Keď si niekto pozornejšie prezrie môj životopis, možno mu udrie do očí jedna skutočnosť. Narodil som sa síce v Havlíčkovom Brode, ale s hokejom som začínal v Hradci Králové. Pričom z jedného mesta do druhého je vzdialenosť sto kilometrov. Prečo je to tak? Moja mama pochádzala z Havlíčkovho Brodu, ale spolu s otcom žili od roku 1970 v Hradci Králové. Ako to však v tom čase bývalo, môj otec chodil do práce, a tak moja mama odišla tesne pred pôrodom v roku 1976 do rodného Brodu ku svojej mame. A to isté sa stalo pri mojej sestre. Úsmevné je, že keď som neskôr ako šestnásťročný mladík prestúpil do Jihlavy, všetci si mysleli, že som z Brodu. Práve z tohto okresného mesta v kraji na Vysočine chodilo do armádneho klubu vždy veľmi veľa hokejistov. Na čele s najväčšími hviezdami doby, ako bol Jan Suchý, Jozef Augusta či bratia Holikovci. Nikto si neuvedomil, že ja som predsa z Hradca Králové a nie z Havlíčkovho Brodu.
Na tú dobu som s hokejom začal naozaj skoro – ako päťročný. Môj otec chcel, aby som hral futbal, no bývali sme na dedine kúsok za Hradcom Králové a neďaleko nás mali dom Kudrnovci. Otec Jaroslava Kudrnu (neskoršie výborného útočníka) povedal môjmu otcovi, že jeho mladý ide na hokej, a či by sme sa nepridali. Tak ma otec zobral na hokej a skončil som na ňom. Inak som prežil podobné detstvo ako väčšina detí vtedajšej doby. V televízii boli dva programy, mobilné telefóny neexistovali, tak sme hrali na ulici hokej, futbal alebo sme sa bicyklovali. Stále sme boli v záprahu a vlastne sme celý deň trénovali. Mojím detským vzorom bol reprezentačný útočník Vladimír Martinec, ktorého som síce nikdy nevidel hrať, ale čítal som jeho knižku, a obľúbil som si ho, zrejme aj preto, lebo nastupoval za neďaleké Pardubice. O kanadsko-americkej Národnej hokejovej lige sme vôbec nesnívali. Samozrejme, vedeli sme, že táto súťaž existuje, a keď začiatkom osemdesiatych rokoch začal vynikať Wayne Gretzky, mal som doma jeho fotku. Tam ale môj kontakt s najlepšou ligou končil. Musím neskromne povedať, že v hokeji sa mi postupne začalo dariť. Prebojoval som sa do československej reprezentácie do šestnásť rokov, čo v tej dobe nebola vôbec ľahká vec. Tým pádom som sa dostal do pozornosti viacerých špičkových oddielov. Vtedy neexistovali nijakí skauti ani agenti a pokiaľ sa nejakému koučovi niekto pozdával, fungovalo to tak, že tréneri si medzi sebou zavolali, a potom sa dohodli kluby medzi sebou. Hoci som mal ponuky z Kladna, Pardubíc, Sparty Praha a Litvínova, nakoniec som sa rozhodol pre Jihlavu. Tréner mužstva Jaroslav Holík zavolal môjmu otcovi do práce, vysvetlil mu, že by si ma rád zobral k sebe a že bude so mnou kontinuálne pracovať. V Dukle ma Holík viedol tri roky a dodnes som mu vďačný za to, kde som sa dostal, pretože ktovie, akoby to so mnou dopadlo, keby som prestúpil niekam inam. Jihlava je síce vzdialená od Hradca “len” 130 kilometrov, ale vtedy to vôbec nebolo ako dnes, že si sadnete do auta a za dve hodiny ste v druhom meste. Na tú dobu to bola diaľka, akoby ste išli cez pol republiky. Pre Jihlavu som sa nakoniec rozhodol aj preto, lebo v Havlíčkovom Brode, ktorý je vzdialený 25 kilometrov, som mal troch strýkov a štyri tety, a keď bolo treba, prespal som u nich. Viem, že napr. Pardubice boli blízko môjho Hradca, ale dnes už neviem povedať, prečo som nakoniec u nich nezakotvil. A aby som nezabudol na školu. V Hradci Králové som dva roky chodil na strojnícku priemyslovku. Toto štúdium som však po prestupe do Jihlavy zanechal a na Vysočine som sa vyučil za strojného mechanika. Mal som tak aspoň niečo v rukách.
V roku 1992 som ako šestnásťročný, nie ako pätnásťročný v roku 1991, ako je nesprávne uvedené na stránke eliteprospects.com, prestúpili do Jihlavy. Do historicky najúspešnejšieho československého hokejového oddielu, ktorý v šesťdesiatych, sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch získal rekordných jedenásť titulov. A ten úplne posledný dvanásty vybojoval v roku 1991, teda dvanásť mesiacov pred mojím príchodom do mesta, ktoré leží na rozhraní Moravy a Čiech. Keďže som narodený v júni a letná príprava začínala vždy v máji, ešte som nemal ani šestnásť, keď som s mužmi absolvoval prvú letnú prípravu. Jihlava bola stále kvalitný tím, ktorý dva mesiace predtým prehral vo štvrťfinále s Vitkovicami 3:2 na zápasy. Dvoma základnými trénerskými zásadami Jaroslava Holíka boli tvrdá práca a disciplína. A musím vám povedať, že v tomto armádnom klube sa veľmi veľa trénovalo. Pričom najvyužívanejšou metódou bol beh. Vtedy sa skoro vôbec nerozlišovalo, či je niekto starý alebo mladý, či je silný alebo slabý, všetci makali pospolu. Dnes je to úplne iné. Hráči sa delia podľa všelijakých kritérií. Ale asi mi to celé pomohlo, keď som mal takú úspešnú kariéru. Sezóna 1992/93 bola mojou prvou a zároveň derniérou spoločnej československej ligy. Ročník bol pre mňa výborný po všetkých stránkach. Hral som prevažne za starší dorast, trénoval som pravidelne s mužmi a ešte som si pripísal sedem štartov vo federálnej lige. Zhodou okolností som na Slovensku strelil svoj prvý a zároveň predposledný gól vo federálnej súťaži. V októbri či novembri 1992 som s mužstvom vycestoval na zápas do ďalekých Košíc. Na začiatku stretnutia som bol trinásty útočník pod dekou, no jeden hráč sa zranil, alebo ho kouč Jaroslav Holík posadil, a v druhej tretine som z otočky poslal puk presne do vinkla súperovej bránky. Navyše som nakorčuľoval sám na bránu, ale gól som nedal a napokon sme prehrali, tuším 3:5. Dnes si už nepamätám, či som zasiahol do súbojov v play off, kde Jihlava v osemfinále (kvalifikácii) prehrala so Zlínom 3:2 na zápasy. Dobre si však pamätám, že v sezóne 1992/93 nastúpilo šesť hráčov ročníka 1976, a ja som bol druhý najmladší po Petrovi Sýkorovi, ktorý za Plzeň v základnej časti odohral 19 duelov a strelil obdivuhodných 12 gólov. Starší od nás bol Václav Varaďa (Vítkovice), Patrik Eliáš (Kladno), Jan Nemeček (České Budějovice) a Radek Bonk (Zlín). A pri ročníku narodenia 1976 sa musím ešte raz pristaviť. Nakoniec sme až osemnásti nastúpili v NHL a spolu sme odohrali 9445 duelov! Tomuto úžasnému číslu najviac pomohol Patrik Eliáš, Petr Sýkora, Milan Hejduk, Radek Bonk, Filip Kuba a Tomáš Vokoun. Za nami druhý najúspešnejší ročník v českom hokeji je rok narodenia 1971. Na čele s Robertom Holíkom, Petrom Nedveďom, Martinom Ručinským, Robertom Reichelom a Jirkom Šlégrom. Tí spolu zvládli v najlepšej lige 6202 duelov, čiže o vyše tritisíc menej ako naša generácia.
Po rozpade spoločnej československej ligy nasledovali dve sezóny Jihlavy v českej extralige, ktoré z tímového hľadiska za veľa nestáli, ale pre mňa boli zlomové. V ročníku 1993/94 sa Dukla v extralige zachránila až v zápasoch o udržanie proti môjmu rodnému Hradcu Králové. Ja som sa však na prelome rokov dostal ako sedemnásťročný na majstrovstvá sveta hráčov do dvadsať rokov, ktoré sa konali v Ostrave a vo Frýdku-Místku. Juniorský šampionát bolo výborné podujatie, kde sme sa mohli porovnať so svetovou špičkou. Spolu s Petrom Sýkorom sme boli jediní z ročníka 1976 a so Zdenkom Nedvědom som bol druhým najlepším strelcom výberu, ktorý trénoval Vladimír Vůjtek. Nakoniec sme skončili piati, pričom sa hralo spôsobom, že v osemčlennej skupine hral každý s každým, a kto mal na konci najviac bodov, získal zlato. Keby sa hralo štvrťfinále, azda by sme tento súboj zvládli a zabojovali o medailu, lebo mužstvo sme mali vynikajúce. O tri mesiace neskôr ma čakal ďalší vrchol. Vo fínskej Jyväskylä sa konali ME hráčov do osemnásť rokov. V základnej skupine Česká republika najprv remizovala s Rusmi 3:3, no v skupine o titul sme prehrali so Švédmi 2:5, a hoci sme Fínov vyprášili 6:1, napokon sme skončili tretí, čo bola škoda a sklamanie. Dnešná generácia asi ťažko chápe, že bronzové medaily sa nám málili. Je až neuveriteľné, že napokon až osemnásť hráčov z tohto dorasteneckého výberu bolo draftovaných do NHL v roku 1994 alebo 1995. A to ešte s nami na turnaji nebol Radek Bonk, trojka draftu 1994 a Milan Hejduk, ktorého si Quebec Nordiques vytiahol v roku 1994 z 87. miesta. Mňa si vybral tento istý kanadský klub z vysokého 35. miesta, čo ma nesmierne potešilo.
V sezóne 1994/95 skončila Jihlava v extralige úplne posledná a v najvyššej súťaži sa udržala len preto, že sa rozširoval počet účastníkov z dvanásť na štrnásť. V tom čase už pokračoval pomalý pád Dukly, ktorý vyvrcholil v roku 1999 zostupom do prvej ligy. Niekto tvrdí, že hlavným dôvodom úpadku bolo, že po nežnej revolúcii sa väčšina hokejistov vyhýbala základnej vojenskej službe. Ja mám nato iný názor, hoci o tom nemôžem úplne informovane hovoriť, lebo v čase poklesu som už pôsobil v Amerike. Myslím si, že problém nastal v peniazoch. Keď ich nemáte, nemôžete poskladať silný tím a potom vaše šance klesajú rapídne nadol. Financie znamenajú v hokeji takmer všetko. Schválne hovorím takmer, lebo ja som nikdy nebol zástancom toho, aby sa nakúpili tri pätorky top hráčov. Oveľa rozumnejšie je, keď sa starší hráči kombinujú s mladíkmi a skúsení borci vychovávajú menej skúsených. Toto som na vlastnej koži dvanásť rokov zažíval v Davose a perfektne to fungovalo. Keď dnes spätne rozmýšľam nad československým hokejom. Aj za mojej éry bola spoločnosť prehnitá. Boli protekcie na základe kamarátstva a brali sa úplatky, ale nikto sa nad týmito nekalými praktikami nepozastavil, lebo sa vyhrávalo, a tieto neduhy sa podarilo zamiesť pod koberec. Ale dnes sa už nevyhráva, a preto sa tým ľudia vo veľkom zaoberajú.
Do Severnej Ameriky som napokon odišiel ako devätnásťročný v roku 1995, hoci som za Atlantik mohol odletieť už o dvanásť mesiacov skôr. Môj agent sa ma opýtal, či by som mal záujem o pôsobenie v kanadskej juniorke, no ja som odmietol a rozhodol som sa hrať mužský hokej v Dukle Jihlava. Bizarné je, že až okolo milénia som sa dozvedel, že do juniorskej Ontario Hockey League ma draftoval Guelph Storm. Leto pred sezónou 1995/96 som strávil u môjho agenta Richa Wintera v Edmontone. A keďže NHL draft 1995 sa konal práve v tomto meste, išiel som sa tam osobne pozrieť a videl som napríklad, ako si môjho dobrého známeho Petra Sýkora vybralo New Jersey Devils z osemnásteho miesta. V septembri som absolvoval svoj prvý kemp v zámorí a musím povedať, že do silnejšieho klubu, ako bol v tom čase Colorado Avalanche, ktorý sa práve presťahoval z Quebecku, som sa asi ani nemohol dostať. Avalanche ihneď po zmene pôsobiska dobyli slávny Stanleyho pohár, následne sa dostali do finále konferencie a v roku 2001 najlepšiu súťaž sveta opäť opanovali. Bolo mi nad slnko jasnejšie, že svoju anabázu začnem v rezervnom tíme v American Hockey League. Prvá sezóna v kanadskom Cornwall Aces bola solídna, no druhá, kedy sa novým záložným tímom Colorada stal Hershey Bears bola fantastická. V základnej časti som získal v 67 zápasoch až 72 bodov, stal som sa najproduktívnejším hráčom vyraďovacej časti a čerešničkou na torte bol zisk Calder Cupu. V Cornwalli i v Hershey ma viedol Bob Hartley. Ja som bol jeho prvým európskym hokejistom a hoci som nevedel dobre po anglicky, perfektne nám to pri ňom išlo. Bol na mňa veľmi tvrdý, čo ma bezprostredne bolelo, no v budúcnosti mi to veľmi pomohlo. Po tomto úspešnom ročníku sa natíska logická otázka. Prečo mi kouč Marc Crawford nedoprial v prvom tíme poriadnu príležitosť? Vysvetlenie je jednoduché. Prvým centrom bol Joe Sakic a druhým Peter Forsberg. Dostať sa na ich miesta bolo nemysliteľné. Do tretej pätorky mal Crawford brániaceho stredného útočníka Stephane Yelle, ktorý bol o dva roky starší ako ja a nakoniec v Denveri vydržal dlhých sedem rokov. A štvrtý útok tvorili tvrdí chlapi, ktorí boli kedykoľvek pripravení zhodiť rukavice. Medzi nich som ja nepatril. Preto som ďalej bojoval o svoju hokejovú budúcnosť v AHL. Po necelých troch sezónach ma manažment Colorada koncom marca 1998 vymenil do Anaheimu Mighty Ducks. Do organizácie, ktorá bola na hokejovej mape len piaty rok. A lepší začiatok v Kalifornii som si nemohol predstaviť. Keďže Paul Kariya laboroval s otrasom mozgu, kouč Pierre Pagé zo mňa urobil prvého centra a na krídla mi dal fínsku hviezdu Teemu Selänneho a amerického praváka Scotta Younga. V dvanástich zápasoch som získal jedenásť kanadských bodov a bol to jeden z najkrajších mesiacov môjho hokejového života. Mal som 22 rokov a obrovskú chuť na hokej. Ale po sezóne Pagého vyhodili a nový kouč Craig Hartsburg ma ihneď šupol do štvrtej pätorky k bitkárom. A už sa to viezlo. Preto ani nie po roku prišla druhá výmena. Mojím novým domovom sa stalo Chicago. Tamojší Blackhawks sa zmietali v kríze, keďže od sezóny 1997/98 sa štyrikrát po sebe neprebojovali do play off. Ročník 1999/2000 sa napokon stal mojím jediným kompletným v Národnej hokejovej lige. V nasledujúcom ročníku mi tréneri dopriali len pätnásť zápasov v elitnej lige a pomaly sa blížil môj koniec za veľkou mlákou. Keď sa ma dnes niekto spýta, prečo som sa výraznejšie nepresadil v NHL, odpovedám takto. Usadiť sa v tejto súťaži nie je jednoduché dnes a nebolo to ľahké ani vtedy. Konkurencia bola a stále je veľká. Po prvých štyroch rokoch som dostal určitú nálepku. Všetci sa pozerajú po kanadských bodoch, no ja ako stredný útočník som mal aj obranné povinnosti. Keby však niekto odo mňa vyžadoval viac gólov a prihrávok, určite by som sa viac tlačil do bránky. Potom máte 23 či 24 rokov a už sa na vás manažéri pozerajú inak ako na tínedžerov. Vtedy sa treba pozrieť do zrkadla a povedať si, že už toho bolo dosť. Na vlastnej koži som pocítil, aký neistý je úspech v Národnej hokejovej lige. Keby možno zostal v Anaheime dlhšie Pierre Pagé, mohol som mať inú kariéru, ale to je len keby. Okrem troch tímov v NHL som pôsobil aj v piatich rôznych organizáciách v rezervnej American Hockey League a koncom deväťdesiatych rokov to bolo čisté drevorubačstvo. Hokej sa hral len trochu, na ľade sa to predovšetkým poriadne mydlilo. Neboli to už také bitúnky ako v osemdesiatych rokoch, kde všetci naskákali na ľad a bili sa. Ale aj o dekádu neskôr bolo v zostavách veľa tvrdých chlapov, ktorí toho s hokejkou a pukom veľa nevedeli. Ale aj takéto veci vás zocelia.
V roku 2001 som sa ako 25-ročný rozhodol pre návrat do Európy. A môj odchod do švajčiarskej ligy sa zomlel nasledovne. V mojej poslednej sezóne v Chicagu Blackhawks, resp. v rezervnom Norfolku Admirals som nastupoval s Reto Von Arxom. Reto bol prvý švajčiarsky hráč, ktorý strelil gól v NHL, a už pred odchodom do Ameriky bol legendou HC Davosu. Ja som mal posledný rok zmluvu s Chicagom a začal som vážne uvažovať nad presunom do Európy. Reto mi povedal, že povie o mne Arno Del Curtovi, koučovi Davosu, a pôjdeme spolu pod Rhétske Alpy. Del Curto za mnou na konci sezóny naozaj pricestoval a predostrel mi veľmi konkrétnu ponuku. Musím však spomenúť, že Arno ma chcel do Davosu už o tri roky skôr, keď som pôsobil v Anaheime, a faxom mi poslal návrh zmluvy. To, že Davos je bližšie k môjmu rodnému Hradcu Králové ako švédske či fínske kluby a že je to alpské lyžiarske stredisko nehralo vôbec žiadnu rolu. Kľúčové bolo, že som poznal Reta Von Arxa a mimochodom dnes sme najlepší priatelia. Reto bol ešte v septembri 2001 v kempe NHL, ale o mesiac neskôr už bol naspäť v Davose. Ja som s klubom najprv podpísal zmluvu na jeden rok a následne som sa túžil vrátiť naspäť do NHL. No nakoniec som v Davose zostal dlhých dvanásť rokov a úprimne hovorím, že tento čas bol po životnej i hokejovej stránke skvelý. Za tucet sezón sme boli sedemkrát vo finále NLA a päťkrát sme získali titul. Boli sme osemkrát vo finále Spenglerovho pohára a štyrikrát sme ho ovládli. Keď to poviem trochu nadnesene, bolo nám jedno, či sme hrali u nášho arcirivala v Lugane, alebo v Berne či v Zürichu, pri všetkých sme si verili, lebo sme disponovali mimoriadnym fyzickým fondom. Okrem tvrdého tréningu na ľade sme takmer celú sezónu dreli v posilňovni, posilňovali sme si nohy hlavne skákaním žabákov (plyometria). Na ľade sme sa prezentovali štýlom dva – tri. Znamenalo to, že dvaja krídelníci lietali po stranách neskutočnou rýchlosťou a stredný útočník zostával na modrej čiare medzi obrancami. My centri sme skoro ani nemohli útočiť. Bol to mimoriadne náročný štýl hokeja, ktorý prinášal ovocie. Ja stále vravím, že Arno Del Curto bol dobrý tréner, ale ešte lepší motivátor. A presne takého sme v Davose potrebovali, lebo na rozdiel od všetkých iných oddielov sveta, má tento klub dva vrcholy. Okrem jarného play off aj silvestrovský Spenglerov pohár. Tento najstarší medzinárodný turnaj v hokeji začína na Štefana a úvod je vždy spojený s veľkými očakávaniami, tlakom a napätím. V meste sa vôbec skoro nedá hýbať. Aréna je plná na prasknutie a atmosféra elektrizujúca. Rozpočet šesťdňového podujatia je približne 10,5 milióna švajčiarskych frankov a čistý zisk pre HCD je okolo dvoch miliónov frankov, čo je veľmi dôležitý príjem do rozpočtu organizácie. Ak sme sa prebojovali do finále, to sa hralo vždy 31.12. presne na obed. O pol tretej bol koniec, zrazu sa z vás vyplaví všetok adrenalín a ešte stihnete osláviť Nový rok. Prvého januára sme dostali voľno a už 2. januára ráno sme cestovali do najviac vzdialených tímov v lige – do Lausanne alebo Ženevy. Prvých štrnásť dní v januári je mimoriadne ťažkých, lebo po eufórii ste zrazu úplne dole. No musíte sa vedieť znova motivovať, čo nie je vôbec jednoduché. Ale poviem vám, že vás to celé nesmierne posilní. Hoci je HC Davos len z desaťtisícového mesta, je to asi najviac populárny švajčiarsky klub. Má to tri dôvody. HCD je veľmi úspešná organizácia, ktorá má vo vitríne rekordných 31 titulov. Druhým dôvodom je história oddielu, tá je v každom športe kľúčová. HC Davos založili v roku 1921 a Spengler pohár sa prvýkrát konal už v roku 1923. Pre silný ohlas tohto turnaja má klub veľa priaznivcov v Zürichu, v Berne a vlastne po celej krajine. Navyše je Davos populárnou dovolenkovou destináciou.
Kariéru som nakoniec skončil tam, kde to všetko začalo, čiže v Hradci Králové. Mal som podpísaný dvojročný kontrakt s Pardubicami, ale po troch mesiacoch sme sa dohodli na jeho ukončení, a druhú polovicu ročníka som odohral v materskom Hradci. V septembri 2014 som sa pred vypredaným štadiónom rozlúčil s fanúšikmi a začal som uvažovať, ktorým smerom sa v živote vydám. Zaujímala ma oblasť individuálneho zdokonaľovania hráča a jeho práca s hokejkou. Vo Všestaroch pri Hradci Králové som sa tomuto začal venovať a pôvodne to nemalo komerčný charakter. Chcel som len robiť niečo, čo by ma bavilo. Ale hlásilo sa mi čoraz viac mladých i starších hráčov a po troch rokoch ich bolo skoro sto. Rozbehlo sa mi to tak, že nič iné som nestíhal. Pred sezónou 2017/18 ma oslovil jeden kamarát, či by som nešiel trénovať mladší dorast Pardubíc. Hľadali trénera do tímu, kde zhodou okolností pôsobil aj môj syn Šimon, no ja som v žiadnom prípade nechcel zobrať túto ponuku práve kvôli nemu. Keďže som prikývol, s individuálnymi tréningami bol koniec. Po ročnej skúsenosti som si však povedal, že v českom hokeji už viac nechcem pôsobiť. Všelijaké tlaky okolo trénovania mi vôbec nepridávali na pohode. Nechcem všetko haniť, ale podľa mňa je problém vo všetkých zainteresovaných. V tréneroch, v rodičoch, v spoločnosti. V dobrom niečo poviete zverencovi, on to v aute reprodukuje rodičovi a ten začne dieťaťu vysvetľovať, aký je tréner somár. Roztáča sa špirála, ktorú nejde zastaviť. Za mojej éry chodili tréneri normálne do práce a hokej robili preto, lebo ho milovali a chceli nás niečo naučiť. Dnes má každý mladý kouč sociálne siete, kde sa dokáže neuveriteľne propagovať. To by mi vôbec neprekážalo. Keď však tréneri začnú na sociálnych sieťach niečo kopírovať a ľudí ohlupovať, to mi začína prekážať a s týmito ľuďmi ma nebavilo naťahovať sa. Ja som počas mojej práce s hráčmi pochopil, že nikdy neexistuje jedna šablóna! Vy musíte pracovať s nedostatkami aj silnými stránkami hráča. S tým ako hráč využíva hokejku a streľbu, je už iba záležitosť techniky, ktorú má každý jedinečnú. Poznám zopár trénerov, ktorý hokej robia s láskou, ale väčšina koučov sa len ženie za kariérou. Tréneri sa navzájom ohovárajú a vrážajú si nože do chrbta. Jasné, aj vo Švajčiarsku si tréneri sťažujú na rodičov, ale nedá sa to porovnať s tým, čo sa deje v Česku. A presne to isté sa deje aj na Slovensku, lebo tam mám veľa známych. Takto je bohužiaľ nastavená naša postkomunistická spoločnosť.
Preto som v živote obrátil list a dal som sa na obchod. Keď som hral za Davos, okolo roku 2008 som začal mať problémy s chrbtom a zoznámil som sa s pánom Karlom Müllerom, ktorý je vynálezcom topánky so vzduchovým vankúšom Kybun a kolieskovej topánky MBT. Začal som používať ich produkty a veľmi mi to pomohlo. Karl Müller je v rámci svojho produktu najväčší vo Švajčiarsku a dokonca je hlavným sponzorom známeho futbalového klubu FC St. Gallen, ktorého domovský štadión má názov Kybunpark. Už počas mojej hráčskej kariéry som im pomáhal s reklamou a dnes som ich obchodným partnerom v Česku. Otvoril som obchod v Prahe, kde som dvakrát do týždňa, pričom zamestnávam ešte dvoch ľudí. Veľa študujem problematiku, ako je artróza kolena či bolesť chrbta. Celé ma to začalo veľmi baviť a našiel som úžasnú rovnováhu v živote. Mám prácu, ktorá ma baví a hokej, ktorému stále venujem veľa času, beriem ako odreagovanie. Pričom minulý rok som začal pracovať s hokejistami prostredníctvom internetu. Sledoval som ich zápas, a potom sme ho spolu rozoberali cez google meet. Ukázal som im rôzne kladné a záporné stránky, pomáhal som im. Minulý rok som to robil vo väčšej miere, teraz je toho menej, ale ak ma niekto osloví, pomôžem a veľakrát aj zadarmo.
Pamätám si, že v roku 1992 sme ako československá reprezentácia do šestnástky naložili švajčiarskej “osemnástke” 7:2 či 8:2. Keď som v roku 2001 prišiel do Švajčiarska, tamojšia reprezentácia neznamenala vôbec nič. Predpovedal som však, že do desiatich rokoch zdolajú Česko. A dnes je to tak, že z desiatich duelov na najvyššom fóre by Česi vyhrali päť a pol. Aj napriek trochu slabším posledným mládežníckym rokom robí tamojší hokej pokroky. Tréneri pracujú dobre a ich hokej sa posúva pomaly, ale isto. Ich silnou stránku určite sú financie, ale podľa mňa ešte viac robí vysoká životná kultúra, len by potrebovali viac hráčov v NHL. Musím však povedať, že pred pár mesiacmi urobili základnú chybu, keď povolili, že v mužstve môže na zápas nastúpiť až šesť cudzincov. To sa ešte neprejavuje, ale ak sa nič nezmení, časom sa to určite prejaví. A majú ešte jeden problém. Ak niekto rozpráva, že oddiely v českej extralige nedávajú šancu mladým hráčom, tak Švajčiarsko je na tomto ešte horšie. Len jeden jediný násťročný mládenec nastupuje pravidelne v NL, a to Dario Sidler z Lausanne. To v českej extralige ich pôsobí päť. V súčasnosti si švajčiarski mladíci veľmi ťažko nachádzajú miesto v zostave, lebo do NL prichádzajú borci priamo z NHL alebo tí, ktorí z pochopiteľných dôvodov odmietli KHL. Ale všimnite si jednu vec. Švajčiarski hokejisti dozrievajú neskôr ako v iných krajinách. V národných tímoch do šestnásť, sedemnásť a osemnásť rokov dostávajú debakle, no v dvadsiatke sa to začína pomaly zlepšovať. Keď sa im ako 21 či 22-ročným podarí dostať do mančaftu v NL, veľmi rýchlo rastú, lebo nastupujú s výbornými legionármi a trénujú ich veľmi schopní Kanaďania. Ak sa presadia v tejto silnej lige, viacerí sa dokážu prebojovať aj do mužskej reprezentácie, ktorá na majstrovstvách sveta vie konkurovať top národom. Zrazu sa tak zlepšia, že niektorí ako 24 či 25-roční sú schopní prejsť do Národnej hokejovej ligy. Musím podotknúť, že ani v druhej najvyššej Swiss League nedostávajú tínedžeri extra veľký priestor. Každý tím má maximálne dvoch mladíkov, ktorí nastupujú pravidelne. Spolu ich je v lige desať najviac pätnásť. Inak je SL kvalitná súťaž s desiatimi celkami a pôsobia v nej hokejisti, ktorí by v Česku hrali extraligu. V televízii vidím každý zápas a niektorý aj naživo, keďže do Švajčiarska jazdím minimálne raz za mesiac a môj syn Šimon hrá za Ticino Rockets, čo je farma Ambrì-Piotty, Lugana a Davosu. Každé z týchto troch celkov NL má na súpiske päť svojich hráčov. Ticino je síce posledné, lebo stále niekoho skúšajú a menia súpisku, no v tomto ročníku a možno ani v budúcom ročníku nikto nevypadáva a chlapci hokejovo rastú.
Keď sa však na veci pozrieme z celkového hľadiska, Česko a Švajčiarsko musia urobiť veľký pokrok, ak sa chcú priblížiť Švédsku a Fínsku. Všade je to tak, že každý si kritizuje vlastnú mládež, a tak to vždy bude. Ale tieto dve severské krajiny majú jednu veľkú výhodu. V októbri im zamrznú rybníky a chlapci môžu od rána do večera využívať ľad. Tam rozvíjajú svoj talent, kde na nich nikto nekričí a robia to, čo uznajú za vhodné. Nehovorím, že musia byť sami ako drevo v lese, občas im určite treba niečo povedať a ukázať, len netreba potlačiť ich talent, ktorý bezpochyby majú. Netreba ich držať príliš na uzde, treba dovoliť, aby sa rozvíjali sami. Napr. v Davose, podobne ako v Škandinávii, rybníky zamrznú a každé dieťa buď hrá hokej, lyžuje alebo bežkuje. V HCD funguje jedna z najväčších hokejových škôl Sport Gymnasium Davos s tréningovou halou za 8,3 milióna frankov a ešte majú centrum na rozvoj zručností.
Keďže som ako šestnásťročný odišiel z domu kvôli hokeju a môj syn Šimon je tiež od rovnakého veku preč z rodného hniezda, mám na odchod do zahraničia jasný názor. Mladému hokejistovi to rozhodne prospeje. Zmení sa mu spôsob myslenia, čo je pre úspech kľúčová vec. Ak si mladíci ponesú českú mentalitu, nemôžu uspieť. V Kanade je úplne bežné, že pätnásťročný chlapec odíde, napr. z Toronta do tisíc kilometrov vzdialeného mesta, a nikto sa na tým nepozastavuje. Spočiatku je to veľmi drsný život, ale veľmi vás to zocelí do budúcna. To len mi v Česku a na Slovensku sa s deťmi maznáme v rukavičkách. To neznamená, že im nemáme pomôcť. Ale život sa s nikým nehrá a mladík si sám musí nájsť svoju cestu. Nariekame, že bude ďaleko od rodiny. No tak to bohužiaľ je! Chlapec veľa nocí preplače, ale kto neplače, keď je smutný? Poznám to na sebe a určite to isté zažíva aj môj chlapec. Vo Švajčiarsku prešiel dorastom, juniorkou a teraz nastupuje v mužskej SL a všade sa musel presadiť sám. Postupom času prišiel na to, že prvý krok k úspechu je ten, že si uvedomí, že musí trénovať viac ako ostatní. Teraz urobil v Ticine veľký pokrok a uvidíme, ako sa mu bude ďalej dariť.
Spoluautor článku pridáva krátky úryvok z knihy Mit Köpfchen durch die Wand (hlavou proti múru), ktorú napísal Arno Del Curto. O Jozefovi Marhovi píše známy švajčiarsky kouč takto: “Za Marhom som pricestoval na jar 2001. Veľmi som ho chcel získať, hoci českí hokejisti dovtedy v Davose príliš úspešní neboli. Môj vnútorný pocit mi vravel, že bude u nás výnimočný. Spoznal som ho ako tichého a nenápadného muža, ktorý toho veľa nenahovoril. Na ľade sa však vynikal excelentnou výkonnosťou. V každom zápase odovzdal všetko, čo bolo v ňom. Bol rovnako silný v útoku i v obrane. V kabíne bol veľmi rešpektovaný a na ľade doslova maniacky víťazný typ. Celkovo absolútny šťastný ťah. Jozef bol vyznávajúcim a praktizujem kresťanom. Veľmi som si ho vážil ako človeka, ktorý zostal verný svojím morálnym zásadám. Nikdy sa nepovyšoval nad ostatných a nad ich spôsob života. Išiel vždy príkladom a za dvanásť rokov sa vôbec nezmenil. Kým niektorých hráčov v HCD som musel vychovávať a držať pri zemi, aby im sláva nestúpla do hlavy, aby neposkytovali drzé a nerozvážne rozhovory a aby neminuli všetky peniaze na športové autá, krásne ženy a luxusné byty. Takéto veci sa ukázali u Jozefa Marhu ako úplne zbytočné. Také múdre správanie!”
V živote ma najviac ovplyvnili mládežnícki tréneri v Hradci Králové a vo veľkom hokeji traja kouči: Jaroslav Holík, Bob Hartley a Arno Del Curto. S Arnom sme mali vynikajúci vzťah a veľakrát sme sa rozprávali o živote. Pozrite sa, každý musí pracovať a niečím sa živiť. Ale poviem to rovno, po konci kariéry po vás nezašteká ani pes. A to je problém väčšiny športovcov. Počas kariéry sú vyvyšovaní do nebies a fanúšikovia ich nosia na pleciach. Ale toto všetko sa raz skončí a pominie. Mňa vtedy veľmi pomohli udržať v rovnováhe hodnoty, ku ktorým som celý život smeroval. Iste, aj mňa bolo počuť v kabíne pred zápasom a motivoval som spoluhráčov. A na žarty som bol expert, ale vždy len v dobrom. Arno Del Curto má pravdu, že do barov som nikdy nechodil, toto ma úplne minulo. Navyše som si založil ako pomerne mladý rodinu, preto som sa ponáhľal domov. To neznamená, že som občas s kamarátmi nešiel na pivo. Ale je pravda, že vyznávam úplne iné hodnoty, ako veľa mojich spoluhráčov. Musím povedať, že na kresťanstvo sa úplne inak sa pozeralo v Amerike a vo Švajčiarsku ako v Česku. V zahraničí o mne každý vedel, že som veriaci, občas sme v kabíne túto tému rozoberali, alebo si zo mňa vystrelili. V Česku to už nie je úplné tabu, ale v mužstve sa so mnou o týchto veciach nikto nerozprával. Je to dané spoločenskou výchovou a tým, že komunisti strašne zničili náboženské hodnoty.
Niekde som sa vyjadril, že, ľuďom v českom hokejovom prostredí sa nedá príliš veriť a že na veľa úprimných a férových ľudí som tu nenarazil. Je to pravda. No napriek tomu ani trochu neľutujem to, že som sa po dvadsiatich rokoch vrátil domov. Všetko je vývoj. Keby sme nerobili rozhodnutia, nič by sme sa nenaučili. Vrátiť sa do rodnej krajiny je pre mňa veľmi cenná skúsenosť, hoci som sa postupne vydal vlastnou nie hokejovou cestou.
