Ľubomír Vaic (40r.) patril k najväčším talentom slovenského hokeja začiatkom deväťdesiatych rokov. V šestnástich nastupoval pravidelne za Poprad v premiérovom ročníku slovenskej extraligy a ako jediný sa z ročníka 1977 prebojoval do nominácie na MS 20 C skupiny do Dánska, ktoré sa konali na prelome rokov 1993/94. S Košicami vyhral dva tituly, zahral si v slávnej NHL a po návrate do Európy pôsobil v Nemecku, Fínsku, Rusku, Čechách a na Slovensku. Po dvadsiatich troch rokoch ukončil profesionálnu kariéru tam, kde to dávnejšie všetko začalo – v Spišskej Novej Vsi.
Vyrastali ste v Spišskej Novej Vsi, ale medzi mužmi ste debutovali v Poprade. Kedy ste prišli pod Tatry?
„Na strednú školu som išiel do Popradu, kde som prvý rok nastupoval v mladšom doraste, druhý v staršom a na ďalší som prešiel do áčka. Považujem sa za odchovanca Spišskej Novej Vsi. Strávil som v klube osem rokov, avšak môj kariérny štart začal v Poprade, kde som vydržal štyri sezóny.“
Už ako šestnásťročný mladík ste debutovali v premiérovom ročníku slovenskej extraligy a boli ste najmladší hráč tunajšej ligy. Ako si spomínate na váš prvý rok medzi dospelými?
„Pre mňa to bol vynikajúci ročník. Prvé dva týždne v júli som trénoval na ľade s áčkom Popradu. Následne ma vrátili do staršieho dorastu a po prvej štvrtine ma tréner Ján Faith nominoval na extraligový súboj. Od tohto momentu som celú sezónu strávil medzi mužmi a dostal veľa priestoru, pretože som hral centra v druhom útoku s krídlami Martinom Frankom a Petrom Junasom.“
V tejto sezóne ste sa zúčastnili aj MS 20 C skupiny v Dánsku. V zostave bol o tri roky starší Miroslav Šatan a dvaja hokejisti z ročníka 1976 – Rudolf Verčík a Ľubomír Višňovský. Vy jediný ste boli dokonca ešte o jeden rok mladší. Ako vám bolo medzi staršími spoluhráčmi a protihráčmi?
„Parádne (smiech). Bolo výborné nastupovať s hráčmi ako Miroslav Šatan, Radoslav Hecl a mnohými inými skúsenejšími hokejistami ako som bol ja. Národný tím viedol kouč Július Šupler a bol som veľmi rád, že som sa dokázal prebojovať do výberu, a nájsť si v ňom pevné miesto.“
V roku 1996 vás draftoval Vancouver Canucks. Boli ste čerstvý šampión extraligy s Košicami. Čo vám najviac pomohlo k tomu, že si vás vybral klub z NHL?
„Hral som už tri roky mužskú extraligu a bol platným hráčom Košíc, ktoré mali výborný káder. Mal som za sebou dve účasti na ME 18 a takisto dve na MS do 20 rokov. Toto všetko skauti podrobne sledujú. Myslím si, že hlavne mi pomohol juniorský svetový šampionát v Bostone, na ktorom Slovensko zažilo svoju premiéru medzi elitou.“
Po drafte ste ešte jeden rok strávili v Košiciach. Nechceli ste ihneď zostať v zámorí?
„Zaujímalo ma pôsobenie v Syracuse Crunch, čo bol záložný tím Vancouveru. O NHL ešte reč nebola. Tesne po drafte ma kontaktoval kondičný tréner Dušan Benický, ktorý vo Vancouveri žije, a vtedy s klubom spolupracoval. Oslovil ma, aby som sa zúčastnil kempu v roku 1996. Neváhal som a vycestoval, aby som zistil, ako sa tam hrá, čo mi ešte chýba, a ako tamojší hráči trénujú. Vracal som sa nemilo prekvapený. Myslel som si, že na Slovensku sa tvrdo trénuje, no až tam som zistil, že dovtedy som prakticky netrénoval.“
To bol rozhodujúci, prečo ste sa rozhodli ešte jeden ročník počkať?
„Do American Hockey League som podľa pravidiel ako devätnásťročný nemohol ísť. Určite bolo lepšie hrať v Košiciach za áčko, ako byť niekde v zámorskej juniorke. Preto som radšej volil cestu naspäť.“
V prvej sezóne vám Vancouver dal príležitosť v piatich dueloch Národnej hokejovej ligy.
„Áno, a potom ma poslali do Syracuse, pretože zmluvu po dlhých rokovaniach podpísal Alexander Mogilny. Akonáhle sa dohodli, odohral som s nimi ešte jeden duel, a následne ma poslali do AHL. Po dvoch či troch zápasoch za Crunch som si zlomil zápästie a na Vianoce skončil kouč Tom Renney, ktorého nahradil Mike Keenan.“
Mike Keenan nemal v láske Európanov a takisto nižších hráčov.
„Preto som po jednom roku opäť zvolil cestu naspäť do Košíc. Vedel som, že pri ňom nemám veľkú šancu naskočiť do prvého mužstva. Po sezóne 1998/99 Keenana prepustili a na jeho miesto nastúpil Marc Crawford. Po ročnej pauze som sa vrátil do organizácie, avšak vo štvrtom stretnutí v NHL mi vyskočilo rameno.“
Aký bol váš vzťah s Marc Crawfordom?
„Celkom dobrý. Trochu bližší som mal s Tomom Renneym, ktorý bol bývalý hokejista nižšieho vzrastu, a neustále ma povzbudzoval, prejavoval dôveru. Crawford si trochu držal odstup, ale tiež dokázal k mladším hráčom prísť, povzbudiť a poradiť. Obaja boli výborní tréneri, zatiaľ čo Keenan bol dosť neprístupný.“
V Canucks ste zažili niekoľko vynikajúcich útočníkov ako Marka Messiera, Pavla Bureho, Trevora Lindena, Marcusa Näslunda či Alexandra Mogilného. Bol niekto z nich taký jedinečný, že vám natrvalo utkvel v pamäti?
„Všetci spomínaní hokejisti boli vynikajúci. Najviac ma prekvapilo, s akou pokorou ku všetkému pristupovali. K životu, spoluhráčom aj k fanúšikom. Tieto hviezdy chceli menej skúseným spoluhráčom pomôcť a rivalitu som viac pociťoval medzi mladšími hokejistami. Napríklad Marcus Näslund nebol v tom čase ešte zďaleka takým hráčom, akým sa stal neskôr. Nastupoval v tretej, štvrtej pätorke, a keď sme sa spolu rozprávali, pretože ako Európania sme mali k sebe bližšie, dokonca rozmýšľal nad odchodom či výmenou do iného tímu. Zakrátko sa to zlomilo, dostal sa do druhej pätorky a neskôr ho vymenovali za kapitána Canucks.“
Prečo ste po dvoch sezónach vo Vancouveri nepokračovali v NHL?
„Dali mi ponuku na predĺženie spolupráce, ale finačné podmienky boli mizerné. Následne o mňa prejavil záujem Pittsburgh i Florida, kde mi ponúkli jednocestnú zmluvu. Moje práva však vlastnili Canucks, a tí za mňa požadovali tretie kolo draftu, čoho sa manažéri obidvoch mančaftov zľakli. Tvrdili, že ma vybrali v deviatom kole, a keď ma vymenia za tretie, je to veľký nepomer. Ak by som sa náhodou neuchytil, mohli by im to vyhadzovať na oči, aký urobili zlý ťah. Predsa len bol to rozdiel šiestich kôl. Do toho sa nepustili a ja som sa rozhodol vrátiť do Európy.“
Prvý rok na starom kontinente ste strávili v nemeckom Berlíne. Sedel vám tamojší hokej?
„Vôbec nie, hral sa hrubý, agresívny hokej a to mne nevyhovovalo. Mám zlé spomienky, pretože tam som si druhýkrát v krátkom časom úseku vykĺbil rameno. Stalo sa to v dvadsiatom treťom stretnutí a do konca sezóny som už nehral, keďže po operácii mi rekonvalescencia trvala pol roka. Viem, že v tamojšej lige sa zmenili pravidlá, a dnes sa už hrá inak.“
Následne ste dva roky pôsobili vo fínskej SaiPe a potom ste na jeden prešli do špičkového ruského klubu Metallurg Magnitogorsk, kde vtedy začínal sedemnásťročný Jevgenij Malkin. Ako na neho spomínate?
„Prekvapil ma, pretože hoci bol veľmi šikovný, trénovať sa mu moc nechcelo. Nikdy som nepredpokladal, že sa z neho stane taký vynikajúci hokejista. Určite časom dospel a dnes je to jeden z najužitočnejších hráčov NHL. Vtedy bol mladý a chcel len strieľať góly.“
Reprezentovali ste Slovensko na troch MS. V roku 2000 ste získali striebro a o tri roky neskôr bronz. Zostáva druhé miesto z Ruska pre vás vrcholom z národného tímu?
„Jednoznačne. Bolo to prekvapenie pre nás všetkých a prvá medaila pre Slovensko. Vytvorili sme vynikajúcu partiu, ktorú zložil tréner Ján Filc a kapitán Miroslav Šatan ju dokázal viesť.“
Dávnejšie ste podnikali v oblasti prenájmu bytov, boli ste športovým riaditeľom v Spišskej Novej Vsi a na tamojšom zimnom štadióne ste mali v prenájme ihrisko. Sú tieto fakty ešte aktuálne?
„Všetky nie. Riaditeľom už nie som už vyše roka, ostal som len vo výkonnom výbore. Prenájom bytov tiež nie, jediné čo mi zostalo je budova v centre Spišskej Novej Vsi, kde firmám prenajímam priestory. Na štadióne mám v podnájme funkčnú posilňovňu a syntetickú ľadovú plochu. Učíme deti, ako správne majú pracovať s hokejkou, strieľať, prihrávať, držať telo. V posilňovni sa im snažíme ukázať, ako majú správne zapájať svaly. Robíme to ešte s jedným bývalým spoluhráčom.“
Kariéru ste nakoniec potiahli do štyridsiatky, hoci na jej začiatku ste mali niekoľko väčších zranení.
„Odkedy som začal s profesionálnym hokejom, čiže od šestnástich do nejakých dvadsaťtri, dvadsaťštyri rokov som mal každú sezónu minimálne jedno vážnejšie zranenie, ktoré ma vyradilo na tri-štyri týždne. Neskôr som začal viac rozmýšľať nad tým, do akého súboja sa pustím, a či pôjdem do rohu po puk, ktorý nebol istý. Akonáhle som začal hrať viac hlavou, zranenia sa mi začali vyhýbať a dokázal som nastupovať až do takého vysokého veku.“
