Čo sa týka počtu odohraných stretnutí v Národnej hokejovej lige je Michal Handzuš (40r.) blízko Petra Bondru. Na rozdiel od strelca spod Tatier však má vysoký center vo vitríne najcennejšiu hokejovú trofej. V roku 2013 triumfoval s Chicagom Black Hawks. Z majstrovstiev sveta má zlato a dve striebra. V slovenskej extraligy vybojoval všetky tri cenné kovy. Zlato s Banskou Bystricou (v roku 2017), striebro so Zvolenom (2005) a bronz s Popradom (1997). Súčasnú sezónu pre zranenie ruky vynecháva, a je to zrejme definitívny koniec jeho úspešnej kariéry. (foto: iihf.com).
Trénovali ste v mladom veku individuálne, aby ste boli lepší ako vaši spoluhráči?
„My sme sa zdokonaľovali tak, že sme na ulici hrali hokej, futbal a všetky ostatné športy. Bola to činnosť, pri ktorej sme si ani neuvedomovali, že sa zlepšujeme. Okrem organizovaných tréningov sme sami športovali. Ja som hral futbal za dedinu až do svojich osemnástich rokov. Bola iná doba a naša generácia bola úspešná preto, lebo nás hokej bavil.“
Ani vo veku pätnásť či šestnásť rokov ste si nešli sám zabehať alebo zacvičiť do posilňovne?
„Nie, v tej dobe neexistovali kondiční kouči a nevedeli sme ako správne cvičiť. Tieto veci sa diali len v rámci spoločného tréningu, dávky navyše sa nepraktizovali. Viedol som si však denník, kde som si počítal, koľko gólov som na tréningu strelil, a v každom ďalšom som ich chcel dať viac. Niekedy sme dvaja spoluhráči súťažili, kto bude mať viac presných zásahov. Išlo o skrytú formu tréningu, o ktorej nikto iný nevedel.“
Zo známej banskobystrickej trojice Michal Handzuš, Richard Zedník a Vladimír Országh ste odišli do zámoria ako posledný. Druhý menovaný prestúpil do juniorského Portlandu tri roky pred vaším odchodom a tretí prešiel do profesionálnej International Hockey League sezónu pred vami. Zostali ste v domácej lige kvôli vojenčine, alebo ste sa chceli medzi chlapmi viac oťukať?
„Pred draftom som mal pohovory so zástupcami tímov NHL a všetkým som vysvetlil, že do juniorky nepôjdem. Na Slovensku som mal možnosť hrať seniorskú súťaž od svojich sedemnástich rokov a vedel som, že mi to dá oveľa viac ako ísť medzi juniorov do Severnej Ameriky. Dnes som veľmi spokojný, ako som sa rozhodol, hoci nikdy neviete, či vaša voľba bude správna. Mal som takmer dokonalú postupnosť krokov. Začínal som v prvej lige medzi mužmi, druhý rok sme hrali na spodných priečkach extraligy a v treťom sme s Popradom skončili na bronzovej priečke. Zlepšoval som sa krok za krokom.“
Na seniorský hokej ste boli adaptovaný, ale v zámorí je všetko nové, vrátane užšieho klziska. Napriek tomu ste vyhrali bodovanie Worcesteru Ice Cats v American Hockey League a strelili najviac gólov z vašej neskoršej šestnásťročnej kariéry za oceánom. V 69 dueloch ste dali 27 gólov a pridali 36 prihrávok. Druhý Róbert Petrovický mal o dva body menej a po ňom nasledovala priepasť v produktivite.
„Rozdiel je hlavne v mládežníckom a mužskom hokeji. V polovici deväťdesiatych rokov mala slovenská extraliga svoju kvalitu, veď za Poprad nastupovali hokejisti, ktorí zažili federálnu súťaž. Počas môjho prvého roku vo Worcesteri boli všetci prekvapení, ako sa mi darí, mal som veľa kanadských bodov. Jediný dôvod bol, že som tri roky predtým hral medzi chlapmi. Môj prechod do AHL bol bezproblémový, a preto mi hneď nasledujúci rok dali šancu v NHL.“
Koučom St. Louis Blues bol Joel Quenneville, ktorý v súčasnosti vedie Chicago, a s organizáciou získal trikrát Stanleyho pohár. Vy na neho, asi ako všetci ostatní Slováci, ktorých viedol, nedáte dopustiť.
„Bol to môj prvý i posledný tréner v elitnej lige. Má rád rozumných hráčov, ktorí vedia čítať hru, a taký som ja bol. Zaujal som ho už prvý rok v kempe, predtým ako ma poslali do Worcesteru. Po sezóne v Ice Cats mi povedal, že ak zlepším korčuľovanie, budem hrať v prvom tíme. Dal mi jasný signál, že mám šancu. Celé leto som drel na zdokonalení korčuľovania, čo sa mi aj podarilo. V St. Louis bol centrom tretej formácie Craig Conroy, ktorý vyhral cenu pre najlepšie brániaceho útočníka súťaže. Po tom, ako som sa prebojoval do zostavy, Quenneville premiestnil Conroya na krídlo a mňa dal do stredu. Našiel mi miesto v zostave, aj keď tam nebolo. Veril mi a vďačím mu za veľa-“
Rád spomínate na päť organizácií, v ktorých ste hrali najlepšiu súťaž sveta, ale pri hodnoteniach vynechávate Pheonix Coyotes. Prečo nerád spomínate na váš v poradí druhý klub v NHL?
„Jedna z mojich najhorších skúseností, ale to sa stáva. Raz to vyjde, inokedy nie. Veľkú časť viny nesiem ja. Výmenu zo St. Louis som ťažko niesol. V Blues som nastupoval v slovenskej lajne, darilo sa mi. Toto malo vplyv na moju hru v Coyotes. Nehral som dobre a klubu som dával signál, že nie som spokojný. Kombináciou ich a mojej nespokojnosti to vyústilo do zmeny pôsobiska. Odchod do Philadelphie bol najlepším riešením. Zo situácie som sa poučil, pochopil som, že takto funguje tamojší biznis. Urobil som zopár chýb, ktoré sa neskôr nezopakovali.“
Tri roky vo Flyers boli vašimi najvydarenejšími v kariére. Súviselo to s tým, že ste boli v najlepších rokoch, a káder mal mimoriadnu kvalitu?
„Spojenie obidvoch faktorov plus vynikajúci kouč Ken Hitchcock. Ten bol náročný, kričal, vedel zverencov zatlačiť na hranu, čo niekomu mohlo prekážať, no mne nie. Na takých trénerov som bol z domova zvyknutý. Poskytol mi dostatok času na ľade, videl vo mne potenciál. Mančaft sme mali taktiež vynikajúci. Vždy so šancou na zisk Stanleyho pohára. Veľmi sa mi páčilo.“
Ročník 2006/2007 ste začali v Chicagu Black Hawks, no hneď zo začiatku ste si roztrhli krížny väz v kolene, a sezóna pre vás po ôsmich dueloch predčasne skončila. Počas nasledujúceho angažmánu v Los Angeles Kings ste však za štyri roky vynechali jediný duel.
„Každý vie, že to nikdy nie je úplne bez boľačiek, ale podarilo sa mi nastupovať neustále. Predtým som za necelých šesť mesiacov absolvoval dve vážne operácie. Najprv som vo Philadelphii išiel pod skalpel s ramenom a za tým nasledoval chirurgický zákrok na kolene, s ktorým som už neskôr problémy nemal. Zrazu som bol takmer päť rokov bez vážnejších problémov. Je to vec šťastia.“
V Los Angeles vás jeden ročník viedol Marc Crawford, ktorý vyhral v roku 1996 s Coloradom titul, a ďalšie tri ročníky Terry Murray, kouč s pätnásťročnou praxou v NHL. Akí boli?
„Po dlhej pauze som sa ťažšie rozbiehal, preto som nesplnil očakávania svoje ani klubové. Aj káder bol slabší. Preto Crawforda nechcem hodnotiť. Murraya som poznal z Philadelphie (tri roky Hitchcockov asistent) a patril medzi najlepších nadriadených, akých som mal. Učiteľ, ktorý mal veľký podiel na tom, že Los Angeles získalo v roku 2012 a 2014 najcennejšiu trofej, – aj keď ho v roku 2011 odvolali. Naučil mužstvo kolektívnosti, hre v obrane a celkovo mu vštepil taký hokej, že z toho dlhodobo ťažili.“
Hrali ste jedenásťkrát vyraďovaciu časť NHL, hoci sedemkrát ste vypadli hneď v úvodnej sérii. Aká bola pre vás najlepšia forma regenerácie?
„Posilňovňa. To ma naučila liga. Zdá sa, že zápasov je tak veľa, že hráč by mal len odpočívať, no ja som vedel, že ak nebudem od septembera do decembra cvičiť, vo februári ma telo prestane poslúchať. Samozrejme, v činkárni som nešiel do maximálnej intenzity, avšak posilňoval som priebežne, aby som zostal pevný. Ak sa neudržiavate, na konci ročníka ste zoslabnutý, nevládzete, prídu zranenia a začnete vynechávať duely. Ďalšou vecou je správna životospráva, ktorá zahrňuje kvalitný spánok a stravu.“
NHL má od októbra do decembra trochu voľnejší program, ale v januári sa frekvencia duelov začína zvyšovať. Osemdesiatdva súbojov dlhodobej časti sa skončí v apríli, následne dostanú tímy len tri dni voľna, a začne nová súťaž šestnástich najlepších mužstiev, kde sa hrá ešte o jeden stupeň intenzívnejšie. Ako je to možné?
„Toto ma fascinuje, odkedy som do ligy prišiel. Po takejto porcii stretnutí príde play off a hokej je vo všetkom o jednu úroveň rýchlejší, niečo neskutočné. Ide o mentalitu, ktorú tamojší hráči majú, a my na Slovensku, žiaľ, nie. Buď sa prispôsobíte, alebo idete preč. Boj o slávny pohár je úžasný a motivácia hokejistu, ktorý ho chce vyhrať, je taká silná, že pozbiera zvyšky síl, – a vsadí ich do hry. Toto ho ženie dopredu. Zažil som vypadnutia v prvom kole i úplne záverečné série vyraďovačky a viem, aké je to ťažké, a takisto viem, ako sa to dá. Rozhodujúca je hlava.“
Mali ste počas kariéry výraznú fyzickú krízu, kedy vám nohy nepracovali, akokoľvek ste sa snažili?
„Veľakrát. Minimálne raz za sezónu, a často aj viackrát. Sú určité osvedčené postupy, ktoré pomáhajú. Veda je dnes v tomto smere veľmi ďaleko. Môžete si dať zobrať krv, z ktorej vám zistia, čo vám chýba. V lietadle sme používali kompresné podkolienky, aby si telo lepšie oddýchlo. Je veľa možností na to, aby človek zostal svieži celý rok. Počas mojich posledných päť-šesť rokov v lige bol spôsob regenerácie úplne inde ako v polovici deväťdesiatych rokov, keď som do USA prišiel.“
I v čase najťažších kríz však musíte nastúpiť na zápas a nikoho z dvadsaťtisíc divákov na štadióne nezaujíma, čo vám je. Chce vidieť neustále špičkový výkon.
„Niekto to berie ako záťaž, a iný to vníma ako zábavu. V tom je rozdiel, že niekto vydrží v lige dlhodobo, a iný epizódne. Videl som a poznal oveľa talentovanejších hokejistov, ako som bol ja, a nepresadli sa, práve pre spomínaný nápor. Moje prvé tri roky v súťaži som s týmto tiež bojoval. NHL sa od Slovenska líši absolútne v jednej veci. Ak u nás odohráte dva či tri zápasy dobre, ďalších desať vás tľapkajú po pleciach, aký ste dobrý, a vydarené súboje majú v živej pamäti. V zámorí to funguje opačne. Ak odohráte tri zápasy kvalitne, a vo štvrtom sa vám v prvej tretine nedarí, kouč sa ihneď začne pýtať, čo sa deje, prečo nehráte svoj štandard. Pomaly vás idú vyradiť zo zostavy. V každom striedaní musíte podávať požadované výkony. Kto si nezvykne, má smolu. Po troch rokoch som bol dostatočne mentálne silný, aby ma tieto veci poháňali vpred. Znova je rozhodujúca hlava.“
Ako jediný Slovák ste hrali v šiestich organizáciach Národnej hokejovej ligy. Postupne ste prešli cez St.Louis, Pheonix, Philadelphiu, Chicago, Los Angeles a San Jose. Netúžili ste hrať aj v kanadskom tíme, resp. nebola možnosť do neho prestúpiť?
„Počas pôsobenia v St. Louis a Philadelphii sa ku mne dostali správy, že Edmonton by ma chcel získať na dlhšiu dobu. Zopárkrát sa schyľovalo k výmene. V štatúte voľného hráča som ponuku z kanadského tímu nedostal. Nesťažujem sa, nastupoval som v krásnych mestách a vo výborných organizáciach. Hrať v kolíske hokeja by určite zaujímavé bolo, ale nedá sa mať všetko.“
Ste piaty medzi Slovákmi v počte odohraných stretnutí v NHL. Ako sa športovec dopracuje k méte 1126 zápasov v takej náročnej súťaži?
„Je to jeden z faktov, na ktorý môžem byť oprávnene hrdý. Dostať sa cez 1000 duelov je veľká vec. Znamená to, že som bol kvalitný hráč s konštantnou výkonnosťou, o ktorého mali kluby pätnásť rokov záujem, čo je naozaj dlhá doba. Míľnik je o to cennejší, že som zažil totálnu premenu hokeja. Keď som v roku 1997 v lige začínal, mohlo sa hákovať, držať, a uprednostňovali sa veľkí, silní hráči. Dnes sa hrá oveľa rýchlejšie a bez faulov. Zmena štýlu je až neuveriteľná, a ja som sa vedel prispôsobiť obidvom typom hokeja.“
Hrali ste s mnohými vynikajúci centrami. S Pierrom Turgeonom, Pavlom Demitrom, Danielom Brierom, Jeremy Reonickom, Keithom Primeaum, Petrom Forsbergom, Anže Kopitarom, Joe Thorntonom či Jonathanom Toewsom. Ktorý z nich vo vás vzbudzoval najväčší obdiv?
„Všetci spomínaní hráči boli vynikajúci. Toews bol top líder na ľade i mimo neho. Bol na klzisku vpredu i vzadu, vedel streliť gól i gólu zabrániť a nastupoval v oslabeniach i presilovkách. Komplexnosť doviedol do dokonalosti. Keď som bol jeho spoluhráč, chcel som hrať ako on. Anže Kopitar v Los Angeles bol spočiatku ofenzívny typ, ktorému sa nechcelo brániť, ale veľmi rýchlo sa z neho stal jeden z najlepších obojsmerných útočníkov a vyhral dvakrát Stanleyho pohár. Keith Primeau bol ofenzívny hokejista, no pri jeho konci vo Philadelphii, keď sme sa takmer dostali do finále Stanleyho pohár bol druhý najlepší obojstranný útočník vyraďovačky. Takíto ľudia ma uchvacujú. “
Najnepríjemnejší protivník, proti ktorému ste nastupovali?
„Bolo ich dosť, ale keďže som štyri roky nosil dres Los Angeles, a mali sme veľkú rivalitu s Anaheimom, bol takým Ryan Getzlaf. V obrannej formácii som nastupoval proti jeho prvému útoku. Osem zápasov za sezónu, k tomu prípravné zápasy. Je silný, veľký, tvrdý, má šikovné ruky, má všetko, čo dobrý hráč má mať. Hralo sa proti nemu ťažko, dosť sme po sebe išli, ale bola to aj zábava a výzva.“
Vašou veľkou prednosťou bola úspešnosť pri vhadzovaní. Kto bol v tomto smere najlepší protivník?
„Toews bol výborný, ale suverénne najlepším hokejistom v tejto činnosti bol Yanic Perreault. (kanadský center hral v šiestich rôznych tímoch NHL od roku 1994 do 2008).“
