Rodený šéf, ktorého už v mladosti poslúchali o tri či štyri roky starší chlapci. Tak charakterizoval svojho syna Vladimíra Růžičku (60 r.) otec Vladimír. A zo svojho syna vychoval hokejového kanóna. Vysoký center patrí k najvýraznejším postavám československého hokeja. Päťkrát sa stal najlepším strelcom federálnej ligy, trikrát jej najproduktívnejším hráčom a dvakrát vyhral Zlatú hokejku. “Napriek tomu, že som druhý v Klube hokejových strelcov (543 gólov v lige a v reprezentácii) nepovažujem sa vyložene za kanoniera,” hovorí skromne kapitán olympijských víťazov z Nagana 1998.
Váš otec robil asi najťažšiu možnú prácu. Bol baník a poriadne sa nadrel, no všetko zvládol aj preto, lebo bol poriadny kus chlapa. Za náročnú prácu mal celkom dobrú výplatu a mohol vám kúpiť výbornú hokeju i korčule. Vás však v mladosti bavil futbal ešte viac, ale otec rozhodol, že budete hrať hokej, lebo na futbal vás musel voziť do dvadsať kilometrov vzdialených Teplíc. Navyše hokej v rodnom Litvínove mal mimoriadnu tradíciu.
“Futbal ma bavil trochu viac, ale hokej ma bavil tiež. Keď som mal dvanásť rokov muselo prísť rozhodnutie. Mama nešoférovala a otec povedal, že musí chodiť do práce a nemá čas voziť ma do Teplíc. Potom to už bolo jednoduché rozhodnúť sa.”
Okrem slávnej tradície bol na zimnom štadióne v Litvínove vynikajúci ľad. Zrejme jeden z najlepších, aké vtedy mali arény v celej Európe. Pomohlo vám do budúcna, že ste sa ako žiak učili všetky hokejové činnosti na perfektnom klzisku?
“Vždy sa tradovalo, že v Litvínove máme ľad jeden z najlepších a chválilo ho aj veľa protihráčov v československej lige. Ale nemyslím si, že vám kvalitné klzisko pomôže k tomu, že vám hokej pôjde alebo nepôjde. Aj keby bol povrch zlý, musíte sa na ňom naučiť hrať.”
Od pätnástich rokov ste mali problémy s vysokým krvným tlakom a dokonca ste od určitého obdobia museli brať prášky. Obmedzovalo vás to nejako pri vrcholovom hokeji?
“Lieky beriem od pätnástich rokov a môžem len dúfať, že ma to celé nijako neobmedzovalo pri športovaní. Bol som v mladosti štyri roky po sebe na veľmi dôkladnom vyšetrení v IKEMU (Inštitút klinickej a experimentálnej medicíny. Ide o najväčšie špecializované klinické a vedeckovýskumné pracovisko v Českej republike). Ale nikdy sa nezistilo, z čoho vysoký krvný tlak mám.”
Výsledky áčka Litvínova vo federálnej lige boli za vašej éry (1980-1987) ako na hojdačke. Dobré výsledky mužstva sa striedali s neuspokojivými. Veľkým úspechom bol ročník 1981/82, kedy chemici skončil tretí. A úplným vrcholom obdobia bolo druhé miesto v ročníku 1983/84 so stratou len štyroch bodov na prvú Jihlavu. Čo v tomto ročníku chýbalo oddielu, aby sa dostal až na československý hokejový trón?
“Jihlava (armádny oddiel) mala vynikajúci káder, ktorí tvorili reprezentanti Československa či už českí, alebo slovenskí. Preto nebolo vôbec jednoduché v tom čase vyhrať majstrovský titul. Pamätám si, že v Jihlave sme prehrali jeden z rozhodujúcich zápasov sezóny 9:4.”
V roku 1987 ste v schránke našli povolávací rozkaz a nástupu na vojnu sa nedalo zabrániť. S manželkou ste prišli do Trenčína a pri lúčení ste mali slzy na krajíčku, lebo predstava, že vašu manželku a päťročnú dcéru neuvidíte, dva roky bola príšerná. Nakoniec to všetko nebolo ani zďaleka také zlé. Vaši najbližší mohli chodiť na mesačné návštevy a mali ste toľko dobrej stravy a odpočinku, že hoci ste tvrdo trénovali, za prvú sezónu ste pribrali šesť kilogramov. To sa vám zrejme stalo prvý a poslednýkrát v kariére, že ste popri profesionálnom nasadení ešte aj pribrali na hmotnosti?
“(dlhý smiech). To bolo stravou v Dukle. Tá bola naozaj výdatná! Na dva roky v Trenčíne spomínam veľmi rád a nikdy na ne nezabudnem. Boli sme výborná partia a sme mali aj dobré výsledky. Keď nad tým rozmýšľam dnes, v Dukle som mal asi najlepšiu športovú formu v kariére.”
Po hernej stránke bol druhý rok v Dukle Trenčín famózny. Napravo prvého útoku ste mali Zdena Cígera a vľavo Ľubomíra Kolníka. Hlavne s Cígerom ste si ohromne rozumeli. Zdeno bol vysoký útočník, ktorý sa v osobných súbojoch presadzoval mimoriadnou silou. Dukla sa prebojovala až do finále súťaže proti Pardubiciam. Za “pernikárov” vtedy chytal skvelý Dominik Hašek a noviny písali, že ide viac-menej o súboj Růžičku s Hašekom. Vy ste nakoniec chlapsky priznali, že tento minisúboj ste prehrali. Napriek prehre bol celý Trenčín na nohách.
“Určite, lebo keby som góly dal, tak by sme titul s Trenčínom vyhrali. Dominik Hašek ma, bohužiaľ, vychytal a pohár získal súper.”
Boli ste pilierom československej hokejovej reprezentácie osemdesiatych rokov. Hrali ste na piatich MS (majstrovstvá sveta 1985, striebro z roku 1983 a dva bronzy z MS 1987 a 1989), dvoch zimných olympijských hrách (1984 striebro a 1988 šieste miesto) a na dvoch kanadských pohároch (1984 a 1987). Hoci ste majster sveta 1985, tvrdíte, že olympijské hry boli úžasný zážitok a vôbec sa to nedalo porovnávať s so svetovým šampionátom. Vážite si striebro zo Sarajeva nad zlato z Prahy?
“Nie, lebo keď vyhráte titul, je to najviac a viac sa to cení. Aj keď olympiáda vždy bola o stupienok vyššie. Strieborná medaila zo Sarajeva 1984 bol veľký úspech, ale zlato z majstrovstiev sveta v Prahe 1985 je určite nad tým.”
V roku 1982 vás do NHL draftovalo Toronto Maple Leafs. Emigráciu ste nebrali do úvahy. Sedemnásteho novembra 1989 však padol komunistický režim a vy ste mohli legálne odísť. O vaše služby prejavil záujem Edmonton Oilers, no bizarné bolo, že akonáhle ste začali jednať o prestupe do zámoria, každý chcel na tom zarobiť a vy ste boli na konci celého reťazca. Pred vami bol Litvínov, Československý zväz ľadového hokeja, Pragosport (firma, ktorá mala na starosti odchod športovcov do zahraničia) i agentúra Telemundi, ktorá zastupovala vás. Keď Petr Svoboda, zástupca Oilers videl, že najprv sa musia uspokojiť všetky zúčastnené strany, neveril, že sa dohodnete.
“Ja si to pamätám inak. Petr Svoboda (nie olympijský víťaz z Nagana) prišiel z Kanady vybaviť to, aby celá transakcia prebehla podľa platných pravidiel. Tieto odchody naozaj riešil Pragosport, ale posledné slovo mal klub Litvínov. Jeho vtedajší prezident Zdeněk Zíma sa nakoniec dohodol so zástupcami Pragosportu a ja som podpísal štandardnú NHL zmluvu, ktorá začala platiť až keď som prišiel do zámoria. Žiadne peniaze od Edmontonu Oilers som dopredu nedostal.”
V polovici januára 1990 ste s manželkou, dcérou a ročným synom vycestovali do mrazivého Edmontonu. Ale na vyslovene útočný hokej, ktorým ste sa dovtedy prezentovali hlavne na ligových štadiónoch, ste museli rýchlo zabudnúť. Dá sa povedať, že až v NHL ste boli prinútený hrať hokej aj dozadu, ktorý bol neskôr pre vás ako trénera alfou a omegou?
“Nie, ja som musel brániť už v národnom tíme Československa. Vo federálnej lige to možno fungovalo tak, že sa našli hráči, ktorí boli viac využívaní v útoku, ako som bol ja, alebo napr. Vincent Lukáč v Košiciach. Ale v reprezentácii musíte jednoznačne zmeniť svoje myslenie, tam nemôžete hrať len dopredu. Keď som odchádzal do NHL, z medzinárodného fóra som vedel, čo ma tam čaká. Hra len v ofenzíve sa nebrala do úvahy.”
Koniec sezóny 1989/90 v Edmontone Oilers pre vás dopadol zle. Údajne vás klúčoví hráči nezobrali medzi seba. Hlavný podiel na tom vraj mal Mark Messier, ktorý v mužstve všetko ovládal. Messier nemal formu, vy ste nazbierali v 25 dueloch 17 bodov a on sa začať báť konkurencie. Môžete sa k tomuto vyjadriť po vyše tridsiatich rokoch?
“Tieto reči okolo Messiera sa tam trochu rozprávali, ale neviem ich potvrdiť. Viem však, že keď som prišiel do Edmontonu, dosť som hral dostatočne a nazbieral som aj kanadské body. Ale prišlo play-off a tréner John Muckler ma nepostavil ani na jeden duel. Nová sezóna začala v rovnakom rytme. Bol piaty či šiesty zápas, traja náhradníci sa postupne dostali do stretnutí, ale ja nie. Tak som s mojím agentom požiadal o výmenu do Bostonu Bruins, kde trénoval Mike Milbury. A bola to paráda, lebo som mu sadol. Taký je skratka hokejový život, niektorému koučovi sadnete, inému nie.”
Druhý ročník v Bostone ste mali vynikajúci (75 bodov v 77 zápasoch). Ale na tretí rok prišiel do organizácie kouč Brian Sutter, ktorý neoplýval láskou k európskym hokejistom. Ako ste sa neskôr vyjadrili, pri ňom ste naozaj nemohli pokračovať. Napriek tomu si váš otec myslí, že keby ste zostali o jeden rok dlhšie v tejto organizácii, mohli ste hrať v NHL ďalších päť-šesť rokov a nevrátiť sa po pol roku do Česka.
“Je to možné. Fakt je však ten, že po príchode Briana Suttera som začínal v prvom útoku a sezónu som skončil v štvrtom a už som moc nehrával. Tento tréner v klube pokračoval aj naďalej a ja som žiadnu ponuku z Bostonu nedostal. Preto som prestúpil na pol roka do Ottawy Senators.”
Keď ste sa vrátili do českého hokeja, veľa ľudí vám neverilo, že ešte môžete hrať špičkový hokej. Avšak Slavii Praha ste pomohli postúpiť do extraligy a v lete 1997 ste na sebe začali pracovať s kondičným trénerom Karlom Šochom tak, ako možno nikdy predtým. Veľa ste jazdili na stacionárnom bicykli, zdvíhali ste činky v posilňovni (v bench presse 140 kilogramov) a robili ste špeciálne cviky na lýtka. To všetko vám pomohlo, aby ste sa na záver kariéry ako 34-ročný vrátili do českej reprezentácie a na ZOH v Nagane 1998 ste boli kapitánom tímu. Nemali ste aspoň malé pochybnosti, či turnaj storočia zvládnete?
“Ja som sa z ničoho nič dozvedel od trénera Ivana Hlinku, že ma zoberie na dva menšie turnaje pred ZOH v Nagane. Moja nominácia bola až do konca úplne otvorená. Všetko záviselo na tom, ako budem hrať v českej extralige a ako sa ukážem na medzinárodnom poli na dvoch menších akciách. Tréneri boli spokojní a ja som sa na hry tešil. Nie, nemal som žiadne obavy, to nepatrilo k môjmu naturelu. Ako hráč som nikdy nerozmýšľal tak, že niečo môže zle dopadnúť. Urobil som všetko preto, aby sa veci podarili, ostatné som vyplniť nemohol, tak som sa tým nezaťažoval.”
Vo svojej knižke Príbeh hokejovej legendy ste napísali, že za povestného strelca sa nepovažujete, lebo zásluhu na presných zásahoch mali všetci štyria spoluhráči z pätorky. Hra bola postavená na tom, že oni v obrannej činnosti skákali proti strelám po hlave, a potom vám prihrali na stredovú červenú čiaru. Keď sa prehralo, bolo to preto, že ste neutiekli bekom súpera a nedali gól. Nie je to až príliš veľa skromnosti vzhľadom nato, ako ste dokázali svojím umením ovplyvniť celú hru na ľade?
“V prvom rade musím vysvetliť pojem “skákanie po hlave”. To vymyslel v Trenčíne dnes už nebohý tréner Jaroslav Walter. “Skáčte tam po hlave, potom do nahrajte Růžovi na červenú, nech dá gól a my vyhráme.” Pozrite sa, ja som bol útočný center, ale predstava, že šestnásťročný chlapec (vtedy V. R. debutoval v 1.ČSHL) stojí len na červenej a čaká na prihrávku, je úplne mylná. Keby som sa takto ukazoval, v tej dobe by ma tréneri určite nestavali. Strelec som bol, keďže v Klube hokejových strelcov som stále na druhom mieste za Milanom Novým. Ale za vyloženého kanoniera sa naozaj nepovažujem. Postupom času ma začalo ešte viac baviť ponúkať finálne prihrávky do prázdnej bránky kolegom než strieľanie gólov.”
