Tréner, manažér, agent a skaut nie. Ale finančník v investičnej banke

Návrat Ladislava Karabina do hlavného mesta Slovenska a sedem sezón v Nemecku 

Po troch rokoch v zámorí som sa vrátil do Slovana Bratislava, ktorý už medzitým nastupoval v slovenskej extralige. S generálnym manažérom Dušanom Pašekom som mal dobrý vzťah a predostrel mi plán, podľa ktorého mala organizácia dominovať na domácej scéne a skúsiť preraziť v Európskej hokejovej lige. Káder na čele so Zdenom Cígerom, Ľubomírom Kolníkom, Richardom Kapušom, Ľubomírom Višňovským či mnou bol dostatočne silný nato, aby naplnil ambície. Lenže v druhej polovici prvej sezóny nastal u mňa problém s ľavým ramenom, ktoré mi začalo vyskakovať. Keďže držím hokejku na ľavú stranu a pri streľbe práve toto rameno primárne využívam, dosť ma to celé obmedzovalo. Pre belasých dopadol ročník veľmi zle, keď skončili až piati za Trenčínom, Košicami, Popradom a Martinom. Po sezóne som sa s doktorom Vladimírom Luptákom dohodol, že nepôjdem na operáciu, ale posilňovacími cvikmi spevním rameno. V príprave na ročník 1997/98 bolo všetko v poriadku až do posledného prípravného duelu. Tam mi rameno vyskočilo tak, že som ho mal úplne von z púzdra. Stalo sa to v úplne najhoršom možnom čase, tesne pred začiatkom súťaže a ja som predsa musel podstúpiť operáciu. Doktor Lupták mi rameno výborne zreparoval, ale do zápasového kolotoča som sa vrátil až na záver základnej časti. Slovan pod koučom Ernestom Bokrošom fungoval ako dobre namazaný stroj a s legionármi Iľjinom a Pankovom dokráčal až k titulu. Ja som v play off toho veľa nenahral a do stretnutí som naskakoval len vtedy, keď sa niekto zranil. Slovan síce vyhral prvý extraligový titul, ale veľmi som im nepomohol, a bolo to pre mňa dosť ťažké obdobie kariéry. Zlý pocit umocnil fakt, že manželka Catherine v Bratislave veľmi trpela. Ona je veľmi zhovorčivá, a keď nemá s kým rozprávať, trpí. V hlavnom meste sa cítila veľmi zle a bol to pre ňu silný kultúrny šok. Nezabudnem ako sme prišli spolu prvýkrát do Bratislavy. Ja som s mužstvom odcestoval na týždňové sústredenie a ona za sedem dní ani raz nevyšla von z hotela na ulicu, lebo sa bála. Po sezóne mi otec, ktorý od januára 1995 prevzal funkciu riaditeľa HK VTJ Spišská Nová Ves povedal, že sa takto nemôžem motať a že musím kariéru znova rozbehnúť. Ponúkol mi pôsobenie v rodnom klube a som jeho výzvu prijal aj preto, lebo som sa chcel materskému oddielu odvďačiť za to, že ma naučil hrať hokej. Do Spišskej moja manželka už vôbec necestovala, celý rok zostala na Floride, ale odlúčenie nebolo až také hrozné. Do prípravy som sa zapojil v auguste, v decembri počas reprezentačnej prestávky som odletel na tri týždne domov a v marci bolo po sezóne. S mančaftom sme sa rovnako ako pred rokom prebojovali do štvrťfinále a pre mesto zachránili najvyššiu súťaž, na čo som bol veľmi hrdý. 

Po vydarenom ročníku v Spišskej Novej Vsi, kde som skončil desiaty v bodovaní extraligy (47 zápasov a 53 bodov), som bol pripravený na zahraničný angažmán. V auguste 1999 som odišiel na skúšku do Norimbergu. Ľadové tigre boli úradujúci vicemajster nemeckej DEL, mužstvo trénoval Peter Ihnačák a manažérom bol Otto Sýkora. Organizácii k striebru výrazne pomohol kanadský krídelník Sergio Momesso (vyše 800 duelov v NHL) a do novej sezóny manažment hľadal niekoho podobného. Tzv. Franchise Playera, teda borca, ktorý pritiahne fanúšikov, lebo aj v Nemecku je hokej biznis a usilujú sa naplniť štadióny ľuďmi. To som ja nebol a v Bavorsku to nakoniec nevyšlo. Odišiel som na skúšku na druhý koniec krajiny – do Essenu. Ten viedol český kormidelník Jan Benda, ale mali už veľa cudzincov a ani tam sme sa nedohodli. Našťastie cez ulicu sídlil klub Reviera Löwen Oberhausen, ktorému šéfoval český odborník Jiří Kochta. Po niekoľkých prípravných dueloch som s manažmentom podpísal dvojročnú zmluvu. Tri roky na západe Nemecka boli ako na hojdačke. Prvý rok sme sa s tímom motali na spodku tabuľky, lebo zostava sa až príliš menila a vtedy GM riskuje, že to celé nebude fungovať. Aj o nemeckej DEL platilo, že má dobrú úroveň a otočiť kormidlo výsledkov nebolo jednoduché. To sa nám však podarilo v nasledujúcom ročníku, kedy k tímu prišiel Gunnar Lejdbor. Švédsky kouč dobre poskladal tím, mali sme dva silné útoky a vznikla synergia, kedy dva plus dva nie sú štyri, ale šesť. Pred sezónu 2001/02 som s Reviera Löwen podpísal nový dvojročný kontrakt a tešil som sa na budúcnosť, lebo kostra mančaftu (v obrane bol aj Jerguš Bača) zostala pohromade a po štvrťfinálovej účasti sme sa mohli ďalej zlepšovať. Bohužiaľ, klub začal mať finančné problémy. Náš hlavný sponzor bol cateringová spoločnosť a to nemohlo stačiť na utiahnutie takého veľkého kolosu. Napr. Ingolstadt, kam organizácia nakoniec predala licenciu, mali mecenáša automobilku Audi. O krachu oddielu som sa dozvedel až v lete na Floride a vtedy je už neskoro hľadať dobrý angažmán. Nakoniec som prestúpil do Schwenningenu, kde bolo kvalitné hokejové zázemie, no Wild Wings podporovalo veľa malých sponzorov a žiadny veľký, čo sa časom ukázalo ako problém. Pre mňa sezóna skončila už niekedy v októbri, kedy mi praskol krížový väz v kolene a musel som podstúpiť ťažkú operáciu. Nasledovali dva celkom vydarené ročníky vo Wolfsburgu. Prvý v druhej lige a druhý v najvyššej DEL. Automobilka Volkswagen sa vo veľkom pustila do hokeja a jediným problémom bolo, že liga a klub sa dohodli, že v roku 2005 v meste bude dokončená alebo minimálne začnú stavať novú arénu. To sa však nestalo a manažment súťaže organizáciu bez pardónu vylúčil z DEL. Po druhej sezóne vo Wolfsburgu som podstúpil druhú veľkú a v poradí tretiu operáciu kolena. Pred poslednou štáciou v Iserlohne Roosters  som sa stihol ako tak zotaviť, ale koleno už nebolo také dobré ako druhé zdravé a v januári som si ho zranil znova. Vtedy som začal cítiť, že môj koniec sa blíži. Keď vám nepracujú v športe nohy a ste pomalý, tak hlavou a kľučkami už toho veľa nenahráte. 

Čo sa týka príjmov v nemeckej DEL, v tom čase bol priemerný plat stotisíc eur a tí najlepší dostali aj dvesto či tristotisíc eur v čistom. Avšak pri porovnaní platov v Nemecku a v Amerike nie je dôležitá začiatočná suma, ale to, koľko vám peňazí zostane po sezóne. Keď som v roku 1993 dostal 175 000 amerických dolárov, na konci ročníka som bol rád, keď mi zostalo na účte desať – pätnásťtisíc USD. Štyridsať percent bola daň, musel som si zaplatiť apartmán, do neho kúpiť nábytok a prenajať auto. Hráči dnes platia tzv. escrow, ktorým sa podieľajú na financovaní ligy. Naposledy mal hodnotu 14 -18 percent a vrátiť sa môže celá čiastka alebo aj nič a tri až päť percent zaplatia svojmu agentovi. V Nemecku ste dostali napr. 60 000 eur v čistom, čo v tom čase znamenalo 80 000 dolárov, a po sezóne ste mohli mať v banke bez problémov 70 000 USD. Keďže letenky, dom a auto vám uhradil oddiel. Najlepšiu zmluvu som mal v Revier Löwen, potom vo Wolfsburgu a Iserlohn so Schwenningen boli na delenom treťom mieste. Viem, že niektoré kluby v Nemecku mali v tom období trochu problém s platobnou disciplínou a občas nevyplatili január, február a marec, no mne sa to počas celej kariéry nestalo ani raz. Mal som šťastie na kluby a nikto nedlhoval peniaze tak, že na začiatku novej sezóny som ešte nemal vyplatenú predošlú. Keďže teraz robím s financiami, týmto veciam rozumiem a treba povedať jednu vec. Je úplne iné dostať milión dolárov v NHL za Floridu Panthers a iné za New York Rangers. V New Yorku musíte zaplatiť federálna daň, štátnu daň, mestskú daň a ešte daň Manhattan, lebo tamojšia hala Madison Square Garden leží v strede Manhattanu. Takže ak dostane hráč Floridy milión dolárov, môže mu v čistom zostať tristotisíc dolárov. Zatiaľ čo ten, čo zarobí milión v Rangers, niekedy mu môže zostať len stotisíc dolárov. Chlapci často bezhlavo míňajú peniaze a po sezóne nezostane im veľa nezostane, lebo na nich v kabíne pôsobí tzv. nevypovedaný tlak. Každý chce mať auto Bentley, a nie jazdiť na Toyote, k tomu si musíte prenajať byt v solídnej štvrti, a nie tam, kde sa večer strieľa.

Koniec s hokejom a nový život na slnečnej Floride 

Na jar 2006 som v Iserlohne odovzdal kľúče od prenajatého domu i kľúče od služobného auta a odletel som domov na Floridu. Mal som 36 rokov a začal som rozmýšľať, aká pozícia v hokeji by ma napĺňala. Prvé mi zišlo na um byť trénerom na najvyššej úrovni. Ako hráč som túto funkciu vnímal nasledovne. Všetky najlepšie ligy končia s tesnými výsledkami a tyčky lietajú zľava sprava. Veľmi málo rozhoduje medzi výhrou a prehrou, ak však prehráte trikrát po sebe, ja vám zaručujem, že manažéri sa začnú medzi sebou rozprávať, čo sa to deje. A prvá vec, ktorá má pomôcť prebrať hráčov, je vyhodiť kouča. Manažéri to robia radšej, ako keď majú vymeniť desať hokejistov. Manažment rozmýšľa tak, že dosadia na lavičku nového človeka a každý hráč sa preberie akoby k novému životu. Hokejisti si často povedia, že teraz sa zomkneme a všetkým ukážeme, že sme dobrí, že predošlý kouč bol zlý a ten nový je ten správny. Ak sa dostavia výsledky, na všetko sa zabudne. Ak ani po výmene kouča nenastane zlepšenie, tak sa GM zbaví niekoľkých hráčov. Takýto postup som videl a zažil a celé sa mi to nepáčilo. Len veľmi málo koučov na vysokej úrovni zostáva dlho na jednom mieste. Ja som nechcel kočovať z miesta na miesto, chcel som sa usadiť. Bolo mi proti srsti, aby som mal štyridsať rokov, ženu a deti mať na Floride a chvíľu trénovať v Nemecku, potom v Rusku a onedlho v Česku. Potom mi napadlo byť manažérom a vo Wolfsburgu (rok 2005) mi tento post aj ponúkli. Uvedomil som si však, že to je niečo podobné ako byť trénerom. Prvý ide preč kormidelník, potom pár hráčov a po nich manažér. Tretia možnosť bola byť hráčskym agentom. Už ku koncu kariéry som trochu pomáhal vyberať hráčov pre dvojicu Sana Hassana a Michaela Buechlera zo spoločnosti International Service Agentur. Boli sme ústne dohodnutí, že po kariére sa tomu budem venovať. Predpoklady som mal. Vedel som celkom dobre rusky, nemecky a výborne anglicky. Ale po zvážení ma ani táto pozícia neupútala. Je to náročná práca, pri ktorej treba veľa cestovať. A skaut? Tak to je úplne najhoršia funkcia zo všetkých. Vyhľadávači talentov veľmi veľa cestujú. Tí najlepší zarobia 30 – 40 tisíc amerických dolárov ročne a ak niekoho kvalitného vytipujú, tak dostanú nejaké percentá navyše. Možno by som si vedel túto prácu predstaviť niekde v Kanade alebo v New Yorku, kde máte v blízkosti domu päť zimných štadiónov. Ale cestovať míle autom alebo lietadlom (z Floridy minimálne aspoň dve hodiny) a mrznúť na juniorských zápasoch? Tak toto fakt nie! Tí chlapi, čo to robia, musia mať hokej naozaj veľmi radi. Nič z hokejových pozícií mi nevychádzalo, ale stále ma bavilo bankovníctvo a financie. Tak som sa prihlásil na Florida Atlantic University, kde som za štyri roky vyštudoval financie a ekonomiku. Pracovať som začal v investičnej banke Morgan Stanley, potom som prestúpil do Merrill Lynch a teraz pracujem pre Fidelity Investments, čo je investičná banka, kde sa starám ľuďom o peniaze. Čo sa týka hokeja, asi tri roky som trénoval juniorov v Palm Beach a medzi zverencami som mal Jakoba Chychrun (dnes Arizona Coyotes) a Brandon Duhaime (Minnesota Wild), ale bolo to časovo veľmi náročné, lebo štadión od môjho je vzdialený hodinu autom. V tej istej hale som si občas zahral hokej so starými pánmi, no práve pre veľkú vzdialenosť tam chodím stále menej a menej. Oveľa radšej si zahrám golf, tenis alebo zájdem do posilňovne. Čo sa týka fandenia, občas zájdem na neďalekú Floridu Panthers či Tampu Bay Lightning, ale najväčším fanúšikom som Spišskej Novej Vsi. Môj otec je zbláznený do hokeja a trikrát do týždňa sa s ním rozprávam o novinkách v oddieli, ktorému sa po dlhom čase v prvej lige podarilo pred sezónou 2021/22 postúpiť do extraligy. Manažmentu klubu sa podarilo zohnať veľa menších sponzorov, čo je chvályhodné. Majú trochu nevýhodu, že im chýba jeden väčší obchodný partner, avšak zatiaľ to zvládajú na výbornú. Môjmu rodnému klubu držím palce a do budúcna im želám len to najlepšie.