Štyrom Slovákom trvalo dlhých sedem rokov, pokiaľ sa cez nižšie súťaže v zámorí presadili v NHL. Menovite Petrovi Budajovi, Ronaldovi Petrovickému a Marekovi Hrivíkovi. Jaroslav Obšut (41r.) začínal v menej známej SJHL, a nakoniec sa cez desať rôznych klubov prebojoval do kádra St. Loius Blues a Colorado Avalanche. V tretej organizácii Vancouver Canucks šancu nedostal a po dekáde sa vrátil na starý kontinent. Päť sezón nastupoval vo švédskej SHL, štyri v KHL a nový ročník začne 41-ročný bek v prvoligovom HC Bratislava.
Svoju hokejovú púť v Severnej Amerike ste začínali ako osemnásťročný v tíme Battleford North Stars hrajúceho Saskatchewan Junior Hockey League. Súťaž patrí hierarchicky pod juniorskú WHL.
„Mal som možnosť cez leto roku 1994 tri mesiace trénovať a učiť sa angličtinu na Alberta University, kde študoval môj kamarát z Prešova, Peter Jaš. Vysokoškolský mančaft trénoval jeden Ukrajinec, s ním som sa skontaktoval. Angličtina mi síce nešla, ale po rusky som sa dohovoril. Povedal som mu, že by som chcel zostať a on sa mi snažil vybaviť najvyššiu juniorskú súťaž v Kanade (CHL), lenže nato musíte byť draftovaný. Preto som na jeden rok išiel do nižšej ligy.“
Po sezóne v SJHL vás draftovali nielen do Swift Current Broncos vo WHL, ale vybral si vás aj mančaft z NHL Winnipeg Jets.
„Počas spomínaných troch mesiacov tam trénovali mená ako Michal Grošek, Nikolai Chabibulin, Ravil Gusmanov či Shane Doan. Poslali ich z Winnipegu a prišiel sa na nich pozrieť kouč Randy Carlyle, ktorý vtedy pracoval pre Jets. Povedal mi, že ak bude možnosť, nech zostanem a oni ma budú sledovať.“
V priebehu dvoch rokov vo Western Hockey League ste vystriedali tri kluby a všetky boli geograficky pomerne blízko seba. Náhoda?
„Začínal som vo Swift Current. Na ďalšiu sezónu môj agent vyhlásil, že pôjdem hrať profesionálny hokej, a preto si ma Broncos neochránili v rozširovacom drafte. Vtedy sa WHL rozrastala o nový tím Edmonton Ice a princípy fungovali podobne ako pri nedávnom prijímaní Las Vegas do NHL. Nakoniec to soseniorským hokejom nevyšlo a prestúpil som do Edmontonu. Tam som mal nezhody s trénerom, preto som sa dal vymeniť do Medicine Hat.”
Vo Swift Current bol vašim nadriadeným Todd McLellan. Dnes špičkový kouč Národnej hokejovej ligy.
„Človek vynikajúci a tréner takisto. Komunikoval na najvyššej úrovni. Patrí medzi top trénerov, akých som zažil.“
Pre zmenu v Medicine Hat bol vašim spoluhráčom útočník Jasom Chimera, ktorý ma dnes na konte vyše 1000 duelov v najlepšej lige sveta.
„Pamätám si ho ako šesťdesiatkilového chudučkého chlapca, ktorý lietal po ľade a to mu zostalo dodnes. Skromný a výborný do partie.“
Až po piatich rokoch v zámorí ste vo Worcestri Sharks (záložný tím St. Louis Blues) zažili slovenských spoluhráčov, a bolo ich hneď niekoľko. Pookriali ste?
„Padlo mi to vhod, pretože po dlhej dobe som mal vedľa seba krajanov. V začiatkoch som bol sám, to ma nútilo rozprávať a veľmi rýchlo som sa naučil anglicky. Prvý prišiel Andrej Podkonický, potom Ľuboš Bartečko a Laco Nagy.“
V čase, keď striedačke St. Louis šéfoval Joel Quenneville, nastúpilo za organizáciu niekoľko Slovákov, a nikto z nich na neho nedá dopustiť. Vy?
„Takisto, a čo sa mi na ňom najviac páčilo, bolo to, že komunikoval so všetkými hráčmi. Aj s tými, čo sa nedostali do zostavy alebo boli zranení. Zavolal si ich bokom a veci vysvetlil. Celkovo výborný.“
Za Blues ste nastúpili v štyroch dueloch. V zostave boli dvaja hviezdni zadáci Al MacInnis a Chris Pronger. Akí boli?
„Hráčsky i ľudsky na najvyššej úrovni. Dokonca, môj premiérový súboj v NHL proti Vancouveru som odohral vedľa Prongera. Veľa som toho nespravil, mojou jedinou úlohou bolo prihrať mu puk a potom som už len pozoroval, ako sa správa na ľade. Veľa som sa od neho naučil.“
St. Louis malo na prelome tisícročia silný mančaft, ale v roku 2001 ste prestúpili do Colorada, ktoré na tom bolo výkonnostne ešte lepšie. Tesne pred vašim príchodom vyhrali Stanleyho pohár a počas vášho jedného roka v organizácii sa dostali do semifinále ligy.
„Vnímal som, že idem ešte medzi väčšiu kvalitu. Áno, vyhrali trofej a mali veľké hviezdy. Avšak, dali mi len malú šancu. Bolo to tak, že kouč Bob Hartley (súčasný kouč Lotyšska) povedal, že ak sa prehrá zápas, dá mi príležitosť. Neuspeli sme a vyhlásil, že obrancovia hrali dobre, takže defenzívna zostava sa nezmenila. Tri mesiace som sedel na tribúne a následne som agentovi povedal, aby ma radšej poslali do AHL, pretože to začínalo byť ťažké psychicky. Inak hráči ako Joe Sakic, Rob Blake, Adam Foote boli ako keď maslo natierate na chlieb. Skromní, prístupní, celkovo vynikajúci.“
V Severnej Amerike ste odohrali dohromady desať sezón a až v siedmej ste naskočili do NHL. Nerozmýšľali ste nad predčasným návratom do Európy?
„V zásade nie. Počas hrania za Manitobu Moose (2002-2004) mi agent trochu nečakane zavolal, že je o mňa záujem vo Švédsku. Odpovedal som, že ak to zariadi, pôjdem. Nechceli ma pustiť, a až po naplnení zmluvy som zámoriu definitívne zamával. Vždy, keď sa mi dvere do NHL otvorili, niečo do toho prišlo. Povolali ma do Vancouveru, kde na tri mesiace vypadol Ed Jovanovski. V ten deň som išiel do vírivky a na druhý deň som dostal infekciu do tela. V St. Louis mi oznámili, že som sa presadil do zostavy, a vzápätí som si roztrhol krížny väz. Stále mi niečo prichádzalo do cesty a po desiatich rokoch som si povedal, že stačilo.“
Na päť rokov ste odišli do švédskej Luley. Ako bolo?
„Nemôžem povedať krivé slovo. Liga výborná. Mesto síce leží na severe Švédska, ale krajina je pomerne malá, a keďže sme využívali lietadlo, s cestovaním problém nebol. Počas štrajku (ročník 2004/2005) boli v kádri špičkoví švédski reprezentanti ako Mikael Renberg, Tomas Holmström, krátko Mattias Öhlund a Kanaďan Justin Williams.“
Pomerne často sa stáva, že legionári vo Švédsku majú pre daňové výhody zmluvy len na šesť mesiacov. Vy ste ju však vždy mali na celú sezónu.
„Z ich strany bol silný záujem, preto som mal vždy celoročný kontrakt.“
Štyri roky ste pôsobili v Kontinentálnej hokejovej lige. Ako vnímate finančnú nestabilitu súťaže? Dva kluby pre problémy s peniazmi skončia a nahradí ich jeden nový.
„Chceli sa podobať NHL, ale vybudovať podobnú fabriku trvá veľmi dlho. Zažil som, že sme nedostávali výplaty. Možno sa situácia časom upokojí. Zatiaľ KHL funguje.“
V Spartaku Moskva bol vaším spoluhráčom Dominik Hašek. V 46.rokoch to bola jeho derniéra pred odchodom do dôchodku.
„Po tréningoch sme zostávali so Štefanom Ružičkom a dával nám cvičenia, strieľali sme z rôznych pozícii. Pozeral som sa na neho ako na brankára, na jeho vek som príliš nepozeral, ale s odstupom času ho obdivujem, ako chytal.“
Zažili ste tri významné reprezentačné vystúpenia v drese Slovenska. Prvou boli Zimné olympijské hry v Salt Lake City v roku 2002.
„Nespomínam na to v dobrom, pretože nastali problémy s uvoľnením hráčov z NHL. V niektorých stretnutiach sme boli na súpiske iba pätnásti. Nebolo to fér zo strany Národnej hokejovej ligy. Chalani sa presúvali charterovými letmi, prišli večer, odohrali zápas a leteli naspäť. Pre mňa to bolo prvé reprezentačné podujatie, a samozrejme veľký zážitok.“
Svetový pohár v Kanade 2004?
„Stretli sa najväčšie hviezdy z celého sveta, vynikajúci turnaj. S výsledkami sme spokojní neboli, no nabral som nové hráčske skúsenosti.“
MS v Rakúsku 2005, kde mohli hrať všetci najlepší hráči sveta?
„Pôvodne som nemal byť v nominácii, ale zranil sa Ivan Majeský, a mňa povolali ma namiesto neho.“
V profesionálnom hokeji máte údajne vyše 1000 odohraných zápasov.
„Ešte nie. Pred dvoma rokmi som uvažoval o ukončení kariéry. Bol som v Poprade, chcel som vyskúšať extraligu, ale zavolala mi mama, že otec je vážne chorý, a preto som prestúpil do rodného Prešova, kde som odohral jeden a pol sezóny v prvej lige. Žiaľ, otec zomrel. Momentálne mi chýba 36 stretnutí k spomínanej cifre. Teoreticky, ak odohrám celú sezónu v prvej lige, magická hranica by mohla byť prekonaná. Potom sa uvidí, čo ďalej.“
