Žilinskému odchovancovi Martinovi Gromovi (41), sa podaril v slovenskom hokeji ojedinelý kúsok. Počas štúdia na FTVŠ UK v Bratislave hral v štyroch rôznych prvoligových kluboch a so Žilinou a Nitrou postúpil do extraligy. Neskôr sa stal v rodnom meste ako 33-ročný najmladším trénerom domácej najvyššej súťaže. “Bola to vysoká škola vzťahov nie hokeja.” Tri sezóny pracoval ako manažér mládežníckych reprezentácií, no v septembri 2019 sa s prácu na zväze definitíve rozlúčil. “S niektorými darmožráčmi z federácie som nechcel ďalej spolupracovať,” vraví dnes kouč kanadskej medzinárodnej akadémie Somang Hockey.
Na Fakultu telesnej výchovy a športu (2000 – 2006) ste dochádzali zo Žiliny do Bratislavy. Počas štúdia ste nastupovali v prvoligovej Žiline, Nitre, Martine a Senici. Ako sa vám darilo zvládnuť tento veľmi náročný program?
“Pre mňa to nebolo ťažké vôbec, lebo som v takomto prostredí vyrastal. To je krásny príklad toho, že deti môžete dať do akýchkoľvek podmienok a prispôsobia sa všetkému. Podstatné je, aby mali vyplnený čas a získali správne návyky. Hoci som sa vždy dobre učil, škola bola len doplnkom môjho dňa, podstatu tvoril pohyb. Ráno tréning, škola a po nej zase tri-štyri hodiny fyzickej aktivity, buď v telocvični, alebo na štadióne a večer úlohy. Mal som šestnásť hodín aktívnej činnosti v kuse. Preto štúdium na univerzite nebolo pre mňa ničím novým. Pri väčšine skúšok mi stačilo prečítať si skriptá raz či dvakrát a do hĺbky som išiel, len keď ma nejaká oblasť zaujala.”
V roku 2012 ste sa ešte na dvanásť mesiacov na svoju alma mater vrátili. Spravili ste si malý doktorát a oponentom rigoróznej práce nebol nikto iný ako tréner majstrov sveta Ján Filc. Splnil tento rok vaše očakávania?
“Na vysokej škole som zažil učiteľov, ktorí nechodili na hodiny, prípadne došli v podnapitom stave. Tí ma sklamali. Taktiež som spoznal odborníkov, ktorí, keď začali rozprávať, prestali sme dýchať. Medzi takých patril aj môj školiteľ a profesor Tomáš Kampmiller (katedra atletiky). Bol vynikajúci len škoda, že malý doktorát je nastavený tak, že s oponentom práce sa stretnete len raz a to počas záverečnej skúšky. Bola to veľká škoda, lebo doktor Filc patrí medzi kapacity s obrovskými skúsenosťami.”
Dodnes zostávate najmladším hlavným koučom slovenskej najvyššej súťaže. Mali ste čerstvých tridsaťtri rokov, keď vás vymenovali za šéfa striedačky Žiliny s cieľom zachrániť najvyššiu súťaž. To sa vám nakoniec spolu s mančaftom podarilo. Nechceli ste zapustiť hlbšie trénerské korene v materskom oddieli?
“V roku 2013 som sa vrátil na Slovensku pre zdravotné problémy mojich rodičov a pôvodný zámer bol post asistenta pri koučovi Janovi Nelibovi, no v decembri ho odvolali. I keď som išiel do spolupráce so Žilinou na dlhé roky, pri odchode hlavného trénera som zvažoval ukončiť spoluprácu aj ja. Naopak, zarazilo ma, že som dostal ponuku na šéfa striedačky. Prišiel som s cieľom koncepčne pracovať na dlhé obdobie nie byť súčasťou krátkodobých rozhodnutí. Klub oslovil viacerých trénerov, medzi nimi bol aj Róbert Kaláber, dnes tréner poľského národného tímu, a tak som zotrval na poste asistenta. Lenže krátko pred koncom sezóny ho odvolali. Okamžite som bol zbalený aj ja. Stalo sa, čo som nečakal a prišli za mnou hráči i bývalý tréner Kaláber, nech ponuku hlavného trénera zoberiem, keďže tím poznám najlepšie a pobijeme sa o záchranu v extralige. Do trénerského dua som prizval trénera Jána Kocúra a spoločne sa nám podarilo udržať Žilinu v najvyššej súťaži. Hráči podali maximum a z pätnástich zápasov sme vyhrali osem. Od ďalšej sezóny som pokračoval v pôvodnej zmluve, teda na poste asistenta. Zažil som ďalšie dve trénerské výmeny, takže nebol dôvod ďalej pokračovať a opätovne som odmietol ďalšie ponuky z domáceho oddielu. Okolo seba chcem mať partiu šikovných ľudí a voči svojmu okoliu som bol dosť kritický. Vo väčšine slovenských klubov sú v kanceláriách a v kabíne aspoň tri tábory, ktoré bojujú proti sebe. A v Žiline to nebolo iné. Nikto sa nepozeral čisto na hokej a na prvom mieste nebol šport. Preto išlo o vysokú školu vzťahov nie hokeja. V kabíne som mal aj šikovných hráčov, za čo som bol vďačný, ale pre vzťahy vo vedení sme sa k poriadnej práci dostali až na druhom-treťom mieste. Profesionalita chýbala, preto som nevidel dôvod pokračovať v činnosti.”
V tuzemskom hokeji ste naposledy pôsobili v septembri 2019 ako manažér reprezentácie do sedemnásť rokov. A odišli ste poriadne nahnevaný. Po letnom turnaji Sarajeve ste na zväze povedali, že ak chcú naďalej zamestnávať darmožráčov, nech si na vašu pozíciu nájdu niekoho iného.
“V prvom rade musím povedať, že na Slovenskom zväze ľadového hokeja robí veľa šikovných ľudí. No a potom sú tam osoby, ktoré tam nemajú čo robiť. Pokiaľ sa tomuto kompetentní nepostavia čelom, tuzemský národný šport sa len veľmi ťažko posunie dopredu. Je veľmi nešťastné a neférové, že akákoľvek plošná kritika vrhá zlé svetlo aj na schopných ľudí. Odišiel som, pretože vždy chcem okolo seba schopných ľudí a len s takými sa dajú dosiahnuť kvalitné výsledky. Na zväz by prísť mladí ľudia s perspektívou a ambíciami, no pokiaľ ich nemajú, nemá význam ich prijímať. Viem, že vytvoriť fungujúci celok nie je vôbec jednoduché, ale je to úloha pre manažérov, ktorí riadia jednotlivé zložky. Na federácii som často vysvetľoval, že ľudia musia byť poriadne zaplatení, musia mať len jednu pracovnú náplň a potom musia niesť primeranú zodpovednosť. Nemôžete nemať vytvorené podmienky a neniesť žiadnu zodpovednosť. Nájsť financie, resp. iné benefity nie je ľahké, ale len takto je možné prilákať na SZĽH dostatočne schopných ľudí.”
Pred dvoma týždňami (14. november) prehral národný tím do dvadsať rokov v Nórsku a osemnástka doma proti Bielorusku. A dosť vás to vyrušilo.
“Sú to dve celkom slušné facky. Je nevyhnutné si uvedomiť, že hokej sleduje dosť široká fanúšikovská základňa a s verejnou kritikou sa budeme vždy stretávať. Po každom takomto turnaji by malo v rámci zväzu prebehnúť sedenie a zodpovedné osoby by mali rozhodnúť, či ako krajina napredujeme, príp. čo potrebujeme zmeniť. Ak hráme s krajinami mimo prvej šestky vyrovnané zápasy, a nebodaj nás premôžu, je nevyhnutné dospieť k nejakým záverom. Prehier v poslednom čase pribúda a treba si uvedomiť, že súčasná generácia reprezentačného áčka v juniorskom veku s mužstvami, ako Nórsko či Bielorusko neprehrávala, ba dokonca naša šestnástka dokázala zdolať bieloruskú sedemnástku. A dnešní mládežnícki reprezentanti budú v budúcnosti nosiť dres áčka.”
Kritický ste aj voči výberu trénerov mládežníckych národných tímov.
“Prácu trénera reprezentačnej dvadsiatky a osemnástky Ivana Feneša poznám len sprostredkovane. Myslím si, že keby zasadla odborná komisia, niekoľko iných trénerov by určite dostalo viac hlasov. Kouč sedemnástky Roman Sýkora je perspektívny, má dobré vedomostné základy a chce na sebe pracovať. Tam je všetko v poriadku. Otázka je, kde a medzi kým prebehla odborná debata pri trénerovi šestnástky. Pre túto kategóriu máme ďaleko lepších koučov, ako je Jerguš Bača. Opäť tu platí, že pre trénerov musia byť vytvorené podmienky a potom musí nasledovať príslušná zodpovednosť.”
S príchodom Miroslava Šatana do slovenského hokeja sa radikálne zmenila jedna vec. Všetky sa začalo chváliť a negatívne veci sa ututlávajú. Dokonca oficiálny web federácie: hockeyslovakia.sk slúži ako nástroj propagandy všetkého možného.
„To sa partia zlatých chlapcov naučila v Severnej Amerike. Ak niečo neustále chválite, o veciach sa začne rozprávať viac a viac a pokiaľ to nerobíte vtieravým spôsobom, na ľudí to funguje. Ale je to krátkozraké, lebo naše úspechy sú naviazané na šikovných hráčov a nie na systémové veci. Skôr či neskôr na to ako hokejová krajina doplatíme. Myslím si, že je to otázka pre štát, resp. verejnosť, aby sa rozhodlo, v ktorých športoch chceme vynikať, a tie masívne podporovať. Takto to urobilo napr. Maďarsko. Nedá sa všetky športy rovnako podporovať. Hokej má u nás silné zázemie z minulosti a vie prilákať masy ľudí nielen k televízorom, ale aj deti na športovanie. Len je otázka, či chceme, aby deti “len” športovali alebo aj dosahovali špičkové výsledky. Poriadne sme zaspali vo vytvorení profesionálneho zázemia. Len útržkovite, okrajovo a v čiastočnom kontexte preberáme schémy zo zahraničia a nepozeráme sa na úplne iné podmienky v cudzine. Hlavnou myšlienkou slovenského hokeja by malo byť posúvanie hráčov do lepších líg a zároveň vytvárať doma také podmienky, aby sa radi vrátili domov. To je náročná práca.”
Hokejový svet ste prešli krížom-krážom, čo vám ešte prekáža na hokeji v krajine majstrov sveta 2002?
“Keď ste dlho vo svete na jednom mieste, vidíte všetky klady aj zápory. A tie sú úplne všade. Výhodou cestovania je, že všetko vidíte z prvej ruky a nie z počutia. Mnohí si myslia, že hokej v zámorí či na severe Európy je ideálny. Ale až na mieste zistíte, že napr. vo Švédsku je veľká konkurencia, ale hráčom sa často nikto nevenuje. Nemám problém povedať, že bežný severoamerický hokej je za slovenským zaostalý. Zároveň som pochopil, že veci sa dajú zmeniť iba zhora a bežní ľudia nezmenia nič. V našej krajine často dosadzujeme do najvyšších funkcií ľudí, len aby bolo dobre, a tí sa neustále schovávajú za slovíčko “ale”. Najväčším problémom je, že do vrcholných pozícií sa nedarí dosadzovať šikovných ľudí. Vo svete fungujú rôzne programy lepšie, lebo organizácie často riadi jeden šéf, a všetko má hlavu a pätu.”
Vrátite sa v blízkom čase do slovenského hokeja?
“V žiadnom prípade nie som ukrivdený, ale v najbližšom období nie. Hokejový svet je otvorený dokorán, dá sa cestovať a pokiaľ je človek trochu šikovný, môže v cudzine veľmi veľa zažiť. Za ostatných šesť mesiacov som precestoval pätnásť štátov USA, dve kanadské provincie Ontario a Quebec, zažil atmosféru vyše päťdesiatich štadiónov, stretol som množstvo úžasných ľudí, venoval som sa necelej tisícke hráčov. Na Slovensku vždy rád budem, i keď nie všetko je ideálne, ale momentálne mám stovku dôvodov zostať v Severnej Amerike.”
