Kariéra profesionálneho hokejistu je neľútostná jednou skutočnosťou. Buď sa ako osemnásťročný prebojujete na draft a vaše meno sa dostane do povedomia hokejových odborníkov, alebo sa na výber najlepších mladíkov nedostanete a máte do budúcna oveľa menšie možnosti. Presne toto sa stalo odchovancovi popradského hokeja Marekovi Kolbovi (39 r.). Pred draftom do NHL si na majstrovstvách Európy do osemnásť rokov poranil rameno a žiadny tím z elitnej ligy si ho nevybral. Dokonca o neho neprejavili záujem ani v juniorskom drafte (CHL). „Môj agent Alan Walsh bol z toho celý nešťastný. Nevedel si to vysvetliť.“ Kariéru defenzívneho obrancu nakoniec lemuje hlavne účinkovanie v slovenskej extralige, kde je rekordérom v počte pôsobísk. Hral v siedmich rôznych kluboch a nikde nebol kratšie ako dve sezóny. V zbierke má tri tituly (dva so Slovanom a jeden Košicami). O dva mesiace začne v drese Michaloviec a s kapitánskym céčkom na hrudi svoju sedemnástu sezónu v extralige. V januári oslávi absolvent Fakulty manažmentu UK štyridsiatku, no o konci kariéry hovoriť nechce. “Cítim sa natoľko svieži, že určite nevyhlásim, že je to moja posledná sezóna. Hoci viem, že koniec sa blíži.
V roku 1998 ste absolvovali ME do osemnásť rokov. Prečo ste následne prestúpili do tímu Valleyfield Braves, ktorý patril pod najvyššiu súťaž GMJHL? Vaši spoluhráči z reprezentácie Branko Radivojevič, Jozef Mrena či Ľubomír Pištek odišli po turnaji do elitných juniorských líg v Kanade.
„Tak ako veľa hráčov z vtedajšieho slovenského výberu, aj mňa zastupoval uznávaný americký agent Allan Walsh. Mám pri sebe jeden článok z toho obdobia. Walsh na moju adresu povedal: „Páči sa mi Marek Kolba z Popradu. Vyrastá na jedného z najschopnejších bekov. Hoci na európskom šampionáte toho veľa neodohral, odborníkov zaujal.“ Ja som sa zranil v druhom zápase ME, a zrejme preto som sa na draft nedostal, hoci podľa prognóz som mal byť zo Slovákov vybraný ako tretí. Po Miroslavovi Zálešákovi z Nitry a Ladislavovi Harabínovi z Popradu. V lete 1998 som spolu s Gáboríkom, Staňom a Cibákom absolvoval v Montreale kemp, ktorý organizovala Walshova agentúra. Po ňom nasledoval draft. Že si ma nikto nevybral, bolo pre môjho zástupcu nemilým prekvapením. Keď si ma však nikto nevytiahol ani v juniorskom drafte, to už bolo pre Walsha šokom. Dokonca sa mi začal ospravedlňovať. Veď do CHL sa dostali takmer všetci z nášho výberu na čele s Mrenom, Pištekom či Kudročom. Pre môjho agenta to bolo celé veľmi nepríjemné, tak mi vybavil aspoň nižšiu quebeckú súťaž QJAAAHL.“
Keďže ste nedostali možnosť hrať najvyššiu kanadskú juniorskú súťaž, nebolo lepšie vrátiť sa domov a zabojovať o miesto v áčku Popradu?
„Pozrite sa. Ja som bol v reprezentácii do 16, 17 a 18 rokov, no aj tak do prvého tímu “kamzíkov” povolávali iných hráčov. Preto som zostal v zámorí. Ľudsky i herne ma to obohatilo, naučil som sa reč, osamostatnil som sa. Jediné, čo ma mrzí, že som sa neprebojoval na MS juniorov 1999, kde Slovensko získalo vo Winnipegu bronzové medaily. Chápem, že z nižšej ligy bolo veľmi ťažké sa tam dostať, aj keď viem, že v hľadáčiku trénerov som bol. Keby ma do kádra nominovali, zrejme by si ma v drafte na druhý pokus niekto vybral, lebo z vtedajšieho výberu išiel na výber talentov každý druhý hráč. Slovenský hokej bol po dlhom čase v kurze.“
Nechceli ste po roku strávenom v Kanade zostať v zámorí v inej, kvalitnejšej súťaži?
„Nie. Poprad trénoval Bedřich Brunclík a jeho asistentom sa stal Milan Jančuška, ktorý zároveň vypomáhal pri reprezentácii do dvadsať rokov. Zaradili ma do tréningového procesu a nakoniec som celú sezónu zvládol v prvej formácii. Nastupoval som v obrane s Jurajom Kledrowtzom a pred nami kraľoval známy útok Kroták, Pavličko, Plch. V osobe Juraja Kledrowtza som mal skvelého učiteľa. Veľmi mi pomohol po ľudskej i športovej stránke.“
Ku koncu roka 1999 ste sa dostali na juniorský šampionát do Švédska.
„Mali sme hviezdny tím. Keby sme dosiahli tímový úspech, mohol som byť do tretice draftovaný. Lenže namiesto bojov o popredné priečky sme hrali s Ukrajinou o záchranu. Dokonca prvý zápas sme prehrali a na druhý duel urgentne povolali Jána Filca. Tento súboj dospel až do nájazdov. V nich náš kouč vymenil brankárov a my sme sa udržali v elitnej skupine. Vtedy sa ukázal trénerský cit Jána Filca. Ale inak bol turnaj veľkým sklamaním. Až neskôr som sa dozvedel, že väčšina mojich spoluhráčov bola draftovaná už pred šampionátom a hrali za svoje budúce zmluvy. Asi preto to tak celé dopadlo.“
Dokedy ste spolupracovali s rešpektovaným agentom Alanom Walshom, ktorý dnes zastupuje Jaroslava Haláka a Andreja Sekeru?
„Po juniorskom šampionáte vo Švédsku naša spolupráca skončila. Nepomohol mi presadiť sa v Severnej Amerike a zobral to veľmi osobne. Potom ma chvíľu zastupoval Miroslav Michálek a neskôr som dlhšiu čas spolupracoval s Petrom Kadlečkom.“
Vaša profesionálna kariéra začala v rodnom Poprade. Po jeden a pol roku ste prestúpil do najväčšieho slovenského klubu. Ako sa zrodil presun do Slovana Bratislava?
„Generálny manažér belasých Maroš Krajči mal eminentný záujem o Martina Kuľhu, ale takisto stál aj o moje služby. V decembri 2000 sme spolu odišli do hlavného mesta.“
V roku 2002 ste vyhrali so Slovanom titul v extralige. Ale po dvoch mesiacoch novej sezóny ste museli vyprázdniť svoje miesto v šatni úradujúceho majstra. Prečo?
„Do klubu prišiel kouč Július Šupler, ktorý predtým úspešne pracoval v Dukle Trenčín a s mladými hokejistami to vedel. Myslel som si, že je to pre mňa ideálna voľba. Počas letnej prípravy som mal s ním absolvovať niekoľko rozhovorov a tie sa niesli v pozitívnom duchu. Takisto príprava na ľade prebehla v poriadku. Ale problémy začali v lige. Prehrali sme úvodný zápas v Liptovskom Mikuláši, takisto druhý na domácom ľade, a ak si dobre pamätám, tak sme nezvládli aj tretí duel. V tej chvíli začali v Slovane veľký tlak, a myslím si, že aj na Šuplera. Keďže som bol spolu s Pištekom, Mrenom a Mišom Hudecom v kádri najmladší, tak čierneho Petra som dostal do rúk ja a na moje miesto prišiel skúsený Petr Pavlas.“
Ste rekordmanom v počte pôsobísk v slovenskej extralige. Ako bolo v siedmich rôznych kluboch najvyššej súťaže?
„V Poprade mi dali ako mladíkovi šancu, a keďže ma začlenili do spomínanej pätorky, nič lepšie sa mi nemohlo stať. Je to v silnom kontraste s tým, čo donedávna fungovalo na Slovensku. Projekt reprezentácie do dvadsať rokov bol podľa mňa holým nezmyslom. Keby som nezačínal po boku skúsených harcovníkov a keby sme v sezóne nevyhrali viac ako tridsať zápasov, nebol by som mal takú dlhú kariéru. Pokiaľ by som celý rok nastupoval s mojimi rovesníkmi ako boli Mezei, Surový, Nedorost a Cibák a neustále by sme prehrávali, nič by mi to nedalo. Nasledoval prestup do Slovana, čo bol skvelý ťah. Ako mladík som sa opäť učil, tentokrát od Cígera, Kolníka či Hecla. V Žiline som prežil jedno z najhorších období kariéry, neporozumel som si s trénerom. Od pôsobenia v Martine som veľa neočakával, no na moje prekvapenie to boli tri nádherné roky. Keď som z Turca odchádzal do Banskej Bystrice a videl štadión „baranov“, myslel som si, že idem do horšieho. Nakoniec bolo dobre a vrcholom snaženie bola historická bronzová medaila. Potom prišla výmena do Košíc, čo bol tiež vydarený čas, hrali sme neustále o špicu tabuľky. Následne som sa vrátil do Martina a čakal som niečo podobné ako pri prvej zastávke v klube, no nastal presný opak.“
Keď ste pred dvoma dekádami začínali v extralige, tak aj v kluboch ako bol Poprad sa dali zarobiť slušné peniaze. Postupom času išli výplaty hokejistov na Slovensku nadol a dnes už ani v popredných tímoch nezarobia najlepší hráči vysoké sumy.
„Okolo roku 2011 a 2012 začali v celej Európe klesať príjmy hokejistov. Samozrejme, tí najlepší hráči v TOP ligách sú stále výborne zaplatení. Do roku 2010 lepšie zarábajúci hráč v slovenskej extralige nemusel chodiť do Švédska či Fínska, aby si zarobil viac. Na Slovensku bola v hokeji najväčšia finančná kríza v roku 2013 a 2014. Nebolo ničím ojedinelým, keď organizácie dlhovali hráčom aj tri výplaty. V tom čase dostali kluby od Pro-hokeja licenciu, aj keď nemali voči hráčom vyrovnané podlžnosti.“
Podobne ako je to s financiami, je to so súčasnými slovenskými mladíkmi. Keď ste sa za vašej éry prebojovali do extraligového tímu, bol to veľký úspech a ponúknuté šance ste nechceli premárniť.
„Bolo to úplne niečo iné ako je to dnes. Juniori dostanú riadnu šancu, avšak sú takí nerozumní, že si ju nevážia. Keď som sa dostal do áčka Popradu, tak som si to musel oddrieť a niektorí moji rovesníci čakali na šancu aj dva roky. Dnes príde mladý frajer do kabíny a ešte rozdáva rozumy starším kolegom. Tým, že mladíci sa postupom času začali oveľa ľahšie dostávať na súpisky tímov, pochopiteľne začali zarábať oveľa menej ako predtým. Keby boli tínedžeri schopnejší a každý rok by boli, povedzme, dvaja hráči pripravení na prechod do mužského hokeja, proces vyjednávania zmlúv by bol na úplne inej úrovni. Dnes prídu do áčka, a tým že nie sú pripravení fyzicky, a ani mentálne, svoj prínos do mužstva úplne znevažujú. Musia viac pracovať a menej rozprávať. Momentálne si nezaslúžia hrať ani v prvej lige.“
Po šestnástich sezónach v extralige ste ako 35-ročný odišli na prvý zahraničný angažmán. Aké boli dva ročníky vo francúzskom Dijone?
„Po titule s Košicami som prestúpil do Martina, kde bol trénerom Daniel Babka. Dobre som sa s ním poznal a mal o mňa veľký záujem. Babku však po trinástich prehraných stretnutiach vymenil Jaroslav Török. Výmena koučov však zmenu k lepšiemu nepriniesla. Sezóna nakoniec nevyšla nielen mne, ale ani celej organizácii. S Nitrou sme ľahko vypadli v prvom kole play off. Po tomto ročníku som mal som ísť hrať do Popradu, ale po Tatranskom pohári mi riaditeľ klubu Tibor Turan začal bezdôvodne meniť podmienky. Vtedy pri mne znenazdajky pristála ponuka z Dijonu. Dva roky na juhu Európy mi veľmi pomohli psychicky, získal som novú motiváciu. Keby som tam nešiel, dnes už by som hokej asi nehral. Mal som plné zuby slovenského hokeja, často sa ku nám správali ako k tovaru.“
Aká je francúzska liga?
„Prvých päť-šesť tímov by bez problémov hralo na špici našej extraligy. Z pohľadu obrancu to bolo moje najťažšie pôsobisko v živote, pretože tam sa hlavne korčuľuje a neustále vás napádajú útočníci. Je to taký juniorský hokej s vynikajúcim korčuľovaním a úplne bez taktiky. V ich krajine je hokej športom číslo päť. Aj napriek tomu, že teraz vypadli do nižšej kategórie, ich hokej je na vzostupnej trajektórii. Bonusom navyše bolo, že sme s rodinou precestovali celú krajinu a obidvaja synovia sa naučili po francúzsky.“
Po exotickom angažmáne ste prestúpili do prvoligových Michaloviec. Čím vás presvedčil manažment východniarov?
„Po návrate do vlasti som chcel ukončiť kariéru v rodnom Poprade. Generálny manažér “kamzíkov“ Ľudovít Jurinyi by ma do tímu aj chcel, lebo vedel, aký som hráč i človek. Ale tréner Marcel Ozimák ma nepoznal a asi myslel, že ako 37-ročný už neviem hrať hokej. Preto som oslovil trénera Michaloviec Miroslavovi Ihnačákovi. Práve v tom čase sponzorsky vstúpila do klubu firma Ingema s víziou postúpiť do dvoch rokov do najvyššej súťaže. Keby išlo o mančaft, ktorý hral o spodok tabuľky, tak by som asi s hokejom skončil. Na prvú ligu mi ponúkli veľmi slušné podmienky. Musím povedať, že sa mi veľmi páči, ako sa ľudia z Ingemy správajú. Vôbec sa nemiešajú do práce trénerov, venujú sa hlavne zabezpečovaniu financií. Aj keď nám dali jasný cieľ postúpiť do extraligy, nevyvíjali na nás zbytočne veľký tlak, nevyhrážali sa znižovaním platov.“
HK Dukla Ingema Michalovce budú v nadchádzajúcom ročníku pracovať s rozpočtom jeden milión eur, čo je zhruba na úrovni Popradu. S menším objemom peňazí si budú musieť vystačiť v Nových Zámkoch, Liptovskom Mikuláši a Detve. Ambíciou vedenia je skončiť do ôsmeho miesta. To znamená dostať pod seba tieto tri kluby plus jeden maďarský. Správne?
„V prvom rade chcem z pohľadu skúseného hokejistu odkázať michalovskej verejnosti, že prvá ligu je úplne niečo iné ako extraliga. A to vo všetkých oblastiach. Klub hral dlhodobo prvú ligu a v premiérovom ročníku v najvyššej súťaži sa musí naučiť hrať v tejto lige. Nielen po športovej stránke, ale aj po ekonomickej a marketingovej. Ingema je v úplne inej situácii, ako keď nedávno do extraligy postúpila Detva a Nové Zámky. Prvý menovaný klub si licenciu kúpil a druhý sa dostal do najvyššej ligy len preto, že zo súťaže odstúpila Skalica. Baráž nehrali štyri kluby, ale len tri, a som si istý, že Nové Zámky by hore nepostúpili, keby Skalica hrala boje o záchranu. My máme výborného lodivoda Miroslava Chudého, ktorý popri Richardovi Šechnom doplnil trénerský štáb o Petra Bartoša a kouča brankárov Imricha Petríka. Treba využiť, že v meste je hokejový ošiaľ a minimálne v prvých kolách bude plný dom. Na nás bude záležať, ako zvládneme štart do ligy a ako rýchlo sa zohráme s novými cudzinami.“
Viete, že ste momentálne najstarším hokejistom na súpiskách extraligových tímov?
„To som nevedel. Takže som najstarší rovnako ako Zdeno Chára v NHL? (smiech).
Viete, kto je číslom dva a tri?
„Dvojka bude Tomáš Starosta?” Nie – Branislav Mezei z Nitry (pozn.red.). „Tak potom číslo tri bude Starosta?” Nie – je ním Štefan Fabián z Popradu (pozn.red.).
Boli ste niekedy blízko štartu na majstrovstvá sveta v hokeji?
„V roku 2000 som odohral za národný tím dva prípravné zápasy proti Českej republike. O dva roky neskôr som bol v hľadáčiku reprezentačných koučov Filca a Bokroša. V decembri ma nominovali na Slovakia Cup v Trenčíne. Ale dva týždne pred turnajom som si v ligovom zápase poranil rameno. Desať dní som maródoval a lekár reprezentácie Dalimír Jančovič mi štart nedoporučil. Ján Filc mi povedal, že mu je ľúto, že vždy, keď sa môžem niekam posunúť, zraním sa. To bola moja posledná šanca nazrieť do národného tímu a možno mať podobnú kariéru ako moji rovesníci Tomáš Starosta, Martin Cibák či Branislav Mezei. V tej chvíli nastalo u mňa hokejové i mentálne pribrzdenie kariéry. Vďaka vlastnej pracovitosti som však pokračoval ďalej.“
V januári oslávite štyridsiatku. Ako sa cítite zdravotne? Je možné, že budete hrať dlhšie ako blížiaci sa ročník?
„U mňa je vek naozaj len číslom. Necítim sa unavený fyzicky a už vôbec nie psychicky. Vždy som veľa a rád trénoval. Tréner Chudý je férový človek a keby som nestíhal, tak by mi to rovno povedal. Pri tréningoch stále dokážem držať krok s oveľa mladšími chalanmi. Je pravda, že naposledy som hral extraligu pred štyrmi rokmi, hokej sa zrýchlil a do súťaže prišlo veľa nových zahraničných hráčov, no obavy nemám. Je mi jasné, že v obrane Ingemy bude treba sily rozložiť na viac hráčov. Na sezónu sa teším a nechcem dopredu vyhlásiť, či to bude posledná sezóna. Hoci viem, že koniec sa blíži. Je to tak päťdesiat ku päťdesiatim.“
Máte trénerskú licenciu?
„Nie, ale v nadchádzajúcom školskom roku som už prihlásený na štúdium.“
