Keď sa malý chlapec chce stať v budúcnosti profesionálnym hokejistom, musí prejsť mimoriadne náročnú cestu. S pravidelným tréningom začne vo veku päť či šesť rokov a minimálne dvanásť sezón mu trvá, pokiaľ sa presadí v mužskom hokeji. Tí šťastnejší sa potom môžu hokejom živiť a tí úplne najšťastnejší za veľmi pekné peniaze. Keď sa chce niekto stať trénerom, je to taktiež dlhá štreka. Buď absolvujete Fakultu telesnej výchovy, kde vás nezoberú bez toho, aby ste nemali hráčsku minulosť, alebo si spravíte prostredníctvom Slovenského zväzu ľadového hokeja trénerské licencie. Postupne – D, C, B, prípadne najvyššiu A. V prvom i druhom prípade minimálne päť rokov trvá, kým sa len trochu zorientujete v problematike. Byť hráčskym agentom? K tejto profesii sa môžete dostať pomerne rýchlo, ale vybudovanie širokej klientely trvá veľmi dlhý čas a niekomu sa to nepodarí nikdy. Dnes najznámejší slovenský hráčsky zástupca Marcel Sakáč začínal s touto profesiou v roku 2004 ako 32-ročný a na poriadnej sile nabral až niekedy okolo roku 2016. Stať sa vyhľadávačom talentov (skautom) prakticky nemáte šancu, ak nemáte výraznú minulosť alebo výnimočné schopnosti. Ani generálnym či športovým manažérom sa nestanete skôr ako v 35 rokoch, potom čo si preveria vaše schopnosti. A pozícia rozhodcu? O nej sa nedávno pre sukophockey.me rozrozprával bývalý medzinárodný arbiter Peter Jonák: „Výchova rozhodcu trvá päť-šesť rokov a niekedy aj desaťročie. Do rozhodovania by sme chceli pritiahnuť najmä bývalých hokejistov, ktorí nemajú pohybový, korčuliarsky i kondičný problém a cítia hru. S týmito kandidátmi sa dá dobre pracovať. Tým vôbec nechcem zatracovať takých, ktorí hokej nikdy nehrali. Aj z nich môžu vyrásť kvalitní arbitri, len je to ďaleko, ďaleko ťažšie.”
Takto nejako by to malo fungovať aj v novinárskej práci. Aká je realita?
Pokiaľ chce niekto písať o slovenskom hokeji, stačí mu maturita, katedra žurnalistiky, prípadne iná vysoká škola. Deväťdesiatpäť percent budúcich hokejových novinárov do skončenia strednej alebo vysokej školy fandila “našim” doma pred televízorom, a potom zrazu z večera do rána idú o tomto slovenskom národnom športe písať. A keby nebodaj mali svojich nedotknuteľných hrdinov ešte kritizovať? To je beznádejné.
Poriadny novinár by mal mať tri vlastnosti:
1. Byť osobnosťou
2. Byť odborne erudovaný
3. Disponovať pedantnou štylistikou
A to pod Tatrami nemá ani jeden z nich.
Minule ma zaujímalo, čo je nové s brankárom Jaroslavom Halákom. Zadal som do googlu jeho meno a vyskočil mi jeden článok, kde dotyčný napísal, že píše podľa informácií renomovaného novinára Prokopa zo Športu. Neveril som vlastným očiam. To tento hokejový hotentot je považovaný za renomovaného slovenského žurnalistu?! To kam došiel tuzemský šport číslo jeden? A takto by sa dalo pokračovať: Denník Šport, Pravda, Sme, Denník N či Hokejportal – všetko mizéria. Bez akejkoľvek vízie zainteresovaných. Bez toho, aby sa človek dozvedel niečo nové. Bez toho, aby oponovali Slovenskému zväzu ľadového hokeja pri viacerých nezmysloch, ktoré toto občianske združenie robí. Ako napr. nedávny bláznivý výlet “potenciálnych amerických vysokoškolákov” na Floridu za nemalé peniaze.
Ak tento žalostný stav úrovne slovenských novinárov nikomu neprekáža, tak by mal začať. Naozaj ide len o to, aby sa o hokeji kladne písalo, a všetko ostatné je vedľajšie?
O hokeji by mali písať tí ľudia, ktorí s ním majú reálnu skúsenosť, majú primerané schopnosti a ktorí ho majú nezištne radi. Takých ľudí by mali šéfovia na vrcholných pozíciách pre svoje redakcie hľadať a zamestnávať ich.
