Po ére bratov Šťastných a Dušana Pašeka zostávajú Marián Cisár a Stanislav Gron (38r.) jedinými odchovancami Slovana Bratislava, ktorí sa presadili v NHL. Druhý menovaný je o osem mesiacov mladší ako jeho kolega z dorastu belasých. Koncom deväťdesiatych rokov ho draftoval vtedy asi najlepší klub Národnej hokejovej ligy New Jersey Devils, ktorý v priebehu ôsmich rokov vyhral trikrát Stanleyho pohár a raz sa dostal do finále. Šancu dostal v jedinom dueli a po návrate do Európy vyhral štyri tituly majstra Slovenska. V blížiacom sa ročníku bude najväčšou útočnou hviezdou prvoligového HC Bratislava.
Marián Cisár vravel, že pri prechode od juniorov k áčku mu dnes už nebohý generálny manažér Slovana Dušan Pašek povedal, že viac ako tretiu-štvrtú pätorku hrať nebude a to urýchlilo jeho odchod do zámoria. Bolo to u vás podobné?
„Úplne. Situáciu Mariána si veľmi dobre pamätám. Odišiel do Severnej Ameriky o rok skôr ako ja. Volal som mu do Spokane, zaujímalo ma, ako sa má a ako to celé vníma. V súčasnosti a aj vtedy bolo veľmi náročné dostať sa do prvého tímu Slovana. Mali peniaze a posťahovali si najlepších hokejistov z celého Slovenska. Nevidel som šancu hrávať a moja voľba odísť bola správna.“
Keby ste vyrastali v Trenčíne, Banskej Bystrici alebo Košiciach, zrejme by ste medzi mužmi dostali viac príležitostí.
„Ťažko povedať, nepoznám dopodrobna situáciu v týchto kluboch, ale viem, že v Trenčíne i Košiciach mali tiež silné mančafty a situácia bola asi podobná. Pravda je, že ak mladík má šanca hrať za seniorov, veľmi ho to posunie dopredu. Je veľký rozdiel nastupovať pravidelne za mužov, a sedieť na lavičke, aj keď tréningy vám veľmi prospejú. Hrať zápas je niečo úplne iné.“
V zámorí ste začínali v Seattli Thunderbirds, ktorý hral juniorskú Western Hockey League. Liga je postavená na profesionálnom režime, v základnej časti sa hrá 72 zápasov, k tomu treba prirátať náročné cestovanie. Viacero vašich spoluhráčov ešte nemalo dokončené stredné vzdelanie. Stíhali navštevovať školu?
„Režim bol profesionálny, ale zladený so školou. Školopovinní chalani do nej doobeda chodili a poobede sme mali tréningy. Všetko bolo prispôsobené tomu, aby sa mohli vzdelávať. Nestretol som sa s tým, že by niekto výučbu zanedbával. To určite nie.“
WHL je kanadsko-americká súťaž. Vy ste hrali za americký tím. Tých bolo v lige spolu päť a ďalších trinásť bolo z Kanady. Súťaž je údajne veľmi náročná na cestovanie.
„Mimoriadne. Pamätám si, že liga bola rozdelená do konferencií. S klubmi, ktoré boli najbližšie, sme odohrali najviac zápasov, ale napríklad do Prince George sme autobusom cestovali dvanásť hodín. To boli neuveriteľné štreky. Na jeden výjazd nezabudnem. Tam sme cestovali štrnásť hodín, pobehali asi päť súperov a naspäť sme sa vracali 24 hodín! V autobuse sme strávili temer pol sezóny.“
Vo vašej nováčikovskej sezóne za oceánom ste za Seattle odohrali 66 zápasov, plus ďalších šesť stretnutí ste zvládli na MS do 20 rokov vo Fínsku. Oproti Slovensku zrejme veľká zmena.
„Zápasov bolo príliš veľa, k tomu cestovanie, odlúčenie od rodiny, zmena herného štýlu. Prvý ročník bol veľmi náročný. Všetko sa nahromadilo a dosť ťažko som to znášal.“
Zašlo to niekedy až tak ďaleko, že ste rozmýšľali nad návratom?
„Až tak ďaleko nie, no prežil som veľa ťažkých chvíľ, a často som telefonoval domov. Spätne ma teší, že som sa nevzdal. Naučil som sa, že je nevyhnutné trochu sa premôcť, zaťať a snažiť sa vydržať, nech to už dopadne akokoľvek.“
V tom čase neexistoval skype ani iné sociálne siete. Zrejme ste museli veľa pretelefonovať, keďže jedna minúta hovoru vtedy stála jeden dolár a vy ste ešte nezarábali.
„Pamätám sa na to veľmi dobre. Pre vlastnú potrebu sme dostávali vreckové a ja som v jednom mesiaci celú obdržanú sumu prevolal.“
Po roku v Thunderbirds ste ešte jednu sezónu zostali vo WHL, ale strávili ste ju v inom tíme. Prečo ste prestúpili do Kootenay Ice?
„Zo Seattlu som chcel odísť, dnes si už presne nespomínam z akého dôvodu. Nakoniec som sa do mesta vrátil, ale v príprave som sa zranil a až potom ma vymenili do Kootenay. Bol som „over age”, to znamená, že som mal dvadsať rokov, a takí hokejisti mohli byť v jednom tíme iba traja. Zmena mi prospela. Mesto bolo malé, všetko som mal bližšie, a z predošlého ročníka som už bol na veľa vecí navyknutý. Aj cestovanie bolo o niečo prijateľnejšie. Zažil som tam pekné obdobie.“
Aký bol prechod z Kootenay k seniorom do Albany River Rats, hrajúcich rezervnú American Hockey League?
„Už to nebolo také dramatické. Mal som dvadsaťjeden rokov a fyzicky som bol oveľa lepšie pripravený. Počet zápasov bol približne rovnaký, súperi síce starší, silnejší, ale to mi vyhovovalo.“
River Rats sa najprv dostali do play off a potom šesťkrát po sebe nie, pričom vy ste boli pri dvoch nevydarených pokusoch o vyraďovačku.
„AHL je pomerne dobrá liga. Napriek tomu, že sa v nej pripravujú hokejisti pre NHL, potrebujete mať v mužstve starších skúsenejších hráčov, aby bolo vyvážené a malo kvalitu. Boli sme najmladší tím v lige a zrejme nie kvalitatívne primeraný takejto súťaži.“
Albany malo na pomery AHL veľký štrnásťtisícový štadión. Chodili fanúšikovia?
„Nepatrili sme k mužstvám s vysokou návštevnosťou, chodilo tak dve-tritisíc ľudí.“
Aké bolo Albany mesto?
„Je to hlavné mesto štátu New York. Starobylé s počtom približne milión obyvateľov. Nikto ho veľmi nechválil, ale na život obstojné.“
New Jersey Devils si vás vybralo v druhom kole draftu v roku 1997. Do organizácie ste prišli asi v najťažšom možnom čase. Klub vyhral Stanleyho pohár v rokoch 1995, 2000 a 2003 a v roku 2001 hralo finále.
„Človek si nemôže vybrať. Ja som bol dokonca šťastný, že si ma vybralo Devils. Pred draftom som sa rozprával so skautmi rôznych tímov a oni mi boli veľmi sympatickí. To, že som sa nepresadil viac, bolo viac menej na mne. S odstupom času si však uvedomujem, že uplatniť sa bolo náročné, lebo káder mali naozaj veľmi silný.“
Ste center a na tomto poste boli v Devils persóny ako Bobby Holík, Jason Arnott či John Madden. Dokonca Sergei Brylin bol použiteľný na krídle i v strede útoku a rovnako tak Scott Gomez. To bola veľmi silná konkurencia.
„Áno. Spomínam si, že som mal vydarené kempy, darilo sa mi v prípravných zápasoch, žiaľ nestačilo to nato, aby som sa prebojoval do prvého tímu. Vjačeslav Fetisov, ktorý za New Jersey najprv nastupoval a neskôr pôsobili ako asistent, mi raz vravel, že mám veľkú šancu dostať sa do NHL, a aby som sa snažil. To som robil, ako som najlepšie vedel, žiaľ nestačilo to.“
Za Devils hralo vo „vašom“ období niekoľko významných hokejistov. Brankár Martin Brodeur, obrancovia Scott Stevens, Brian Rafalski, Scott Niedermayer, útočníci Alexander Mogilny alebo Patrik Eliáš. Imponoval vám niektorý z nich?
„Najlepší hráč, s ktorým som mal možnosť nastupovať, bol Scott Niedermayer. Bol to bek a jeho štýl sa mi nesmierne páčil. Málokedy vidíte niekoho hrať s takou ľahkosťou. Takisto Sergei Brylin bol vynikajúci a česká dvojica Patrik Eliáš a Petr Sýkora nebola o nič horšia.“
Dva roky bol koučom New Jersey Larry Robinson. Bývalý vynikajúci zadák a člen Siene slávy. Aký ste mali vzťah?
„Výborný. Mal ma rád a v predsezónnych dueloch mi poskytol veľa priestoru, dokonca aj v tých najkritickejších momentoch, ako sú presilovka alebo hra bez brankára. Cítil som z jeho strany silnú dôveru. Beztak ma poslal do AHL a vytiahol ma len na jediný duel proti Caroline, keď nastala v kádri veľká maródka.“
Spomeniete si na vaše jediné stretnutie v NHL proti Caroline Hurricanes?
„Ako by to bolo včera. Kouč Albany John Cunniff mi večer zatelefonoval, aby som sa zbalil, a poznamenal, že si nemusím nič brať, lebo idem len na jeden zápas. Ešte v ten večer som si išiel na zimák zbaliť výstroj, pretože na druhý deň ráno mi išlo lietadlo priamo do Caroliny. Samozrejme, nespalo sa mi dobre, bol som nervózny. Cez deň sa nahromadila únava, pretože som skoro vstával. Poobede som si chcel v hoteli pred zápasom pospať, ale nedalo sa. Bol som v napätí, aké to celé bude. Samotný súboj bol dobrý. Na začiatku mi vyšli nejaké veci a viac som sa uvoľnil.“
Odohrali ste desať minút, mali ste dve strely, jeden plusový bod. To nie je zlá premiéra.
„Začali sme na štyri pätorky, ja som bol vo štvrtej. V tretej tretine kouč stiahol hru na tri formácie a v tretej som zápas dohral. Bol som pri góle v situácii štyria na štyroch. Na ľade boli so mnou Scott Niedermayer, Patrik Eliáš a ešte niekto. Desať minút sa nezdá veľa, ale zahral som si dosť, taký vo mne zostal pocit.“
Nakoniec ste v Albany strávili tri roky so solídnymi štatistikami. Keďže vám vedenie klubu nedoprialo viac ako jeden zápas v NHL, nerozmýšľali ste spolu s agentom nad výmenou do iného klubu?
„Chcel som, aby ma vytrejdovali, ale s tým nesúhlasili. Tak mi to referoval agent. Vrátil som sa do Európy s tým, že dobrými výkonmi na starom kontinente sa pokúsim o návrat do najlepšej ligy sveta, ale to sa mi už nepodarilo.“
Možnou najvýznamnejšou osobnosťou v dejinách New Jersey Devils zostane dnes už bývalý generálny manažér Lou Lamoriello. V tejto pozícii pracoval pre klub 28 rokov a za jeho vedenia slávil najväčšie úspechy.
„Spomínam si na neho veľmi dobre, pretože neraz som s ním debatoval v kancelárii. Boli to príjemné i nepríjemné diskusie. Pri jednaniach o zmluve sme sa často naťahovali. Môj prvý rok v kempe ma zrazu s limuzínou zobral na obed a pýtal sa ma, ako vnímam svoju situáciu, ako sa mi pozdávajú spoluhráči, s kým sa mi dobre hralo. Vtedy som bol medzi poslednými vyradenými hráčmi, a dokonca mi ponúkol nováčikovskú zmluvu. Nedohodli sme sa a išiel som ešte do Seattlu, na rozdiel do Jiřího Biceka, ktorý nastúpil priamo do Albany.“
Lamoriello bol stará škola GM a mužstvo viedol veľmi striktne. Mal úspechy, a preto mu majitelia dávali bezmedznú dôveru.
„Raz sme mali ťažký rozhovor, keď sme jednali o kontrakte, a v kancelárii na mňa dokonca kričal. Bol autoritatívny a panovali veľmi prísne pravidlá. Čierna páska mohla ísť iba na čiernu časť štulpní, a kde bol červený pásik, tam musela byť páska červená. V kempe sledoval hru on a skauti, keď zrazu prišiel kustód za Bicekom, a keďže farby na štulpniach mu nesedeli, musel si ich okamžite vymeniť. Všímal si aj takého detaily.“
Patrik Eliáš vravel, že mužstvo bolo pod silným tlakom a niekedy od nervozity nemohol späť. Neustále sa mu v hlave premietalo, čo mohol urobiť lepšie.
„Tomu verím.“
Pomohol vám v začiatkoch Jiří Bicek?
„Veľmi. V Albany bol o dva roky skôr, mal skúsenosti. Vedel, ako tam veci fungujú. Bol som veľmi rád, že tam je, a počas celého obdobia mi bol veľkou oporou. Veľa sme sa navštevovali a výborne sme spolu vychádzali.“
Po piatich rokoch v zámorí ste sa rozhodli vrátiť do Európy. Prvou zastávkou boli české Vítkovice.
„Prechod zo Severnej Európy na starý kontinent sa mi zdal ťažší, ako keď som v osemnástich odchádzal za oceán. Prvý rok v českej extralige bol pre mňa dosť náročný. V Albany sme hrali jednoduchý štýl hokeja a tréner nebol rád, keď sme robili kľučky navyše. Po troch rokoch nahadzovania pukov na zadný mantinel a jednoduchosti som prišiel do prostredia, kde sa každý rád pohral s pukom, a bol na tom veľmi dobre zručnostne.“
Na Slovensku ste vyhrali štyri tituly. Tri s Košicami a jeden so Žilinou. Ceníte si ich rovnako alebo niektorý z nich dávate pred ostatné?
„Za každým triumfom je veľa driny a ťažkej roboty. Prvý s Košicami a žilinský boli asi najvytúženejšie. Ten v Žiline zostane veľkým prekvapením. Vytvorili sme výbornú partiu, čo sa prenieslo aj na ľad. A prvý s Košicami prišiel pre klub po dlhých desiatich rokoch čakania.“
V nemeckom Duisburgu ste pred dekádou odohrali len polovicu sezóny.
„Jedno z horších období. Po troch mesiacoch som požiadal o rozviazanie zmluvy. Netvrdím, že by sa tam nedalo vydržať, ale v tom čase sme s manželkou mali malé dieťa, a usúdili sme, že bude lepšie, ak odídeme.“
Nepasovala vám tamojšia DEL?
„Boli sme slabé mužstvo, veľa sme prehrávali a podmienky boli horšie ako v Žiline. Liga má určite svoju kvalitu, ale bol som v organizácii, ktorá mala problémy.“
Tri roky v talianskej Cortine?
„Veľmi dobré rozhodnutie, ktoré som nikdy neoľutoval. Dá sa povedať, že to bol záver mojej vrcholovej kariéry, a nesmierne som si to užil.“
Posledná zahraničná štácia začala pred dvoma rokmi v druhej najvyššej anglickej súťaži.
„To bolo zase horšie. V Taliansku som mohol zostať ako hráč a tréner detí, ale rozhodol som sa pre niečo iné. Bola to skôr skúsenosť, pretože veci okolo hokeja boli amatérske. Niekedy sme mali jeden tréning týždenne, potom dva alebo ani jeden. Na ligu sme cestovali spolu s fanúšikmi, oni v jednej polovici autobusu a my v druhej. A naneštastie som bol dvakrát zranený.“
Popri zápase v NHL boli druhým vrcholom vašej kariéry Majstrovstvá sveta v Nemecku 2010. Splnený sen?
„Jednoznačne, hoci to nevyšlo tak, ako som si predstavoval. Zranil som si slabiny a musel som niekoľko zápasov vynechať. Bol to môj jediný šampionát, a zdravotné problémy mi nedovolili absolvovať ho tak, ako som si predstavoval.“
Od minulého roka ste koučom detí v Hamuliakove. Chytilo vás trénovanie?
„Veľmi ma to baví aj vo voľnom čase rozmýšľam nad tým, aké cvičenia mladíkom pripraviť, ako im pomôcť, aby sa zlepšili. Teším sa na každý tréning. Mal som predstavy, ako sa má trénovať, a niečo podobné nám aj ukazovali pri získavaní trénerskej licencie B. Potvrdilo sa mi, že to, čo si o hokeji myslím, je správne (úsmev). Pokračujem vo vzdelávaní ďalej. Nato, aby sme si udržali certifikát, musíme absolvovať každoročne rôzne semináre. Je to nekonečný príbeh.“
Máte dvoch synov vo veku jedenásť rokov a dva roky. Zmenili sa vám po ich narodení životné priority?
„Ani nie, čas na prípravu som mal vždy. Azda, až keď sa nám pred dvoma rokmi v Anglicku narodil druhý syn, začal som trochu pociťovať, že času na tréning je menej a bol som viac unavený. Pri prvom synovi ma to naopak naštartovalo. Prišiel som domov, pohral som sa s ním, a zlé myšlienky zo zápasu vyprchali.“
Vstupujete do devätnástej profesionálnej sezóny. Niektorí hokejisti tvrdia, že po určitom čase im vyprchala láska k hokeju, a z hrania sa stalo zamestnanie. Ako je to u vás?
„Mám pocit, že ma môj šport baví ešte viac ako predtým. Hru si užívam, čo zrejme súvisí s tým, že tlaky na výsledky nie sú také ako predtým. Hokej som mal rád vždy, hoci boli obdobia, keby som to najradšej “zabalil”, ale to má každý športovec viac či menej.“
