Pri porovnaní slovenského hokeja s českým viacerí odborníci bez dlhého rozmýšľania odpovedajú: „Majú dvakrát viac obyvateľov, oveľa viac zimných štadiónov a ich východiská pozície boli po rozdelení federácie výrazne lepšie. Je pochopiteľné, že sú pred nami.“ V poriadku. Keď však chceme vyhodnotiť efektivitu práce je nevyhnutné s niekým sa porovnať. Preto odíďme od rieky Moravy a premiestnime sa do jedného z najbohatších štátov sveta. Švajčiarsko je tisíc kilometrov vzdialené od srdca Európy a na začiatku milénia asi z takej úctivej vzdialenosti po výkonnostnej stránke nazeralo do krajiny s dvojkrížom. Slovensko bolo čerstvým majstrom sveta, v roku 2004 bolo v rebríčku medzinárodnej hokejovej federácie na výbornom štvrtom mieste a napr. v sezóne 2005/06 nastúpilo v Národnej hokejovej lige až 32 hokejistov spod Tatier. Krajina ementálu mala v tom čase štyroch hráčov v elitnej lige, z toho boli dvaja brankári a o najvyšších pozíciach na vrcholových podujatiach sa im ani len nesnívalo. (zdroj všetkých fotiek: iihf.com)
Veci sa začali meniť okolo roku 2010. Na ZOH vo Vancouveri skončil výber kouča Filca štvrtý a o dva roky neskôr sa partia trénera Vůjteka prebojovala do finále MS. No práve po tomto svetovom šampionáte bola krajina zo srdca Európy naposledy v renkingu IIHF pred Švajčiarskom, ktoré sa následne v rokoch 2013 a 2018 dostalo do finále majstrovstiev sveta.
„V reprezentácii sa dlhodobo objavovali tí istí hráči, a zrejme nenastala dostatočná obmena kádra. Tak vznikla diera po zlatej generácii. Nedostatok peňazí v športe sa odzrkadlil na infraštruktúre a finančnej situácii klubov. Dôsledkom toho bolo, že nerástol počet detí, ktoré by chceli hrať hokej. Hokej a všeobecne šport sú len zrkadlom stavu spoločnosti a školstva,“ povedal dávnejšie pre túto stránku Žigmund Pálffy. Jeho kolega z reprezentácie, Radoslav Suchý, popradský patriot a dnes asistent trénera pri tamojšej juniorke vysvetľuje problém podrobnejšie: “V slovenskom hokeji je dnes neporovnateľne menšia konkurencia. Za mojej éry bol v Poprade hokej športom číslo jeden. Na výber do prípravky prišlo 150 detí a len tí, čo zvládli pohybové testy, mohli prísť na ďalší tréning. Dnes dôjde do prípravky 25 detí a kouči sú radi, že majú koho trénovať. A to už vôbec nehovorím o tom, ako sme boli fyzicky zocelení stovkami zápasov na ulici. Poprad je hokejová bašta a v kategórii ôsmakov má len šestnásť chlapcov! Za mojich čias nebol v meste taký kvalitný futbal ako je dnes, basketbal bol najbližšie vo Svite, volejbal neexistoval vôbec, a preto najlepší športovci išli na hokej. V súčasnosti sa aj to málo detí, čo chce športovať, rozdrobí do rôznych športov.”
Jaroslav Tuma, špičkový agent s českými koreňmi, ktorý trvalo žije pri Berne, vysvetľuje zlepšenie švajčiarskeho hokeja: “Štát masívne podporuje tento šport a napr. väčšie kluby ako Bern investujú do mládeže ročne okolo dvoch miliónov eur. Deti fungujú vo vzorci hokej, škola, hokej. Juniorská liga má úroveň a jej kvalite napomáha prítomnosť viacerých českých tínedžerov. Vedú ich kvalitní tréneri, ktorí sú veľmi dobre platení. A najvyššia mužská liga NL má výborné meno. Oddiely si môžu dovoliť zaplatiť borcov a trénerov, na akých Slovensko nemá výhľad dosiahnuť. To sú tri zložky, ktoré zvyšujú tunajšiu kvalitu hokeja.” Thomas Roost, švajčiarsky skaut prvoligového Biel-Bienne, poskytuje svoj pohľad: „Federácia asi pred dvadsiatimi rokmi pripravila novú stratégiu rozvoja hráčov. Dôraz kladie na šírku a hĺbku mládežníckej základne, a tým sa zvýšila úroveň nielen seniorských líg, ale hlavne národného mužstva. Problémom bolo, že jednu dekádu chýbali hráči, ktorí by sa dokázali výrazne presadiť v NHL. Keď sa to podarilo Markovi Streitovi, Jonasovi Hillerovi, Yannickovi Weberovi či Luca Sbisovi, v krajine to oznamovali palcovými titulkami v novinách, a zámorská liga bola zrazu veľmi mediálne známa. To viedlo k ďalšej motivácii mladíkov a čoskoro sa na obzore objavili výnimoční hokejisti, ako Roman Josi, Nino Niederreiter, Nico Hischier či Kevin Fiala. Treba však zdôrazniť, že ide skôr o náhodu ako dôsledok premyslenej koncepcie. Zvýšená popularita elitnej zámorskej súťaže spôsobila, že dnešné mladé talenty nemajú za cieľ presadiť sa do národnému tímu, ale ich snom je NHL.”
Slovensko má viac krytých štadiónov ako Švajčiarsko, no o polovicu menej detí, ktoré tento dynamický šport pestujú. “Na počet arén by som vôbec nepozeral. Pýtam sa, sú športové stánky, ktoré k dispozícii máme, zaplnené pohybovo nadanými deťmi? Na východe krajiny by len Poprad potreboval viac ľadových plôch a nikto iný. Kežmarok má málo detí, to isté platí pre Bardejov a ďalšie mestá. V Žiline za juniorov dokonca nemal kto hrať! Ideme budovať štadióny, ale máme pre ich koho stavať?” pýta sa Radoslav Suchý, ktorý štyri roky pôsobil v špičkovom Zürichu Lions. “Sme malá krajina a nemáme veľa zimákov. Keby sa nejaké nové arény postavili, nebolo by to na škodu, no rozvoj tých najlepších hráčov prebieha v najväčších kluboch, a takto je to zatiaľ v poriadku,” hovorí Thierry Paterlini, ktorý štyri roky viedol švajčiarsku osemnástku a jeden rok dvadsiatku na svetových šampionátoch. “Všetko podstatné sa deje na päťdesiatich krytých štadiónoch. Tie bez strechy slúžia väčšinou na verejné korčuľovanie a pre amatérsky šport,” dodáva Jaroslav Tuma.
Bývalý bek a dnes 44-ročný Radoslav Suchý nastoľuje asi najzávažnejší problém doby: “Aj za našich čias boli počítačové hry, no keď som si mal vybrať, ako budem tráviť voľný čas, vždy som si radšej išiel zahrať hokej. Ale dnes mnohé deti uprednostňujú hru na mobile. Mám dvoch synov hokejistov a odlepiť toho mladšieho (ročník 2008) od telefónu, to je velikánsky problém. On vníma pohyb ako trest. A koľko je dnes takých na Slovensku?! V jeho hokejovom ročníku sú možno štyria, čo by sa za mojich čias prebojovali, ostatní žiaľ nie.” Ako sa s nástupom smartfónov a sociálnych sietí vyrovnáva jedna z najbohatších krajín planéty? “Aj u nás je to veľký problém a nesmierne s tým bojujeme. Podobne ako celý svet. Chlapci sa v mladom veku naučia elektroniku ovládať a na internete nájdu úplne všetko, čo len chcú. Kto sa s týmto globálnym problémom vyrovná, vyhral. Dokázali to azda jedine Švédi, ktorí boli vždy spoločensky a ekonomicky na veľmi vysokej úrovni, a technika ich nezhýčkala tak ako napr. národy strednej Európy. Sú príkladom, že aj v takých sociálnych a hospodárskych podmienkach sa dajú vychovať špičkoví borci. Niečo podobné platí aj o Fínsku,” tvrdí Jaroslav Tuma, majiteľ spoločnosti Eurokan Sports, do ktorého portfólia patria hráči, ako Philipp Grubauer, Korbinian Holzer, Lukas Reichel a mnohí iní.
Prepad slovenského hokeja voči švajčiarskemu je až neuveriteľný. Od roku 2000 do 2009 bolo do NHL draftovaných 75 Slovákov, ktorí dohromady odohrali v najlepšej lige takmer trikrát viac zápasov ako hokejisti z krajiny helvétskeho kríža (za predošlú dekádu si ich vytiahli kluby elitnej ligy „len“ 33). Následne prišiel zvrat o 180 stupňov. Od roku 2010 do 2020 bolo do Národnej hokejovej ligy z obidvoch štátov vytiahnutých zhodne 26 talentov, ale hokejisti spod Tatier odohrali spolu štyrikrát menej duelov ako Švajčiari!
Švajčiarsko má štyroch agentov s licenciou pre NHL (Daniel Giger, Andre Rufener, Gaetan Voisard a Margarethu van der Stroom Holdener) a Slovensko ani jedného. Môže to zohrať úlohu pri výmene rolí v NHL? “Nie, v tomto, to nie je. Takmer všetci slovenskí zástupcovia hráčov spolupracujú s Američanmi, ktorí vlastnia licenciu NHLPA. Poviem to priamo. Keď je hráč dobrý, aj ten najhorší agent ho dostane do NHL. Keď je hráč slabý, do elitnej ligy ho nedostane ani ten najznámejší zástupca hráčov. V tomto prípade hrajú agenti veľmi malú úlohu.”
“Na tréningoch a v zápasoch je oveľa menšia konkurencia a chlapci sa posúvajú dopredu len minimálne. Tí najlepší vyčnievajú aj vtedy, keď odohrajú svoj priemer a nemusia siahnuť na dno síl. Nerozumiem, prečo dnes všetky mládežnícke kluby musia hrať najvyššiu súťaž? Za našich čias v nej pôsobilo päť celkov a potom nasledovala druhá liga. Dnes nastupujú všetky mládežnícke celky v najvyššej súťaži a niektoré stretnutia končia výsledkom 30:0. To nikomu nič nedá. Zdolaný súper je znechutený a víťaz získa zlé návyky, lebo nie sú vyzývaní do maximálnych výkonov. Takto to ide od piatej triedy (prípravka U10 a U9 hrá na šírku ihriska), až do juniorky. Dávnejšie boli u nás súťaže oveľa kvalitnejšie. A keď chlapci vykorčuľujú na medzinárodné fórum, prehrávajú, lebo protivníci nastupujú v oveľa ťažších platformách. Toto je príčina, prečo máme oveľa menej talentov, pripravených bojovať o NHL,” vysvetľuje Suchý, hráč s vyše 400 zápasmi v Národnej hokejovej lige. “Čo sa týka modelu našich súťaží, považujem ich za správny a nepotrebuje žiadne veľké reformy,” objasňuje Thierry Paterlini, v súčasnosti kouč La Chaux-de-Fonds v druhej najvyššej mužskej Swiss League.
Švajčiari mali za poslednú dekádu vybraných piatich hráčov v prvom kole draftu (Slovensko len Marka Daňa), ale pred pôsobením v NHL museli všetci urobiť posledný krok v zámorskej juniorke (Sven Bärtschi, Mirco Müller, Timo Meier, Nico Hischier), resp. vo Švédsku (Kevin FIala). “V porovnaní so Švédskom a Fínskom poskytujú tréneri v najvyššej NL mládencom veľmi málo priestoru na ľade. Pre hráčov vo veku sedemnásť a osemnásť rokov je mimoriadne dôležité, aby hrali v kvalitnej lige s veľkou porciou minút na ľade, aby ich nasadzovali na presilovky a oslabenia. Keďže doma nepožívajú dostatočnú dôveru, je pre nich lepšie odísť do Škandinávie alebo do kvalitných organizácií v kanadskej juniorke,” myslí si 60-ročný expert Roost, ktorý je taktiež vyhľadávačom talentov NHL centrálneho skautingu pre oblasť Nemecka a Švajčiarska. “Na juniorských MS 2021 bolo vo výbere kouča Marca Bayera štrnásť mládencov, ktorí pôsobia v zámorí. Tam síce hrajú juniorský hokej, ale kluby sú na vysokej profesionálnej úrovni. Za veľkou mlákou sa hráči výrazne zlepšujú aj pomocou takých detailov, ako je presne nastavená strava a veľmi lákavá je aj predstava, že sa naučia novú reč. Globalizácia ohromne zasiahla šport. Pozrite sa na futbal, polovica Afriky nastupuje v Európe a to isté sa deje v hokeji. Všetky menšie štáty prestupujú za oceán,” myslí si stále vitálny 73-ročný odborník Tuma. “Presne toto isté som urobil aj ja. Ako 18-ročný som prestúpil do kanadskej juniorky, aby som napredoval,” dodáva Suchý, ktorý pôsobil tri roky v Quebec Major Junior Hockey League.
Ako vidí budúcnosť slovenského hokeja Radoslav Suchý? “Ťažká otázka, ale skúsim odpovedať. Azda by sme sa mohli vydať podobnou cestou ako Maďari. Oni sa rozhodli vo veľkom dotovať štyri vybrané športy. Takto by sme mohli prilákať väčšiu masu detí a nejakým spôsobom ich motivovať, lebo kluby na výraznejšiu podporu nemajú peniaze. Toto majú závideniahodne vymyslené v USA. Američania vedia, že aj keď nebudú hrať v NHL, ale budú sa snažiť, majú veľkú šancu získať štipendium, a odmena za drinu je tá, že majú zaplatenú školu, ktorá inak stojí ročne tridsaťtisíc dolárov. U nás ide každý na vysokú školu, lebo je zadarmo. Keby si to mal dotyčný zaplatiť, poriadne by si to rozmyslel. Keby mal začínajúci hokejista na Slovensku víziu, že pomocou športu bude mať zaplatenú renomovanú univerzitu, ktorá mu v živote výrazne pomôže, možno by sa zvýšila jeho motivácia i jeho rodičov. Tí sú dnes dosť znechutení a mávnu rukou, že aj tak budú hrať profesionálny hokej len jeden-dvaja hráči z celého ročníka. Keby doma vedeli, že športom získa rôzne benefity a výrazne to odľahčí rozpočet rodiny, zrejme by viacerí získali silnú motiváciu.”
Aká je budúcnosť hokeja v krajine helvétskeho kríža? “Z krátkodobého a strednodobého hľadiska nie som optimistický, pretože nemáme veľa talentov. Švajčiarsko v posledných rokoch nenapredovalo v príprave trénerov a juniorských hráčov. Napríklad v drafte do NHL 2020 nebol ani jeden náš hráč a v tom najbližšom vyberú maximálne troch. Z dlhodobého hľadiska však optimista som, pretože v porovnaní s inými národmi investujeme do školenia koučov, vedeckej podpory hokeja a taktiež do infraštruktúry dostatok peňazí. Som dosť skeptický, čo sa týka zvýšenia počtu legionárov v NL (od sezóny 2022/23 môžu hrať v jednom tíme až siedmi cudzinci, namiesto súčasných štyroch, pozn. red.). Bude to viesť k tomu, že stále viac mladíkov prestúpi do Škandinávie alebo Severnej Ameriky,” myslí si Thomas Roost a Jaroslav Tuma mu mierne oponuje: “Zostanú na takej úrovni, na akej sú a lepšie to nebude. Už tri-štyri roky nemajú žiadnych vynikajúcich juniorov, čo sa však niekedy stáva, a môže to byť náhoda. Musím úprimne povedať, že hokej tu trochu upadol. Môj klient a veľký talent Simon Marha (syn Jozefa Marhu) hrá za juniorov Ambri Piotta a keď to celé sledujem, som znepokojený, a začínam vnímať nedostatky. Rozcvička pred zápasom na suchu je krátka, prvú tretinu prespia, na vyššie obrátky zapnú až v druhej tretine a po zápase nerobia vôbec nič, žiadny vyklusanie, žiadne cvičenia. Mojim klientom sa snažím vštepiť, že keď chcú byť profesionáli, musia šesť až osem hodím denne venovať hokeju (strečing, gymnastika, atď…). A čo je veľmi dôležité, mladíci musia cítiť dôveru od hlavných trénerov v NL a potrebujú nastupovať s kvalitnými cudzincami v prvých dvoch pätorkách s ofenzívymi úlohami. Nie, že ich šupnú do štvrtej formácie, kde majú defenzívne úlohy. Toto je momentálne veľký problém švajčiarskeho hokeja. Talenty zostávajú v juniorke príliš dlho a keď majú ako dvadsaťroční klopať na brány áčka, už je neskoro. Šancu musia dostať ako sedemnásť- a osemnásťroční, vtedy to má celé zmysel. Takto to funguje už desaťročia a toto dnes ukážkovo robia Nemci.”
