Jozef Čierny (43r.) bol považovaný za najlepšie ľavé krídlo v strednej Europe z ročníka 1974 . Rok pred rozdelením federácie ho draftovalo Buffalo v druhom kole. V organizácii Sabres však zostal iba jednu sezónu. Na konci prvého ročníka si v Rochesteri vážne poranil koleno a aj preto ho vytrejdovali do Edmontonu, kde mu Oilers dopriali v slávnej lige jediný duel. Po piatich ročníkoch v zámorí strávil tri úspešné aj v nemeckom Norimbergu. Po návrate na Slovensko odohral za rodný Zvolen osem sezón, v roku 2001 sa tešil z historického titulu pre HKM. Aktívnu činnosť ukončil v 37 rokoch a jeho súčasná pracovná pozícia je mimo hokeja.
Ako sedemnásťročný ste odohrali celý ročník 1991/92 v prvej slovenskej národnej hokejovej lige za Zvolen. Spomeniete si po štvrťstoročí na svoju premiérovú sezónu medzi seniormi?
„Je to už naozaj dlhá doba, veľa si toho nepamätám (ľahký smiech). Viem, že som bol v tíme najmladší a že som dostal príležitosť, vďaka ktorej som nabral skúsenosti. Už si presne nepamätám, koľko času mi na ľade poskytli, ale čo je dôležité, dostával som sa na presilovky, a to mi pomohlo.“
Na konci tohto ročníka ste sa dostali aj do výberu Československa na ME do 18 rokov. Reprezentácii sa podarilo získať zlaté medaily, vám sa darilo v produktivite (6 duelov – 3 góly a 2 prihrávky) a v mančafte boli vašimi spoluhráčmi napríklad Pavol Demitra, Roman Hamrlík či David Výborný.
„Hralo sa v Nórsku a vo finále sme porazili Rusov. Turnaj sledovalo veľa skautov a osobností z Národnej hokejovej ligy. Pomohlo to mne i spoluhráčom, veď väčšina chalanov z kádra sa neskôr dostala do Severnej Ameriky.“
V roku 1992 si vás Buffalo Sabres vybralo v drafte z vysokého 35. miesta.
„Povedali mi, že ma zoberú do hlavného kempu a tam sa uvidí, na čo mám, a akú zmluvu mi na základe toho ponúknu. V kempe som zostal až posledného momentu a ponúkli mi dvojcestnú zmluvu. Ich plán bol, že začnem v Rochesteri Americans (rezervný tím) a pomaly sa pripravím na NHL.“
Už v osemnástich rokoch ste hrali profesionálnu American Hockey League. Robilo vám spočiatku niečo problémy?
„Ani nie. Zvykol som si veľmi rýchlo. Čo sa týka hernej stránky, bol som síce hokejovo neskúsený, no mladý, a moja rýchlosť platila na starších hráčov v lige.“
Hneď vo vašej prvej sezóne v AHL za Rochester sa vám darilo v produktivite. V 54 stretnutiach ste nazbierali 54 bodov (27 gólov a 27 asistencií). Navyše, darilo sa aj klubu – dostal sa do finále ligy. Vy ste sa ale pred vrcholom ročníka zranili. Čo sa vám prihodilo?
„Finále som nemohol absolvovať. Narazil som na mantinel a roztrhol si krížny väz v kolene. Bolo po sezóne a musel som ísť na operáciu.“
Tým, že sa vám darilo v Americans, neuvažovalo vedenie Buffala, že vám dá šancu v najlepšej lige sveta už vo vašej premiérovej sezóne v zámorí?
„V prvom rade boli v útoku Sabres hviezdy ako Pat LaFontaine, Alexander Mogilny či Dave Andreychuk. A potom bolo v kádri veľa kvalitných útočníkov, ktorí mali jednocestné zmluvy, a tí zostali počas celého roka zdraví, čiže nebolo koho nahradiť. Preto mi v mojom prvom roku šancu nedali.“
Po roku v Buffale vás organizácia vymenila do Edmontonu Oilers. Z akého dôvodu?
„Po vážnom zranení si vedenie myslelo, že budem dlho maródovať, že sa koleno dobre nezahojí, a na poranenom mieste zostanú trvalé následky. Oni chceli získať z Edmontonu útočníka Graiga Simpsona (dvojka draftu 1985), ktorého považovali za top hráča, a mňa poslali opačným smerom. Samozrejme, išlo trochu aj o biznis.“
Nasledujúce dva roky ste s výnimkou jediného duelu v NHL odohrali v AHL za Cape Breton Oilers. Mesto leží na ostrove v severnom Atlantiku. Ako hodnotíte svoj čas v rezervnom tíme Oilers?
„Celkom dobre. Mesto bolo menšie, pekné. Mali sme útulnú arénu, na zápasy chodili väčšinou starší, príjemní ľudia. Áno, bolo to na ostrove a na každý zápas u súpera sme lietali, čo bolo dosť náročné. V mojom prvom roku boli v tíme dvaja Česi (Martin Bakula a Petr Marek). Na ďalší prišli Vladimír Vůjtek, David Výborný a jednu tretinu sezóny za nás odohral aj Miro Šatan. S ním sme nenastupovali v tom istom útoku, ale skamarátili sme sa, a pomáhali si navzájom. Príjemné obdobie.“
Edmonton sa od roku 1992 štyri sezóny po sebe neprebojoval do bojov o Stanleyho pohár. Prečo vám nedali viac šancí, keď ste dvakrát skončili štvrtí v kanadskom bodovaní tímu Cape Breton?
„Nastúpil som na jeden zápas hneď v úvode, a po troch či štyroch dňoch sa rozhodli pre zmenu. Chceli hráčom ukázať, že môžu povolať aj iných hokejistov. Poslali ma do Cape Bretonu a na ďalší súboj do NHL som sa už nedostal.“
Nastupovali ste na ľavom krídle a na tomto poste boli v Oilers dvaja výborní hokejisti. Kanadský kapitán mužstva Shayne Corson a Slovák Zdeno Cíger. Bol aj toto dôvod, prečo ste sa nedostali do prvého tímu?
„Veľkú rolu zohrali dvojcestné kontrakty. Hráči s jednocestnými zmluvami mali väčšie šance zostať hore, ich posielali málo do nižšej súťaže. Tých pár týždňov, čo som bol v Edmontone, mi Zdeno Cíger dosť pomáhal.“
V Edmontone sa za 24 mesiacov vystriedali štyria šéfovia striedačky. V prvej sezóne Ted Green s Glenom Satherom a v druhej George Burnette s Ronom Lowom. Mohlo vám poškodiť aj toto?
„Len minimálne, azda tým, že každý kouč má svoj okruh hráčov, ktorým verí. Všetci títo tréneri boli v poriadku. Možno, keby tam bol kouč, ktorý by ma vyslovene podržal, mohlo to byť iné.“
Po vypršaní kontraktu s Oilers ste prestúpili do konkurenčnej International Hockey League. Za Detroit Vipers ste odohrali len 20 duelov. Požiadali ste potom o výmenu?
„Nepožiadal som, ale povedal som svojmu agentovi, že klub ma síce chcel, ale málo ma vyťažujú. Preto sme s mojím manažérom riešili, čo sa dá urobiť, a následne ma vymenili do Long Beach Ice Dogs, kde mančaft viedol môj bývalý kouč z Rochesteru John Van Boxmeer.“
Páčilo sa vám na Long Beach, ktorý je len 40 kilometrov vzdialený od Los Angeles, a na rozdiel od predošlých miest tam panuje teplé podnebie?
„Počasie bolo výborné. V zime stačili džíny s tričkom, v lete tričko a kraťase. Človek sa prišiel na štadióne schladiť. Herne bolo tiež fajn. V mojej druhom ročníku za Ice Dogs sme sa dostali do finále IHL. A práve proti Vipers. To bola veľká škoda, nezvládli sme len niektoré situácie, v inak úplne vyrovnanej sérii.“
Do zámoria ste odchádzali v čase, keď Európanov v tamojších ligách veľa nebolo, a svoju pozíciu si museli často obhájiť aj päsťami. Dali vám domáci hráči pocítiť, že ste cudzinec, ktorý im berie prácu?
„S takými niečím som sa nestretol. Kanaďania a Američania vtedy ešte neboli všetci takí dobrí ako sú dnes. Oni boli radi, že majú pri sebe lepších hráčov, ktorí im hokejovo, technicky pomôžu. Teraz sa zámorskí hráči zlepšili a úroveň je iná, ako bola predtým .“
Po piatich rokoch v Severnej Amerike ste sa rozhodli pre odchod na starý kontinent. Na tri roky sa stal vaším domovom nemecký Norimberg.
„Skôr ma prehovorili a asi som spravil menšiu chybu. Myslím si, že som mal ešte niekoľko rokov skúsiť zabojovať o svoju šancu v NHL cez nižšie ligy. Agent sa ma pýtal, či má pre mňa niečo hľadať v zámorí, pretože návrhy na dvojcestné kontrakty by boli. Odvetil som, že odchádzam do DEL…“
S odstupom času však na Norimberg asi nespomínate v zlom, nie?
„Mali sme dobré mužstvo, a takisto sme aj hrali. Boli to pekné tri roky. V mojej druhej sezóne sme prehrali rozhodujúco piaty finálový zápas na domácom ľade s Mannheimom 2:3. To bola dosť smola. V tíme boli hráči desiatich národností a úradným jazykom bola angličtina, keďže po nemecky vedel málokto. A s tromi Bielorusmi a Ukrajincom som sa dohovoril po rusky. Organizmus mužstva fungoval bez problémov.“
Prvé dva roky v Norimbergu vám vyšli aj bodovo. Nečakali ste pozvánku na svetový šampionát? Slovenská reprezentácia sa koncom devätdesiatych rokov ešte len formovala a počet hráčov, ktorí posilnili národný tím z NHL býval minimálny.
„Na majstrovstvá sveta som pozvánku, žiaľ, nikdy nedostal. Prichádzali mi len tie na nemecký a švajčiarsky pohár.“
Bojovali ste počas kariéry zo zraneniami?
„Mal som vážne zranenia na začiatku kariéry v Buffale, a ako sa vtedy všetci báli, či sa koleno dobre zahojí, tak mi dodnes drží bez problémov. Iné vážnejšie zranenia som nemal. Viac-menej sa mi vyhýbali, až na menšie poranenia, ako napríklad prasknutá kostička na ruke. Myslím, že mi dosť pomohlo, že som dbal na regeneráciu. Dvakrát do týždňa som chodil do sauny, kde si telo oddýchlo.“
