Chlapec z Bernu, ktorému nepredpovedali profesionálnu kariéru
Narodil som sa a vyrastal som priamo v hlavnom meste Švajčiarska. V Berne, ktoré má vyše 130 tisíc obyvateľov. Na môj úplne prvý kontakt s ľadom si pamätám celkom dobre. S rodičmi sme často chodili na dovolenky do hôr v Berner Oberland (alpský región kantónu a severná strana bernských Álp, vrátane mnohých najvyšších vrchov). Tam som s mojou mamou prvýkrát vykorčuľoval na prírodnú ľadovú plochu. Taktiež si celkom dobre pamätám, že keď som mal šesť či sedem rokov, išiel som na futbalový tréning FC Bern. Tam sa mi ale nepáčilo. Onedlho môj kamarát zo školy išiel na tréning ľadového hokeja a ja som sa nemu pridal. Tento krok sa stal pre mňa osudovým.
Mal som sedem rokov, keď som začal hrávať za SC Bern. Za mimoriadne populárny hokejový klub. Okrem mnohých pekných zážitkov z mladosti mi hlboko v pamäti utkvela jedna udalosť. Keď som mal štrnásť rokov, rodičia ma zobrali na výlet do San Francisca. Spolu sme navštívili zápas Národnej hokejovej ligy. Domácim tímom bol nováčik súťaže San Jose Sharks a už si presne nepamätám, kto bol jeho súper, ale veľmi dobre si spomínam, že som bol z môjho prvého zápasu NHL nadšený. Bol to môj prvý hmatateľný zážitok z najlepšej ligy sveta. Aréna, fanúšikovia a vlastne úplne všetko bolo fantastické. Vôbec mi neprekážalo, že som bol dovtedy silným fanúšikom Chicaga Blackhawks. Z novín som si vystrihoval každú správu o tomto klube a pozeral najdôležitejšie momenty na VHS kazetách. Či som sa po tomto zážitku napevno rozhodol, že chcem hrať v NHL? Už pred ním som vedel, čo chcem v živote dosiahnuť a nedá sa povedať, že po tomto zápase som začal ešte viac alebo tvrdšie trénovať. Táto udalosť ma však celkom určite ešte viac inšpirovala. Aj keď môj otec dodnes tvrdí, že zápas v San Jose bol “crap match”, čiže trapas (smiech).
Postupne som prešiel všetkými mládežníckymi kategóriami SC Bern a v klube som zostal až do svojich šestnástich rokov. Ročník 1993/94 bol vôbec môj posledný a odohral som ho za juniorov Bernu v druhej najvyššej súťaži, lebo juniori dva roky predtým vypadli z elitnej švajčiarskej súťaže. To, že nenastupovali v elitnej lige bolo určite nedobré pre klub, ale mne sa v tom čase prihodila ešte jedna oveľa horšia vec. V tíme, ktorý pôsobil v Elite B sme boli ôsmi zadáci a športový riaditeľ Bill Gilligan mi povedal, že si myslí, že sedem je lepších ako ja a že ma nevidí ako perspektívneho pre najvyššiu švajčiarsku ligu. To bolo ťažké prijať. Ale ja som pokračoval ďalej.
Preto som prestúpil do neďalekého Fribourgu-Gottéron, ktorého juniori i muži nastupovali v elitných ligách. A mne sa v priebehu niekoľkých mesiacov úplne otočil hokejový život. To, že v meste je základným jazykom francúzština a v kabíne sa hovorilo na deväťdesiat percent po francúzsky, nebol pre mňa problém, lebo vo Švajčiarsku je francúzština školským predmetom. Mal som určitý základ a výsledkom bolo, že po troch mesiacoch som vedel poskytovať rozhovory vo francúzštine. Vo Fribourgu som prvú sezónu pôsobil výlučne za juniorov a reprezentoval som Švajčiarsko na majstrovstvách sveta do osemnásť rokov. V nasledujúcej sezóne som ako sedemnásťročný debutoval za mužov Fribourg-Gottéron v NLA.
Celú moju mládežnícku kapitolu som uzavrel v roku 1996. Na začiatku tohto roka sa konali v americkom Bostone majstrovstvá sveta juniorov a koučom švajčiarskeho národného tímu bol Arno Del Curto, ktorý v tom čase trénoval druholigový Luzern. Del Curto sa však stal od sezóny 1996/97 novým trénerom Davosu v najvyššej NLA a ja som mal v lete na stole dve ponuky. Jednu od St. Cloud State University v Minnesote a druhú od Davosu. Arno Del Curto ma už na juniorskom šampionáte zaujal svojím štýlom, prácou a prístupom. Povedal mi, že ak prestúpim do Davosu, dopraje mi veľa času na ľade. Preto som nakoniec zvolil presun na východ našej malej krajiny. A dobre som spravil.
Arno Del Curto a sklamanie v Utahu
Pri Arnovi Del Curtovi som zažil neskutočné tréningové dávky. Na ľade sme dvakrát denne až do odpadnutia rozvíjali rýchlosť, korčuliarsku techniku, streľbu a prácu s hokejkou. V posilňovni sme makali na sile a celkovej kondícii. A zo stáže v Rusku si Arno doniesol prvok, ktorý sa stal centrálnym bodom našej prípravy – plyometriu. Pomocou tejto metódy sa fyzická sila premieňa na rýchlosť, čo zvyšuje elasticitu svalov a pomáha predchádzať zraneniam. Tieto cvičenia sú efektívne a zároveň mimoriadne namáhavé, no robili sme to dokonca aj v deň zápasu s vierou, že sa zvýši naša rýchlostná vytrvalosť, a v tretej tretine, resp. v predĺžení budeme mať dostatok síl. To nám pomohlo predovšetkým v play off. Intenzita a rýchlosť hry boli Del Curtove hlavné priority. Vždy chcel, aby svojich zverencov dostal na hranicu svojich možností a aby sa jeho hráči dostali mimo zóny pohodlia. To som miloval. Dnes viem, že mi táto príprava veľmi pomohla do budúcna.
Po štyroch sezónach vo švajčiarskej NLA som vycítil, že potrebujem novú hokejovú výzvu. Preto som v roku 1999 podpísal ročnú zmluvu s tímom Utah Grizzlies z nezávislej International Hockey League. Keď som podpísal kontrakt, bol som šťastný, ale vo chvíli, keď som stál s rodičmi a sestrou na letisku v Zürichu, som si naplno uvedomil, že opúšťam vlastnú krajinu a rodičov. Emócie ma úplne premohli a veľmi ťažko som sa lúčil. Uvedomil som si, že všetko nechávam za sebou, a odchádzam preč na dlhší čas, kedy sa budem musieť spoľahnúť len sám na seba. Ale vedel som, že tento krok chcem a musím urobiť. Pristál som v Salt Lake CIty a predpoklad som, že ma bude na letisku niekto z klubu čakať. To sa nestalo. Vtedy som pochopil, že to celé bude poriadne ťažká skúška. Nakoniec som ako švajčiarsky reprezentant odohral iba jeden zápas za Utah Grizzlies a ostatné som presedel na tribúne. Druhú polovicu sezóny som strávil v Springfield Falcons v American Hockey League a v Tallahassee Tigers Sharks v East Coast Hockey League. Koniec v Tiger Sharks bol brutálny: Raz ráno som uvidel, že moje miesto v kabíne je prázdne. Moja výstroj bola za dverami a moju spodnú bielizeň strčili do vreca na odpadky. Takto mi oznámili, že už nie som pre nich potrebný. Ale počas toho roka som pochopil, že ešte nie som pripravený na NHL a že musím začať pracovať ešte tvrdšie, zosilnieť a popracovať na vyváženosti svojej hry. Vrátil som sa do vlasti s jasným plánom – stať sa lepším hokejistom.
Prvý švajčiarsky kapitán v NHL a víťaz Stanleyho pohára
Po príchode do vlasti som sa už nevrátil do Davosu, kde stále trénoval Arno Del Curto, ale prestúpil som do ZSC Lions. A lepší začiatok v najväčšom švajčiarskom meste Zürichu som si nemohol predstaviť. Hneď v prvej sezóne sme vyhrali titul a v organizácii som nakoniec strávil päť sezón. Moja tvrdá práca na ľade i mimo neho sa vyplatila. V lete 2004 ma draftoval Montreal Canadiens, hoci som mal 26 rokov a hokejistov v drafte obvykle vyberajú ako osemnásťročných. Navyše sezóna 2004/05 sa pre štrajk neodohrala, a preto som zmluvu s Canadiens podpísal až nasledujúce leto ako 27-ročný! Opäť som sa vydal do zámoria a situácia bola úplne rovnaká ako v roku 1999, keď som odchádzal do Utahu. Nikto odo mňa nič neočakával, lebo dovtedy sa žiadny iný švajčiarsky hokejista neuviedol v NHL. Nakoniec mi trvalo asi jeden a pol roka, kým som sa so všetkým vysporiadal. Problém nebol v jazyku, ten som perfektne ovládal z Fribourgu. Skôr išlo o kultúrny šok. Organizáciu Montrealu Canadiens ovplyvňuje množstvo ľudí, význam hokeja vo frankofónnom meste je nesmierny a záujem médií obrovský. A kultúrny šok som zažil aj na ľade. Úroveň bola oveľa vyššia, rýchlejšia a tvrdšia ako som zažil doma. Dôležité bolo, že som si postupne vybudoval sebavedomie a povedal som si túto vetu: “Hej, ty sem patríš. Chceš byť tu a nikde inde!”
Teraz trochu odbočím. Viem, že v lete 2022 sa stal jednotku draftu slovenský útočník Juraji Slafkovský, ktorý rozpráva len po anglicky. Nemyslím si, že jazyk by mal byť pre neho veľký problém. Fínsky útočník Saku Koivu alebo ostatní Američania tiež nevedeli po francúzsky a zohrali v Montreale dôležitú rolu. Faktom však je aj to, že ak ovládate aspoň základy francúzštiny, u fanúšikov a médií to vyznie veľmi dobre. Jazyková adaptácia je určite jednoduchšia pre Švajčiara, ktorý má francúzštinu ako školský predmet ako pre Slováka, ktorý nevie ani slovo. Ale ak má Slafkovský chuť naučiť sa tento nový jazyk, bude to určite pre neho výhoda a ľudia v Montreale to ocenia.
Tretí rok v Montreale Canadiens bol pre mňa úspešný a dokonca to bol môj najlepší ročník v NHL vôbec. V bodovaní obrancov som skončil tretí so 62 bodmi v 81 zápasoch za Nicklasom Lindströmom a Sergejom Goncharom. Vzápätí som obdržal lukratívny päťročný kontrakt od New York Islanders na 20,5 milióna dolárov. Prvé dve sezóny na Long Islande bol solídne, no nikdy nezabudnem na dátum 25. septembra 2010. Mal som 32 rokov a na tréningu som si privodil najťažšie zranenia svojho života. V predsezónnom kempe pri zápase modrých proti žltým som po nevinnom zákroku Matta Moulsona spadol na mantinel a vážne som si poranil rameno. Celú sezónu 2010/11 som musel vynechať a lekári mi povedali, že rameno už nikdy nebude ako predtým. Trvalo mi osemnásť mesiacov, kým som sa s tým fyzicky aj psychicky zmieril.
Našťastie sa po vážnom zranení veci veľmi rýchlo otočili správnym smerom. Presne rok po operácii ma vymenovali za prvého švajčiarskeho kapitána v NHL. Bolo to výzva i česť a zo všetkého najviac som sa snažil ísť príkladom. Keď sa ma niekto spýta, v čom je najväčší rozdiel medzi rolou kapitána a radovým hráčom, odpovedám takto: Ako radový hráč sa môžete sústrediť len na svoj svet a na svoju hru. A ak sa veci nevyvíjajú dobrým smerom, je ešte dôležitejšie ponoriť sa sám do seba. Ale ako kapitán máte na starosti celé mužstvo a taktiež svoj vlastný výkon. Bolo to vzrušujúce a náročné zároveň. Najmä v mužstve, ktoré často prehrávalo, a za mojej éry sa to týkalo Islanders. Vtedy by bolo určite jednoduchšie, keby som sa mohol sústrediť len na vlastný výkon. Ale bolo mi veľkou cťou viesť tento tím
Po náročnom čase v New Yorku mi prišiel vhod prestup do Philadelphie Flyers. Atmosféra v mužstve bola úplne iná a za tri roky sme sa dvakrát prebojovali do play off. A 1. marca 2017 tesne pred uzávierkou prestupov som zažil svoj jediný trejd v NHL. Flyers ma vymenili do organizácie, ktorá mala ešte vyššia ambície – do Pittsburghu Penguins. Odohral som celú základnú časť sezóny 2016/17, no v play off ma Mike Sullivan posadil na tribúnu a doprial len tri zápasy vo vyraďovacej časti. To bolo ťažké prijať. Ale robil som všetko preto, aby som pomohol tímu. A nakoniec sa môj sen stal skutočnosťou. Pittsburgh vo finále zdolal Nashville Predators, a tak som úplne na sklonku kariéry vyhral Stanleyho pohár. Bol to najlepší pocit môjho hokejového života. Všetko tá tvrdá práca, obetavosť, vytrvalosť a vášeň pre hru sa konečne vyplatili!
Tesne pred dovŕšením štyridsiatky som po dvanástich sezónach v NHL oznámil koniec kariéry. Keď sa na to pozriem spätne, som rád, že som nepokračoval ďalej. I keď som sa stále cítil dobre a v Davose som si mohol predĺžiť kariéru. Ale hej – odísť do dôchodku v správnom čase je iba ilúzia. Vždy máte pocit, že ste odišli do dôchodku príliš skoro, alebo príliš neskoro.
Švajčiarsky národný tím a swingman
Samozrejme, nemôžem vynechať reprezentovanie svojej rodnej krajiny na najvyššom fóre. Mojim detským snom bolo nastúpiť za Švajčiarsko na majstrovstvách sveta a na olympiáde. Keď som v roku 1998 začínal v národnom tíme na domácich majstrovstvách sveta, boli sme nováčikom v elitnej divízii a úplne nečakane sme skončili štvrtí. A potom pre mňa nastalo neuveriteľné obdobie. Hral som na desiatich majstrovstvách sveta po sebe a švajčiarsky hokej sa postupne stával rešpektovaným. Všetko vyvrcholilo v roku 2013, keď sa moji kolegovia stali vicemajstrami sveta. Mojím najväčším medzinárodným zážitkom zostávajú dve olympiády. Najprv v Turíne 2006, kde sme nakoniec skončili šiesti a v skupine sme zdolali Kanadu. Nikdy som si nemyslel, že takéto niečo dokážeme. Ešte o stupienok vyššie zaradím zimnú olympiáde v Kanade. Vo Vancouveri 2010 sme nastúpili proti domácej Kanade i USA a to bolo niečo nezabudnuteľné. Keď ma počas majstrovstiev sveta 2022 vo Fínsku uviedli do Siene slávy IIHF, cítil som sa veľmi poctený.
Všimol som si, že vo Wikipedii píšu, že som bol jedným z mála swingmanov v NHL. Áno, dá sa povedať, že som vedel zahrať i na pozícii útočníka. Hral som na všetkých postoch okrem brankára, bol som v prvej i štvrtej formácii, bol som krídlo i center. Ale úplne najradšej som cítil na pozícii ofenzívneho obrancu.
Nové životné výzvy a zdravotný stav
Po ukončení aktívnej činnosti som si dal len krátku pracovnú pauzu. Zakrátko som začal pracovať pre Švajčiarsky zväz ľadového hokeja (SIHF). Od roku 2020 som sa stal konzultantom a minoritným vlastníkom svojho materského klubu SC Bern. Klubu, ktorý má od roku 2002 najvyššiu návštevnosť v celej Európe. Ale posledné tri sezóny sa nám nevydarili a máme dosť práce, aby sme znova naštartovali klub. Ja pomáham predovšetkým s juniormi, s ktorými som párkrát do týždňa na ľade a celé to ma baví. Okrem toho sa pre klub snažím zabezpečiť, aby fungovali jeho jednotlivé štruktúry. Popri tejto práci mám dve iné priority. Venovať sa svojej manželke a dvom malým dcéram. Radi by sme veľa cestovali a spoznávali svet. Druhou úlohou je venovať sa svojej hodinárskej firme Norqain. Fanúšikom hodiniek som od mladého veku a s veľkým záujmom som sledoval vývoj hodiniek v 80. a 90. rokoch. Vo Švajčiarsku je hodinársky priemysel kultúrnym bohatstvom. S dobrým priateľom, ktorý pochádza z hodinárskeho priemyslu, som v roku 2018 založil Norqain. V roku 2019 sme prišli na trh. A v roku 2022 sme sa už v neľahkej dobe presadili. Byť podnikateľom mimo športu je úžasná výzva.
Ľudia sa ma pýtajú, ako som na tom zdravotne po vyše 800 odohraných dueloch v NHL a zhruba 1500 zápasoch na najvyššej úrovni. Asi najlepšie to vykreslím na jednom príklade. Jednu sezónu som v New Yorku Islanders nastupoval so slovenským obrancom Ľubomírom Višňovským. Bol to podobný typ obrancu ako ja, inak veľmi príjemný človek, ktorý odohral v kariére podobný počet zápasov. O ňom som počul, že mal asi deväť otrasov mozgu. Niektoré boli slabšie a iné silnejšie. Väčšie problémy začal mať po tridsiatke. I po slabšom otrase mozgu bolo pre neho veľmi náročné vrátiť sa na ľad. Na konci posledných sezón mal vždy nejaké zlomeniny, ťažkosti s chrbtom alebo otrasy mozgu. Na rozdiel od Ľubomíra, ja sa stále cítim celkom dobre. Mal som to šťastie, že ako profesionál som nemal nikdy otras mozgu. Mierne poškodené zostáva moje ľavé rameno. V roku 2010 mi ho operovali kompletne. Potom čo moja kariéra skončila, bola nevyhnutná druhá operácia, pretože som spadol a natrhol si ho. Teraz sa musím o rameno viac starať a z času na čas ho posilňovať. Ale tenis, golf, lyžovanie, to všetko mi ide celkom dobre. Som šťastný, že som prešiel kariérou bez väčších škôd na zdraví.
“Nikdy som sa nenechal ovplyvniť pochybovačmi. Išiel som svojou cestou, za svojím snom. Všetko je možné, ak tvrdo pracujete, a robíte to s vášňou.”
