Hokejové začiatky Ladislava Karabina a jeho šesť rokov vo veľkom Slovane Bratislava
Naozaj neviem, čo by sa v mojom živote muselo stať, aby sa nakoniec zo mňa nestal profesionálny hokejista. Mám síce len jednu sestru, ale náš otec má štyroch súrodencov, z toho dvoch bratov. Či už to bol môj otec, strýkovia alebo bratanci, každý z nich sa v určitej fáze života dostal do kontaktu s hokejom v rodnej Spišskej Novej Vsi. Do vienka sme automaticky dostali korčule i hokejku a od prvého dňa sa riešila iba jediná vec: kto bude držať hokejku napravo a kto naľavo. Doma bol hokej témou číslo jeden. V ročníku 1984/85 som nastupoval za mladší dorast Spišskej Novej Vsi a prvý rok som navštevoval strednú školu banícku. V tom čase som však už začal cítiť, že súťaž mi začína byť pritesná. Keďže mužský hokej na Spiši neexistoval (seniori hrali druhú slovenská národnú hokejovú ligu), otec rozhodol, že pôjdem za hokejovým šťastím do Zvolena. Tamojší ZTK pôsobil celkom úspešne v 1. slovenskej národnej hokejovej lige. Prvý rok pod Pustým hradom som hral za mladší dorast i starší dorast, ktorý trénoval známy zvolenský kouč Eduard Giblák. Dokonca som trénoval aj s mužmi a už len tréningy s nimi ma veľmi posúvali vpred. Druhý rok vo Zvolene som nastupoval výlučne za starší dorast, trénoval som s mužmi, a dokonca som ako šestnásťročný zvládol i niekoľko duelov v 1. SNHL, ktorá v tom čase mala veľmi dobrú úroveň. Komunistický systém ponúkal nádejným športovcom tzv. špeciálne športové štúdium, a preto som na strojníckej škole skoro vôbec nemusel chodiť do školy. Občas som prišiel na prvú hodinu a po nej som sa ponáhľal na tréning s áčkom. Jediné, čo som musel urobiť, bolo dohodnúť si s každým učiteľom skúšky na polroka a na konci školského roka. Poviem to úprimne, v tom období bol pre mňa prvoradý hokej a škola na vedľajšej koľaji. Ale maturitu som si chcel spraviť. Vyžadoval to odo mňa aj môj otec, ktorý ma síce v športe všemožne podporoval, ale keď som domov doniesol veľmi zlé známky, tréningy mi zatrhol. To sa však stalo len výnimočne. Po dvoch úspešných rokoch na strednom Slovensku som prestúpil do Slovana Bratislava. A tak som sa vydal podobnou cestou ako môj otec, ktorý po maturite išiel do Bratislavy študovať Fakultu telesnej výchovy a športu Univerzity Komenského a hral za béčko Slovana.
V septembri 1987 som v priebehu štyroch rokov prestúpil na tretiu strednú školu, tentoraz na strojnícku priemyslovku v Bratislave. V Slovane som v mojej premiérovej sezóne nastupoval za starší dorast, s áčkom som trénoval, a dokonca ma kouč Jozef Golonka raz zobral ako náhradníka na ligový zápas. Dodnes si pamätám ako Golonka pred hráčmi na striedačke behal ako lev v klietke. Pre mužov v belasom nebol ročník 1987/88 nijako úspešný. Po základnej časti skončili na predposlednom jedenástom mieste a vo federálnej lige sa zachránili až v dueloch o záchranu pred Zetorom Brno. Pre mňa bolo dôležité, že som sa dostal na majstrovstvá Európy do osemnásť rokov, ktoré sa konali v štyroch českých mestách a ktoré sme nakoniec vyhrali. Takéto veľké medzinárodné turnaje mi dali veľmi veľa. Otvorili mi oči a zistili som, ako na tom som v porovnaní s krajinami, ako Sovietsky zväz, Švédsko či Fínsko. Domnieval som sa, že som celkom rýchly a zručný, no potom som na ľade uvidel švédskeho centra Matsa Sundina či sovietskeho beka Sergeia Zubova, ktorý už v tom čase trénoval s CSKA Moskva, a zistil som, že svetový hokej je niekde inde. Obidva vyčnievali a vyzerali, akoby boli starší o jednu celú kategóriu. V nasledujúcom ročníku som sa ako čerstvý maturant prebojoval do zostavy Slovana Bratislava. Federálna liga mala vynikajúcu úroveň a dostať sa do hociktorého celku bolo veľmi náročné už len preto, že zostavy jednotlivých mužstiev sa menili len minimálne. Mančaft viedla trénerská dvojica Tománek a Holíček, no od začiatku až do konca to bolo jedno veľké trápenie. Po základnej časti sme skončili poslední dvanásti a v baráži predposlední, čo znamenalo, že sme s borcami, ako Dárius Rusnák, Ľubomír Pokovič, Ján Jaško či Ivan Dornič vypadli z najvyššej súťaže. A veľkému Slovanu sa to stalo druhýkrát v priebehu ôsmich rokov (prvýkrát v sezóne 1980/81). Samozrejme, všetci boli z toho smutní, ale ja dvojnásobne, lebo som zistil, že na československú ligu herne mám a čaká ma minimálne jeden rok v 1. SNHL, čo je pre mladíka dosť dlhá doba a pôsobenie v nižšej platforme spomalí vývoj jedinca. Mohol som prestúpiť do Dukly Trenčín, kde ma pozýval ich tréner Jaromír Walter, ale nakoniec som sa rozhodol zostať v Bratislave. Dnes by som zrejme jeho ponuku prijal. Jediným pozitívom pôsobenia v 1. SNHL bolo, že som sa prebojoval na svetový šampionát do dvadsať rokov do Fínska. V záverečnej nominácii sme boli len štyria Slováci. Ja, bratia Zúbekovci a Ján Varholík. Podujatie vyhrala Kanada pred Sovietskym zväzom a turnaj mi opäť veľmi pomohol. V našom tíme vyčnieval útok Robert Reichel, Jaromír Jágr, Róbert Holík a dnes viem veľmi dobre povedať, prečo to tak bolo. Okrem toho, že boli talentovaní, dostali v materských oddieloch vo veľmi mladom veku veľmi veľa priestoru. Trénerom Litvínova bol legendárny Ivan Hlinka a ten urobil z Reichela v sedemnástich rokoch prvého centra mužstva. Dodnes si pamätám chvíľu zo vzájomného duelu s chemikmi na Slovane, kedy Hlinka pri oslabení traja proti piatim poslal na ľad ako jediného útočníka Reichela. Hovorím si, páni, to je sila! Hlinka jednoducho dal Reichelovi šancu a on ju využil. A niečo podobné sa stalo s Jágrom v Kladne a s Holíkom v Jihlave. V juniorke môžete hrať aj cez deň, ale seniorský hokej je v niečom iný. Vo federálnej lige boli už len tréningy v takom vysokom tempe, až som si vravel, že to nie je ani možné. Keď potom toto trio prišlo na juniorský šampionát, zdalo sa, akoby hrali chlapci s deťmi. Iste, dotyčný okrem nadania potrebuje aj veľa odvahy, lebo pre tínedžera nie je jednoduché hrať s 24 – 25 ročnými chlapmi. Z MS 20 vo Fínsku mi ešte utkvelo v pamäti, ako po štadióne chodil s barlami Teemu Selänne, lebo mal boľavú nohu, a vraveli o ňom, že je veľký fínsky talent. Po hernej stránke ma na šampionáte upútali dvaja hráči. Kanadský center Eric Lindros, bol síce o tri roky mladší odo mňa, ale keď som ho stretol na chodbe, vyzeral ako Arnold Schwarzenegger. Extrémne vysoký, široký a silný hráč, ktorý sa na ľade prezentoval dosť jednoduchým, ale veľmi silovým spôsobom hokeja. Naopak na Pavla Bureho som sa pozeral na striedačke s otvoreným ústami a v duchu som si vravel, ako je možné, že niekto dokáže na ľade vyvinúť takú rýchlosť, Niekedy sa zrejme stane, že dotyčný má také DNA, alebo v sebe nosí niečo, čo nemajú ostatní. Nasledujúce leto ma draftoval Pittsburgh Penguins, o čom som jeden celý rok vôbec nevedel. Až pri obede pred jedným ligovým duelom mi to povedal kouč Jaroslav Walter. O NHL sme nemali ani potuchy, bol druhý koniec sveta, kam sa legálne nedalo odísť, a preto som o tejto súťaži vôbec nesníval. Hokejistov z východného bloku draftovali spôsobom, že ak motyka vystrelí. Ale ešte pred draftom sa mi možnosť nakuknúť do NHL predsalen naskytla. V jeden večer mi otec zavolal s tým, že volá nejaký agent a že či by som mal záujem odísť do Calgary Flames. Spýtal som sa otca na jeho názor a on mi odvetil, že ma bude podporovať za každých okolností. Na druhý deň som mu povedal, že zostanem doma, lebo som nebol ochotný emigrovať.
Slovanu Bratislava sa po jednom roku v 1. SNHL podarilo okamžite vrátiť medzi elitu a nasledovali tri posledné sezóny klubu v československej lige. A znova to nebola žiadna sláva. V sezóne 1990/91 sme skončili ôsmi a následne dvanásti, pričom sa hralo v azyle na neďalekom Ružinove pre rekonštrukciu štadióna Ondreja Nepelu. Na ňom sa na jar 1992 uskutočnili majstrovstvá sveta. A s federálnou ligou sme sa rozlúčili trinástym miestom. Keď dnes rozmýšľam nad tým, prečo sa v osemdesiatych rokoch takému veľkému klubu ako bol Slovan Bratislava, tak nedarilo, došiel som k dvom záverom. V prvom rade sa až príliš veľa menili hráči a tréneri. Stále sa akoby hľadali typologicky vhodní hokejisti a hľadanie stále nevychádzalo. Dnes viem, že môžete mať pospolu veľa schopných jedincov, ale aj oni potrebujú čas nato, aby sa zohrali. Ako center až po určitom čase viete, čo spraví vaše krídlo po prudkej prihrávke do strany, lebo s ním už hráte dva-tri roky. Vtedy vznikne synergia a vytvorí sa extra chémia, čo znamená, že ste lepší ako ostatní. Navyše, keď pôsobíte v takej kvalitnej súťaži, ako bola československá liga, je dosť ťažké otočiť kormidlo výsledkov, keď sa iným oddielom darí. Ja som bol v tom čase asi jeden z mála slovanistov, ktorého hráčsky vývoj bol prirodzený. Kouči ma priradili do útoku k Dáriusovi Rusnákovi a Ľubomírovi Pokovičovi a v obrane nás istili Ivan Černý s Romanom Veberom. Hneď od začiatku nebola na mne veľká zodpovednosť a mal som čas dozrieť. Úplne najviac mi pomohol neskorší majster sveta Dárius Rusnák. ktorý si ma zobral pod ochranné krídla a povedal mi, kam presne si mám nakorčuľovať a kde mám čakať prihrávku. Druhým dôvodom úpadku hokeja v Bratislave bola náhla emigrácia bratov Šťastných do Kanady v roku 1980. Rok pred ich odchodom vyhral Slovan s ich výrazným pričinením federálny titul a nasledujúcu sezónu skončil tretí. Tým sa zvečera do rána generácia mladých hokejistov, ako Ivan Černý, Róbert Pukalovič, Dárius Rusnák, Dušan Pašek, Ján Jaško či Ľubomíra Pokovič dostala do pozície ťahúňov, no neboli herne a ľudsky dozretí a pripravení okamžite rozhodovať zápasy. Niekedy od roku 1983 však už do kádra prichádzala nová skupina hráčov na čele s Jozefom Pethöm a Mariánom Horváthom a v kabíne nastal problém. Starší hráči sa začali báť o svoje miesto, lebo nebol veľký rozdiel medzi nimi a mladíkmi. Boli z toho frustrovaní, silou si začali v kabíne vynucovať autoritu a začali dusiť mladšiu generáciu. V tej dobe v kabíne Slovana nebola zdravá atmosféra a Marián Horváth s Jozef Pethöm o tom dosť hovorili. A či som na vlastnej koži zažil šikanovanie, ako o tom nedávno rozprával Ľubomír Višňovský? Neviem, ako je to dnes, ale vtedy to bolo horšie ako neskôr na prahu milénia. V osemdesiatych rokoch sa kabína až príliš delila na starých a mladých hráčov, pričom tridsaťročný hokejista bol už vlastne dedo, ktorý do dvoch rokov ukončil kariéru. Nepamätám sa, že by mi niekto otupil korčule, to sa mi stalo až neskôr v Pittsburghu Penguins a veci, ako zbieranie pukov po tréningu mi neprekážali. Väčšinou to bývalo tak, že mazáci nechávali na pokoji tínedžerov, ktorí hrali v prvých dvoch pätorkách. Oveľa viac si vedeli vyšliapnuť na juniorov, ktorí sa motali v štvrtej formácii. Psychicky labilnejšiemu hráčovi to mohlo dosť sťažiť život a spomaliť jeho vývoj. Ale zároveň si myslím, že na Slovane to nebolo nijako extrémne prehnané. Podobné to bolo v Košiciach, v Sparte alebo kdekoľvek inde. Aj keď som na vlastnej koži výrazné ponižovanie nezažil, tieto maniere sa mi nepáčili a povedal som si, že keď ja budem jedného dňa starší, takého veci robiť nebudem. Neskôr som sa všade snažil, aby sa nováčikovia cítili v kabíne komfortne, lebo už len prechod do veľkého hokeja je dosť náročný a ak má niekto talent, je nezmyselné ho utlmovať nejakým hlúpym šikanovaním. Po odchode Dáriusa Rusnáka do Fínska (rok 1989) som si na ľade dobre rozumel s centrom Karolom Ondrejičkom. A v Slovane sa postupne vytvorila nová skupina lídrov na čele s Mariánom Horváthom a Jozefom Pethöm, ktorí boli približne o päť rokov starší než ja. Oni boli výborní hráči i ľudia a nemali potrebu niekoho terorizovať. V decembri 1992 sa konal v Moskve turnaj o Cenu Izvestija a bola to moja jediná účasť v československej reprezentácii. Po ňom ma kouč Ivan Hlinka pochválil a to isté spravil Jaroslav Walter pri dlhej spoločnej ceste domov autom z Prahy do Bratislavy. Vtedy som mal dvadsaťdva rokov a ktovie, keby sa národy nerozdelili, možno by som sa na nejaké majstrovstvá sveta prebojoval…
Zmluva s Pittsburghom Penguins a tri roky v Severnej Amerike
V septembri 1993 krátko po rozdelení Československa som prvýkrát vycestoval do kempu “tučniakov”. Mal som za sebou vydarenú sezónu vo federálnej lige (v 39 dueloch 44 bodov). Pittsburgh bol v tom čase top mančaft Národnej hokejovej ligy, ktorý v rokoch 1991 a 1992 vyhral Stanleyho pohár a vo svojom strede mal na rozdiel od iných organizácií dosť Európanov. Letnú prípravu som prvýkrát v živote absolvoval individuálne a viac času som strávil v posilňovni, aby som spevnel, lebo som vedel, že na užšom ihrisku sa bude hrať viac kontaktný hokej. Na začiatku tréningového tábora manažér Craig Patrick vyhlásil, že ide o kemp s najmenším počtom hráčov v histórii klubu, a pre hokejistov “zvonku” sú voľné len dve miesta – pre jedného beka a jedného útočníka. Nakoniec som vydržal v tíme až do úplného konca trojtýždňového sústredenia a nastúpil aj na niekoľko úvodných stretnutí v slávnej NHL. Po skúsenostiach v Slovane Bratislava som bol už pred príchodom do Pittsburghu pripravený nato, že ma budú spoluhráči “dusiť”. Myslel som si, že Mario Lemieux, Rich Tocchet alebo Larry Murphy sú nejakí tvrdí muži, ale boli presný opak. Lídri “tučniakov” boli najlepší ľudia, akých som v kabíne zažil. Pamätám sa, ako si raz ku mne prisadol Mario Lemieux, a začal sa so mnou rozprávať. Vravel som si, čo mu preskakuje? Takáto superstar a on si ide so mnou debatovať? Úplne ma to vyviedlo z miery. Mario veľmi dobre vedel, že ja jeho pozíciu neohrozím a nikoho nepotreboval ponižovať, aby si udržal svoju pozíciu. Chcel, aby sa každý v zostave cítil príjemne, a ten mohol naplno ukázať svoje schopnosti. A on bol len rád, keď bude mať ďalšieho schopného spoluhráča v nižších pätorkách, čím vzrastie jeho šanca znova vyhrať Stanleyho pohár. Najhorší ľudia v Pittsburghu boli hráči z tretej alebo štvrtej formácie, čo sa báli o svoje miesta. Tí sa so mnou nebavili, robili mi zle a na skrinku mi napísali: Choď domov, ty komunista! Naschvál mi oznámili zlý čas tréningu a aj mi otupili korčule.
Po pár týždňoch v NHL sa do popredia dostal asi najväčší problém môjho hokejového života. S “tučniakmi” som podpísal kontrakt na dve sezóny s ročným platom 175 000 amerických dolárov, ale v ňom bol dodatok, že ak odohrám desať duelov v NHL, musí Pittsburgh poslať Slovanu na účet 200 000 amerických dolárov. Takéto klauzuly sú úplne normálne v európskych futbalových súťažiach, ale v zámorí sa takéto platby vôbec nerobia. Dodnes neviem, prečo niečo také vložili do kontraktu, ktorý som, pochopiteľne, podpísal. Od nejakého piateho-šiesteho stretnutia som už začal cítiť, že manažment si šetrí moje zápasy ako žetóny. A keď som sa dostal na métu deväť duelov, akoby uťal. Onedlho prišiel pre mňa pamätný deň. Zranili sa niektorí útočníci a na rannom rozkorčuľovaní som bol v zostave na súboj proti Floride Panthers, ktorá bola nováčikom ligy a vtedy veľmi slabý tím. Na rannom tréningu ku mne prišiel Jaromír Jágr a kričí: “Tak si to dokázal Láďo, si tady!” Po obednajšom spánku som nadšený trielil do kabíny v Civic Arena. No zrazu som uvidel asistenta trénera Reicha Kehoe ako očami niekoho hľadá. Spomalil som krok, aby som aspoň na pár sekúnd zastavil čas, lebo som pochopil, že o chvíľu sa môj hokejový život rozpadne. Kehoe ku nemu prišiel a sucho prehodil: “Take a bike”, čiže choď na bicykel. Kouči ma nenominovali do stretnutia, hoci hrali len s jedenástimi útočníkmi a od tejto chvíle som vedel, že to bude s mojím presadením sa do NHL veľmi náročné. Za dvestotisíc dolárov klub mohol mať celkom dobrého hokejistu do tretej-štvrtej pätorky. To bola až príliš vysoká prekážka nato, aby som ju preskočil.
Tých niekoľko mesiacov v klube som dosť veľa času trávil s Jaromírom Jágrom a Martinom Strakom. Ja som vedel trochu po anglicky, Martin Straka o niečo menej a Jaromír Jágr nevedel ani po troch rokoch vôbec nič. A či sa Jágr zmenil? Vôbec nie. On bol stále taký dobrý jednoduchý chlapec z Kladna. Na začiatku v Amerike pre jazykovú bariéru vôbec nerozprával. Po tréningu išiel rovno domov, kde sa o neho starala mama. Herne vyčnieval, preto ho slabší hráči nechali na pokoji. Navyše si ho pod ochranné krídla zobral Mario Lemieux. NHL sezóna 1994/95 sa pre štrajk začala až v januári a ja som ju celú strávil v Cleveland Lumberjacks v International Hockey League. To bola nezávislá, výborná liga, ktorá sa hrala po celých Spojených štátoch a tvorili ju organizácie, ako San Diego Gulls, Las Vegas Thunder, Phoenix Roadrunners či Houston Aeros. Všetko pekné mestá a kvalitné kluby. Napr. v Clevelande sme mali krásnu Gund Arena, kde nás pri dueloch play off povzbudzoval plný štadión s dvadsiatimi tisícmi fanúšikmi. IHL dokonca začala šliapať na päty NHL a niektoré mestá a organizácie boli ekonomicky zdravšie ako v Národnej hokejovej lige. Lenže onedlho sa Atlanta a Phoenix presídlili do NHL a vývoj nižšej platformy sa spomalil, zakrátko sa aj rozpadla. Na môj tretí a posledný ročník v zámorí ma vymenili do Buffalo Sabres, pre ktorý však platili tie isté podmienky zmluvy ako som mal Pittsburghu Penguins. Preto ma vedenie ihneď poslalo do rezervnej American Hockey League. Tím Rochester Americans trénoval John Tortorella a to bol môj úplne najhorší čas v Severnej Amerike. Veci išli dole vodou veľmi rýchlo. Počas poslednej anabázy v Los Angeles Ice Dogs som bol rozhodnutý, že zámorskú kapitolu uzavriem a radšej budem pôsobiť v menšej krajine v najvyššej lige než za oceánom v záložnej. Pre svoj kontrakt som nevidel šancu presadiť sa v NHL. Z Rochesteru do Los Angeles ma vymenili na Vianoce, čo bolo dosť stresujúce a celkovo sa mi nepáčilo, ako narábali s hráčskym materiálom. Jediným dobrou správou toho obdobia bolo, že som si v Clevelande našiel manželku Catherin. Zakrátko sa nám narodila dcéra Lacey Elizabeth a v roku 2002 ďalšia dcéra Saxon Mary.
