bol som odkázaný výslovne sám na seba. Rodičia poriadne riskovali, ale nejako som to zvládol. Mňa zachránilo, že diskotéky a krčmy ma nikdy nelákali. To bolo mojím šťastím, pretože veľmi málo chlapcov z toho obdobia ešte hrá hokej. Možno jedine Ján Hanzlík v Mladej Boleslavi.“
Prvú celú sezónu za seniorský tím Sparty Praha ste odchytali v ročníku 2004/2005, kedy sa pre štrajk nehrala NHL. Mali ste výborné štatistiky v základnej časti, v play off to bolo horšie. Ale celkovo ste museli premiérový ročník hodnotiť kladne. Prečo ste na ďalšiu sezónu prestúpili do Eisbärenu Berlín a nezostali v Prahe?
„Do Sparty prišiel nový kouč a ten chcel ku Petrovi Břízovi iného gólmana. Mňa poslali do Vsetína. Tam som bol dva mesiace, lenže v lete 2005 ma draftoval Columbus Blue Jackets a posledný deň pred koncom prestupového obdobia mi ponúkli zmluvu. S Blue Jackets som podpísal kontrakt na tri roky, odletel som na tréningový kemp a po ňom mi povedali, že ešte jeden rok ma nechajú chytať v Európe. Hľadal som prácu na starom kontinente a vyšlo to v Berlíne. Dodnes to hodnotím ako moja najlepšiu štáciu. Vyhrali sme titul a následne som dodržal zvyšok zmluvy s Columbusom.“
V Eisbärene ste mali českého trénera brankárov Jozefa Dušeka. Ako to bolo možné?
(Jozef Dušek bol úplne náhodou práve v miestnosti, kde sa konalo interview. Tomáš Pöpperle zoznámil autora článku so súčasným koučom brankárov Bremerhavenu). „Po desiatich rokoch je tu zase zo mnou, opäť sa naše cesty skrížili (ľahký smiech). V Berlíne mali najprv kanadského trénera, ktorý po Vianociach odišiel, pretože Marc-André Fleury, s ktorým predtým spolupracoval, si ho zavolal naspäť to USA. Pozícia bola voľná a pýtali sa ma, či o niekom neviem. S Jozefom sa poznáme od mojich desiatich rokov z Hradca. Je veľká výhoda, že vieme čo od seba môžeme očakávať.“
Za Columbus ste odchytali len dva zápasy. Asi ste si angažmán v zámorí predstavovali inak.
„Bolo to zložité. V prvom roku mali traja gólmani jednocestnú zmluvu. Ja som bol v hierarchii štvrtý, ale aspoň som mohol odchytať veľa duelov v AHL za Syracuse Crunch. V druhom ročníku som bol o miesto vyššie, no ma som smolu, 12. decembra som si zranil koleno a sezóna sa pre mňa predčasne skončila. To znamenalo môj koniec v Severnej Amerike.“
Bolo zložité presadiť sa v konkurencii fínskeho brankára Miku Noronena a Kanaďana Pascala Leclaira? Ani jeden z nich nebol dlhodobo jednotkou tímu NHL.
„Boli to kvalitní brankári a za organizáciu odchytali niekoľko vydarených stretnutí. Pascal bol ich prvou voľbou draftu 2001. Mal jedinú slabinu. Bol veľmi náchylný na zranenia. Inak chytal veľmi dobre. V prvej sezóne bol Leclair často zranený a väčšinu chytal Noronen. A keďže predo mnou bol ešte Ty Conklin, hore išiel on a ja som zostal v American Hockey Leauge. Všetko skomplikovalo moje zranenie z polovice druhej sezóny. Vtedy ma ľudia z Čiech začali vábiť naspäť. Lákal ma návrat do Európy a veril som, že mám šancu vrátiť sa naspäť do NHL cez národné mužstvo. Avšak zranené koleno z USA sa mi hojilo deväť mesiacov a nasledujúca sezóna v Sparte bola komplikovaná. Nestihol som sa dostať do formy a tam sa môj hokejový vývin trochu zastavil.“
V Columbuse ste zažili dvoch známych koučov. Gerarda Gallanta, ktorý je dnes trénerom Las Vegas a Kena Hitchcocka, ktorý nedávno vo veku 66 rokov ukončil svoju dlhoročnú kariéru v NHL. Akí boli?
„Trochu ťažko sa mi to hodnotí, pretože vedenie ma zavolalo hore dvakrát na štrnásť dní a navyše som bol veľmi mladý. Nemal som možnosť toho veľa spozorovať. No čo som aj počul, Hitchcock bol veľký pedant. Hráči ho museli poslúchať a dosť po nich šliapal. Prípravu mal dopodrobna prepracovanú, so svojimi zverencami viedol neustále pohovory, rozoberali videá. Gallant bol oproti nemu miernejší.“
Za Spartu Praha ste chytali sedem sezón. Jedenkrát sa hralo o záchranu, dvakrát neúspešne štvrťfinále, trikrát sa vybojoval bronz, raz striebro. Ako hodnotíte výsledky klubu za vašej éry?
„Ciele v tejto organizácii sú vždy najvyššie a pre Spartu tieto výsledky neboli úspechom. Za spomínané obdobie sme mali dvakrát mančaft, ktorý mohol ligu vyhrať. Žiaľ, nepodarilo sa, čo je škoda a veľmi ma to mrzí. O prvé miesto som veľmi stál, pretože tam som vlastne doma.“
Po vašom odchode z organizácie došlo k pomerne silnej slovnej prestrelke medzi vami a majiteľom klubu, bývalým výborným brankárom Petrom Břízom. Vy ste povedali, že atmosféra v klube nie je zdravá, všetky neúspechy sa hádžu na brankárov a manažment vás chcel za vaše posledné dve sezóny v Sparte trikrát z klubu vyhodiť. Aj s odstupom jeden a pol roka vidíte pomery v Sparte rovnako?
„Samozrejme. V mojich posledných dvoch sezónach sme nemali zlé výsledky. Najprv sme hrali finále českej extraligy a takisto finále Ligy majstrov. V druhom roku sme vypadli vo štvrťfinále s Brnom hladko 4:0 na zápasy, čo samozrejme nie je dobré. Nátlak očakávam, ale tu bola nespokojnosť prehnaná a naozaj sa všetko automaticky hádzalo na gólmanov. Je dobre, že som odišiel, aspoň sa prečistí vzduch a situácia sa upokojí.“
Na vaše slová reagoval Bříza. Povedal, že vašimi vyjadreniami ste pošpinili klub. Že s veľkým tlakom ste museli počítať, keďže vám vtedajší majitelia ponechali zmluvu, ktorú ste mali mať nastavenú pre Lev Praha (KHL) a zrejme ste boli najlepšie plateným hráčom extraligy. A údajne aj po návrate zo Soči ste mali výborne nastavený kontrakt. Taktiež pripomenul, že okrem kariéry vám klub za sedem rokov finančne zabezpečil rodinu.
„Mal som zmluvu s Levom Praha na dva roky. Manažment za mnou prišiel, že od Leva kúpili fínskeho reprezentačného brankára Petri Vehanena a že chcú, aby som chytal za Spartu. Isteže, pre mňa bolo lepšie byť jednotka v extralige ako kryť chrbát Vehanenovi. Keď navrhli ponechanie rovnakých podmienok, nebolo treba o ničom rozmýšľať. A či som bol najlepšie plateným hráčom súťaže? Ja som sa nezaujímal o to, kto mal aký plat, preto na toto neviem odpovedať.“
Aká bola sezóna 2012/2013 v klube Lev Praha, pre ktorú to bol prvý a zároveň predposledný rok v KHL.
„Tvoril sa nový mančaft a veľmi veľa ľudí prešlo kabínou, čo bolo ešte znásobené tým, že do decembra sa nehrala NHL pre štrajk. Potom niekoľko hokejistov odišlo. Boli to začiatky, ale dostali sme sa do play off , čo bol podľa mňa dobrý výsledok.“
A jeden rok v Soči?
„Podobný príbeh ako v Leve, keďže po tamojších olympijských hrách vznikal nový tím pre KHL. Znova sa vymenilo veľmi veľa hráčov, hľadala sa optimálna zostava a tiež sme sa do prebojovali do vyraďovačky. V lete pred príchodom do Soči som si trochu poranil koleno a celú sezónu som chytal so sebazaprením. Do posledného kola základnej časti sme hrali o postup do play off, a preto som si nechal na koleno dávať obstrek. Medzi šestnásť najlepších tímov sme sa nakoniec dostali, no v ňom som už pre dlhodobé problémy chytať nemohol. Po sezóne využili možnosť získať ruského brankára a nový kontrakt mi neponúkli. Ale tam sa mi veľmi páčilo.“
Po odchode zo Sparty ste chceli v Bremerhavene získať novú chuť do hokeja? Ste rok a štvrť v najvyššej nemeckej súťaži. Baví vás znova hokej?
„Tu ho berú ľudia trochu inak. Na začiatku ročníka sme štyrikrát po sebe prehrali a nikto z fanúšikov na nás nepľul ani nenadával. Aj manažéri to berú stále len ako šport, a keď sa nedarí len veria, že sa situácia obráti. To sa mi páči, no mrzí ma iná vec. Veľmi málo sa tu trénuje, mohlo by sa oveľa viac. Pred sezónou sa stretneme v auguste, cez víkend odohráme dva zápasy a ihneď dostaneme dva dni voľna. Podobne je to v lige. Pred zápasmi sa trénuje dobrovoľne, a z toho vyplýva, že za týždeň sú dva-tri povinné tréningy. Keď hráme dvakrát za týždeň máme veľa voľna. Jedine teraz, keď sme odohrali štyri duely za osem dní, tak to bolo akurát. S týmto tu veľmi bojujem.“
Do DEL ste sa vrátili po jedenástich rokoch. Akým smerom ide?
„Mám pocit, že stojí na mieste. Nie je to zlá súťaž, no zdá sa mi, že vzhľadom na to, aké majú kluby finančné prostriedky a celkový potenciál, tak to nie je adekvátne úrovni ligy.“
Máte dve malé deti. Páči sa rodine v meste, ktoré leží úplne na severozápade Nemecka a od Prahy je vzdialené 700 kilometrov?
„Na nemecké pomery je to taká dedinka. Vyhovuje mi, že zápchy tu na rozdiel od Prahy nehrozia a na tréningu som autom za päť minút. Staršia dcéra začala chodiť do školy, preto som chcel dlhodobejšiu zmluvu (do roku 2021), aby sme nemuseli neustále meniť prostredie a aby sa naučila po nemecky. Druhý polrok bude chodiť do školy v Čechách.“
Bremerhaven je najďalej vzdialený klub v lige a zároveň má v DEL najnižší rozpočet (približne 4,7 milióna eúr). Využívate na dlhé cesty aj lietadlo ako niektoré iné bohaté tímy?
„Len autobus. Na letenky nemáme peniaze. Máme to ďaleko do viacerých miest, a keď hráme play of, napríklad proti bohatému Mníchovu, je to cítiť. Tu sa hrá vyraďovacia fáza spôsobom zápas doma, deň voľna a zápas vonku. My niekedy prídeme autobusom domov po desiatich hodinách a oni vyspatí práve doletia. Tam je vidieť finančný rozdiel, ale zvykli sme si. Cestovania po súperových štadiónoch som sa bál, no nakoniec som si rýchlo zvykol, a dokonca som sa už aj tešil, pretože tam máme pokoj.“
Dohovoríte sa po nemecky?
„Neviem ani slovo a nič ma nenúti, aby som sa ju začal učiť. To je, samozrejme, škoda a je to nedobré, ale keď sa pozriete do kabíny, tam sa hovorí len po anglicky. Skôr sa doúčam angličtinu, ktorú neviem stopercentne. Ale chcem s nemčinou niečo spraviť, pretože sa hanbím, keď sa ma v meste niekto niečo spýta a ja nič nerozumiem.“
