Žilinský rodák Martin Groma (41) (na foto: vzadu) prešiel takmer všetkými hokejovými pozíciami a pochodil skoro celý hokejový svet. Bývalý profesionál sa v poslednom období zameriaval ako kouč na individuálnu prípravu jedincov alebo na kolektívnu prípravu v rámci kempov. Absolvent Fakulty telesnej výchovy a športu v Bratislave však od augusta 2021 prijal novú životnú výzvu. Podpísal dvojročný kontrakt s kanadskou medzinárodnou akadémiou Somang Hockey. “Opäť som sa presvedčil, že vo svete funguje jediná rovnica: “Buď ste z hokejového prostredia vyšli, alebo nie,” hovorí z mesta Terrebonne a pridáva jednu z mnohých zaujímavostí: “Mám kolegu z Južnej Afriky. Povedal som mu, že keby trénoval na Slovensku, patrí medzi piatich najlepších mládežníckych trénerov.”
Málokto v tuzemskom hokeji má v takom mladom veku taký bohatý životopis. Do dvadsiatich ôsmich rokov ste boli profesionál. Popri hraní ste vyštudovali FTVŠ UK a zakrátko ste založili spoločnosť Hockey Talent Agency. Neskôr ste pracovali tri sezóny ako manažér mládežníckych reprezentácií. Ako ste sa dostali do medzinárodnej hokejovej akadémie Somang Hockey, ktorá sídli v štyristotisícovom meste Terrebonne?
“Hokejový svet je malý. Ja som vždy rád cestoval a mal som rád okolo seba dobrých ľudí. Po konci aktívnej činnosti som sa stal trénerom a manažérom rôznych akcií a podujatí. Stretával som veľa osôb a medzi nimi aj prezidenta tejto spoločnosti Michaela Bujolda. Boli sme dlhšie v kontakte a pred necelým rokom sme sa dohodli na spolupráci.”
Koncom minulého roka ste vyhrali konkurz päťdesiatich koučov z celého sveta na trénovanie v medzinárodnej škole v Číne s vynikajúcim programom i podmienkami. Dokonca jednou nohou ste už boli v najľudnatejšej krajine sveta, no okrem víz ste potrebovali špeciálny pozývací list a jeho vybavenie sa začalo naťahovať. Medzitým vás oslovil Michael Bujold a zvolili ste si istotu. Naozaj ste boli rozhodnutý odísť do krajiny, ktorá sa oveľa viac ako hokejom “preslávila” koronavírusom?
“Mám iný pohľad na súčasnú covidovú situáciu vo svete ako väčšina ľudí. Vnímal som, že európske krajiny budú viac naklonené rôznym reštrikciám. Povedal som si, že bude vhodné na určité obdobie odísť zo starého kontinentu. Na začiatku bol výskyt COVIDU-19 vo štvrtom najväčšom štáte sveta markantný, ale tamojšia spoločnosť funguje pomocou rôznych opatrení aj naďalej. Čína bola jedna z možností, lebo išlo o medzinárodnú školu so zázemím i športoviskami na úrovni amerických univerzít. Nebola to klasická Čína, a to ma oslovilo.”
V medzinárodnej akadémii Somang Hockey trénujete tím do devätnásť rokov a v kozmopolitnej zostave máte okrem domácich Kanaďanov ešte Američanov, dvoch Rakúšanov, Švéda či Belgičana. Aká je vaša pracovná náplň v tejto inštitúcii a zúčastňujete sa aj na chode školskej akadémie, kde sa vaši zverenci vzdelávajú?
“Nie, zo vzdelávaním nemám nič spoločné. Hráči v rámci svojho programu navštevujú dve medzinárodné akadémie, no tie sú nezávislé od športu. Zároveň však hráči musia navštevovať jednu z týchto dvoch škôl, aby mohli hrať hokej. Takto je nastavená väčšina medzinárodných stredoškolských programov (nie univerzít) v zámorí. Áno, aj v Kanade sa nájde niekoľko škôl, ktoré fungujú na podobných princípoch ako slovenské športové gymnáziá, ale ani zďaleka to nie je bežná vec. V kolíske hokeja je všetko nastavené tak, že vzdelanie je na prvom mieste a trénuje sa pred vyučovaním alebo poobede, prípadne večer, ale to sa nás netýka. Máme plus-mínus osem tréningov na ľade za týždeň a k tomu zápasy po celej Kanade a Amerike. V akadémii sú ďalšie štyri mančafty, s ktorými úzko spolupracujeme. Napríklad mužstvá do šestnásť a štrnásť rokov majú koncept porovnateľný s najvyššou zámorskou úrovňou AAA a zodpovedá tomu aj ich tréningový proces. A možno budete prekvapený, ale hokej v Severnej Amerike je veľmi závislý od dostupnosti ľadových plôch. Hoci je tu obrovské množstvo ľadových plôch, všetci chcú trénovať v „prime time“, takže i pre nás je problém mať všetky tímy pod jednou strechou. Somang Hockey má tri mančafty na jednom štadióne a dva na druhom. Keďže sú naše štadióny vzdialené od seba desať minút, spolupráca všetkých mužstiev je stále vynikajúca.”
Hoci ste kanadský tím spadáte pod americkú vetvu United States Premier Hockey League (USPHL). Tá je v hierarchii juniorských súťaží v Spojených štátoch amerických tretia najvyššia platforma. Pod USHL a dvoma rovnocennými NAHL a NCDC.
“Hlavným zámerom nášho konceptu je odohrať čo najviac kvalitných zápasov. Pôvodne sme mali naplánovaných osemdesiat duelov za sezónu, ktorá je približne o jeden mesiac kratšia ako tá slovenská. No nakoniec ich zvládneme pre rôzne opatrenia približne sedemdesiat. V rámci stretnutí mimo našej ligy sa konfrontujeme s tímami na podobnej alebo lepšej úrovni ako sme my. Za posledné tri týždne sme hrali zo Saint Andrew´s Academy, ktorá je momentálne číslo jeden v renkingu provincie Ontario (viac ako 100 000 mládežníckych hráčov a v súčasnosti 169 hráčov v NHL) a proti Hill Academy. Tá má v terajšom ročníku NHL dvadsať odchovancov a vyrastal u nich napríklad Mitch Marner z Toronta. Keď cestujeme do Ameriky a stretneme sa s tímami z USPHL skóre a výsledky sa započítavajú. Na konci sezóny sa odohrá jeden turnaj spôsobom play off.”
United States Premier Hockey League je súťaž, kde si všetky výdavky hradia hokejisti, resp. ich rodičia sami. Platforma stojí od päťtisíc do desaťtisíc amerických dolárov na rok. Koľko vyjde program študenta Samong Hockey?
“Treba zdôrazniť jednu skutočnosť. V Severnej Amerike sa všetko platí. Len výnimočne sa stane, že niekto nájde sponzora a dotyční majú všetko zadarmo. V Kanade je hokej biznisová záležitosť, lebo krajina je veľmi rozsiahla, a každý v nej chce hrať hokej. Kto však chce tento národný šport prevádzkovať na vyššej úrovni, musí si priplatiť. Pri základnom programe je treba zafinancovať ľadovú plochu a koučom je dobrovoľník. Takýto plán stojí ročne od tisíc do dvetisíc kanadských dolárov. Keď chcete navyše solídneho trénera alebo manažéra a zároveň hrať zápasy, a tým pádom veľa cestovať, cena sa zvýši na päťtisíc až desaťtisíc dolárov za ročník. Tých desaťtisíc dolárov je bežný poplatok (nerátam výstroj a cestovanie) pre najvyšší hokej (AAA) v kategórii okolo osemnásť rokov. Za hokejový program v našej akadémii sú poplatky na úrovni okolo päťtisíc dolárov. Lenže naši absolventi si navyše platia školu, autobusy, učebnice, uniformy, a ak niekto býva v hostiteľskej rodine, musí si ju financovať. Keď sa toto všetko spočíta, rodičia si musia pripraviť na jeden ročník viac ako dvadsaťpäťtisíc kanadských dolárov.”
Koľko absolventov Somang Hockey sa neskôr uplatní v profesionálnom hokeji a na akú úroveň dosiahnu?
“To je jedna z kľúčových vecí, vďaka ktorej projekt napreduje. Pred šiestimi rokmi inštitúcia začínala s jediným tímom, dnes ich má päť. Na stránke https://somanghockey.com/en/ je presne napísané, do akých líg a tímov sa im darí umiestňovať odchovancov. Viacerí smerujú do profesionálnych líg alebo na univerzity. Ide o mladý program a pevne verím, že čoskoro budú naši absolventi draftovaní do Národnej hokejovej ligy a aj takí, ktorí raz v najlepšej lige sveta nastúpia.”
Vaším novým domovom je štyrisotisícového mesto Terrebonne vzdialené dvadsaťpäť minút autom od centra dvojmiliónového Montrealu. Ako je možné, že v prostredí, kde všetci rozprávajú po francúzsky, sa vy ako tréner tento jazyk nepotrebujete učiť?
“Ide o medzinárodný program a všetci sú povinní rozprávať po anglicky. To je jedna z podmienok tohto systému. Mladší domáci hráči majú trochu problémy s angličtinou, ale pri tréningoch sú o to viac pozornejší.”
Ponuku ste prijali aj preto, lebo susedné Spojené štáty americké ste prešli krížom-krážom a zhruba ste vedeli, čo vás v kolíske hokeja čaká. Zároveň tvrdíte, že každý si myslí, že keď sa povie Kanada alebo Amerika, ľudia očakávajú niečo mimoriadne. Vy všetkým vysvetľujete, že osemdesiat percent hokejových vecí v Severnej Amerike je sto rokov za Slovenskom, no zároveň, že desať percent nikdy nedobehneme. Ako to myslíte?
“Lebo treba všetko zaplatiť. Na Slovensku stále veľa vecí financuje štát, mestá, samospráva, prípadne klubom pomôže federácia. Rodiča znášajú len menšiu časť nákladov. Tu je pomoc od štátu a miest minimálna. Preto ak má jedna rodina vyčlenených tisíc dolárov na ročný poplatok za hokej, čo je osemdesiat percent všetkých zainteresovaných, sú schopní trénovať len dvakrát do týždňa po dobu šesť mesiacov. A takýto plán nemôže byť úspešný. Iste, aj v tejto skupine môže byť šikovné dieťa, lebo je pohybovo nadané a robí súbežne viac športov. Trochu cynicky musím povedať, že ani Kanada, ani Spojené štáty iný systém v súčasnosti nepotrebujú. Javorový list má pol milióna hráčov do dvadsať rokov, a keď má kvalitné podmienky “iba” stotisíc detí, stále je to desaťkrát viac ako na Slovensku. Je tu neuveriteľná konkurencia a taktiež priepastný rozdiel medzi slabými, strednými a vynikajúcimi programami.”
Ján Filc, mal pred niekoľkými rokmi prednášku pre hokejových trénerov a v nej spomenul aj svoje zážitky z Vancouveru, kde žije jeho syn Róbert: „Zobral som vnuka na tréning a po ňom som sa so synom poriadne pohádal. To, čo som videl, bola jedna katastrofa. Osemročné deti mali v sobotu ráno hodinový tréning na ľade a kouč im päťdesiat minút kreslil na tabuľu taktické prvky!” Filc tvrdí, že keby v Kanade robili hokej viac odborne, sú na míle vzdialení všetkým ostatným krajinám. Súhlasíte so slovami trénera majstrov sveta?
“Určite. To je jeden z príkladov tých osemdesiat percent tunajšieho hokeja. Ako to najlepšie ilustrovať? Predstave si, že v Európe dáme dohromady hokej na Slovensku, Francúzsku, Taliansku, Švédsku a Rusku. V rámci jednotlivých krajín sú vynikajúci i slabé kluby, hokejové i nehokejové oblasti. A presne takto to tu funguje. Keďže ide o platené programy, väčšina koučov sa snaží zaujať, a preto metodicky a systematicky predbiehajú to, čomu sa majú podľa osnov venovať. Z tých osemdesiat percent sú trénermi väčšinou rodiča, nadšenci alebo dobrovoľníci a odborná stránka veľakrát absentuje. Keby hokejová Kanada pracovala o desať percent odbornejšie, môžu sa rozdeliť na jednotlivé provincie (spolu je ich desať) a i tak ich nikto nezdolá.”
Vplyvom peňazí sa v kolíske hokeja polarizujú dve skupiny hokejistov. Tí priemerní trénujú dvakrát-trikrát do týždňa, prídu päť minút pred tréningom a päť minút po tréningu sú preč. A potom sú zase takí, ktorí chcú v tomto športe niečo dosiahnuť a trénujú šesť až osemkrát do týždňa. Ako sa vám darí skĺbiť tieto dve skupiny do homogénneho celku?
“Mám chlapcov, ktorí absolvovali v mladosti dostatok tréningov, no viedli ich dobrovoľníci. Zároveň som zažil aj to, že kouči, ktorí pracovali zadarmo, boli oveľa lepší ako platení tréneri. Čiže škála je tu veľmi široká a takéto niečo je vždy výzva. Určite čosi podobné zažívajú kormidelníci na Slovensku. Sú kluby, kde majú v kádri dvadsať až tridsať kvalitných detí, a sú oddiely, kde majú desať alebo dvanásť priemerných zverencov. Ja som mal to šťastie, že som si pri trénovaní prešiel úplne všetkými možnosťami. Jednoducho treba byť pripravený na všetko.”
Jedným z najčastejších argumentov úpadku českého a slovenského hokeja je dynamický nárast sociálnych sietí a mobilných telefónov. Dokonca sa vraví, že v Európe jedine Švédsko a Fínsko ako-tak dokážu dostať pod kontrolu tieto neduhy. Ako sa s týmto vyrovnáva tridsaťosemmiliónová Kanada?
„Je to zložitá situácia, ale riešiteľná. Na všetko môžeme nájsť vysvetlenie, prečo to nefunguje alebo môžeme hľadať riešenia. Sociálne siete a súčasná technika je značným zdrojom odpútania pozornosti, no hokejisti sú takí, ako ich vychováme. Tréner či klub je vo výchovnej hierarchii celkom vysoko, lepšie povedané môže byť. Je veľa polemík, nakoľko má kouč (oddiel) pomáhať pri výchove hráča. Pre mňa je odpoveď jednoznačná, keďže povaha a nastavenie hokejistu ovplyvňuje jeho výkony. Situácia v Kanade sa dá popísať veľmi jednoducho. Hráči sú takí, aký je program (klub). Organizácie, tímy, či kouči nastavujú podmienky a zverenci ich dodržiavajú. V dobrom pláne ide všetko hladko a zverenci sú nielen skvelí hokejisti, ale i ľudia. Tým pádom v dobrých programoch neexistuje tento problém (pri 10 percentách je to 60 000 hráčov).“
Momentálne pôsobí v najvyšších kanadských a amerických juniorkách sedemnásť slovenských mladíkov. Darí sa Chromiakovi, solídne čísla má Kašlík, Latkóczy, Petrovský či Demek. Ostatní viac či menej slabota. Vy z pozície manažéra slovenských dorasteneckých tímov poznáte niektorých mládencov osobne. Ako sa pozerá kanadská hokejová verejnosť na mladíkov zo srdca Európy?
“Máme veľkú výhodu, že v minulosti tu boli slovenskí hráči vnímaní pozitívne. Či už išlo o bratov Šťastných (Quebec a Toronto), Pavla Demitru (dva roky vo Vancouveri), Jaroslava Haláka v (štyri roky v Montreale) či Tomáša Tatara (tri roky v Montreale). Povedomie o našincoch bolo veľmi dobré a javorový list mal tendenciu prijať našich borcov. Slovenskí hráči sú stále kreatívni s dobrým herným myslením. To je ich veľká prednosť pred domácimi korčuliarmi. No postupne sem prichádzajú noví hokejisti a miesto v zostave si musia vybojovať. Hráčov spod Tatier je stále menej a menej a povedomie sa bude meniť. Problém je, že väčšina našich hráčov vyrastá v slabom konkurenčnom prostredí, necítia športový tlak a to je ich veľká nevýhoda.”
Je zaujímavé, že susedné Spojené štáty majú na rozdiel od Kanady najlepší mládežnícky hokejový program na svete, či nie?
“Tu sa musíme pozrieť na dve roviny. Klubovú (tú som už spomínal) a reprezentačnú. Na medzinárodnej mládežníckej úrovni sú číslo jeden, veď za posledných dvadsať rokov vyhrali desaťkrát svetový šampionát do osemnásť rokov. Ak dáte pod jednu strechu (USA Hockey) päťdesiat najlepších hráčov do sedemnásť a osemnásť rokov, ktorí majú hlavu nastavenú na hokej, sú výborní po ľudskej stránke, každé ráno prichádzajú s chuťou na štadión a každé jedno cvičenie, resp. každý jeden súboj odohrajú naplno po dobu dvoch rokov a venuje sa im množstvo kvalitných trénerov, nič ako úspech sa nemôže dostaviť.”
