Veľký talent slovenského hokeja Radoslav Hecl (42r.) nastupoval rok pred dovŕšením plnoletosti pravidelne v prvej slovenskej národnej hokejovej lige. O bohatú kariéru v NHL ho nakoniec zrejme pripravilo chybné rozhodnutie, keď ako mladík prestúpil do Košíc. Tu došlo ku konfliktu so skupinou hráčov: „Hlboko ma to zasiahlo, myslel som si, že vrcholový šport funguje na iných princípoch.” Tvrdý bek sa neskôr stal majstrom sveta a päťnásobným šampiónom slovenskej extraligy. A do NHL nakukol v pokročilom veku: „Bol som ochotný sa zodrať, aby som si sen splnil,” spomína po rokoch.
Váš hokejový život výrazne ovplyvnil známy topoľčiansky tréner Jozef Nemec. V čom bolo jeho kúzlo?
„Svojím životom a prístupom ku športu nám ukázal, ako sa dajú dosiahnuť výsledky. Na Slovensku to bol niekoľkonásobný víťaz súťaže o železného muža, všestranný športovec, ktorý sa hýbal s nami a ukazoval nám názorne, ako sa máme v niektorých činnostiach zlepšovať. Videli sme, že má záujem z nás niečo spraviť, pretože sám do toho dával energiu. Na začiatku sme to brali na ľahkú váhu, no postupom času sme zistili, že je oddaný a pre mužstvo odhodlaný urobiť čokoľvek. Čerpali sme od neho pozitívnu energiu, a čo je najdôležitejšie, nepoznal prekážky. Veril, že všetko sa dá dosiahnuť a postupom času to s nami aj dokázal. Boli sme majstri Slovenska medzi žiakmi, čo dovtedy v meste neexistovalo. Osvedčila sa základná metóda, že mančaft musí dôverovať v trénera a on dôveru musí vrátiť späť. Bolo to postavené až na otcovskej dôvere.“
Vy, Miroslav Šatan a Ľubomír Višnovský ste od seba vekovo vzdialený len jeden a pol roka. Všetci ste sa dostali do NHL, čo sa neskôr už nikomu z topoľčianskeho hokeja nepodarilo. Je to len zhoda okolností?
„Nie. Kouč Nemec v nás vybudoval húževnatosť a schopnosť byť odolný voči veciam, ktoré prináša svet. Boli sme veľmi dobre pripravení a s ľahkosťou sme prekonávali prekážky. My sme na začiatku v prípravke mali výber, kde prišlo tridsať detí, no po tvrdých tréningoch zostalo pätnásť-dvadsať hokejistov a aj z nich nakoniec hralo zápasy len štrnásť-pätnásť hráčov. Bolo to veľmi tvrdé, ale tí, čo sme vydržali, zostali priateľstvá do konca života. To pozitívne, čo sme prežili, sa nám hlboko vrylo do pamäti a srdca.“
Tréner Nemec niekoľko rokov po vašom trénovaní v klube skončil?
„Jeho metódy sú na dnešnú dobu tak extrémne tvrdé, že by mohol byť obvinený, že deti týra. My sme to tak nebrali a boli sme šťastní, že má o nás záujem. Hoci nás niekedy buchol po prilbe, lebo chcel, aby sme boli lepší. Videli sme to inak, ako to dnes vnímajú mnohí rodičia a deti.“
Ste unikát v tom, že ste preskočili kategóriu juniorov a z dorasteneckej ligy ste sa dostali medzi seniorov do prvej národnej hokejovej ligy. Čo bolo pre vás najťažšie pri prechode medzi mužov?
„Išiel som do Nitry, ktorá rok predtým vypadla z federálnej súťaže, ale mala veľkú ambíciu sa tam vrátiť. Aj sme sa dostali pomerne ďaleko, no v závere s Popradom sa nám postup nepodaril. Čo mňa dosť prekvapilo bol fakt, že fyzicky som bol lepšie pripravený ako dospelí chlapi. Testy, ktoré sme robili, som mal jedny z najlepších ako sedemnásťročný chalan. Ukázalo sa to aj v sezóne, kedy som bol v štatistikách medzi bekmi Nitry prvý alebo druhý. No dôležitejšie ako fyzická pripravenosť bolo oťukať sa medzi chlapmi, pochopiť ich mentalitu. Starší spoluhráči vám vedia veľmi pomôcť v príprave na stretnutie, ako brať samotný duel, resp. ako sa naučiť rýchlo zabudnúť na nevydarený súboj. To sú skúsenosti, ktoré musíte odohrať, nedá sa to natrénovať. Veľa som sa vtedy naučil od spoluhráča v obrane Žitného, ale aj iných.“
Trénovali ste naviac individuálne?
„Pod pánom Nemcom sme mali systém individuálnej prípravy, keďže tréning na ľade bol obmedzený na nejakých päť jednotiek týždenne, museli sme makať naviac sami. Mali sme notesy, v ktorých bolo asi šesť kolóniek. Denne sme robili 100 zhybov, 200 brušákov, beh (minimálne šesť kilometrov), plus streľba na bránu z linolea 500 – 1000 striel a ďalšie. To sa sčítalo a na konci mesiaca si každý zrátal, koľko toho spravil a vždy sme chceli urobiť viac a viac. Bola pre nás obrovská motivácia posúvať sa fyzicky ďalej a predčiť kamaráta, s ktorým som hral, pretože my sme boli priatelia, nie súperi.“
Po sezóne v Nitre ste ako veľký talent prestúpili do špičkové slovenského klubu VSŽ Košice. Tam ste údajne mali konflikt s určitou skupinou hráčov.
„Bolo to nesprávne rozhodnutie, ktoré dlhodobo negatívne ovplyvnilo môj hokejový rast. Po úspešnej sezóne v Nitre mali o mňa záujem najväčšie slovenské kluby, ako Slovan, Trenčín a Košice. Dnes to vidím s odstupom času tak, že som sa, žiaľ, rozhodol pre najhoršiu možnosť. Rozhodol som to tak na základe osobného stretnutia s novým trénerom VSŽ Júliusom Šuplerom. Veľa to pre mňa znamenalo. A keď vás chce taký tréner, bolo rozhodnuté. Nakoniec po mojom odchode, musel počas sezóny z Košíc odísť aj on.“
Prekážalo niektorým hokejistom, že prišiel do tímu mladík zo západného Slovenska?
„Prišiel som do kádra seniorov Košíc, kde unikla informácia, za akých finančných podmienok som prišiel na východ hrať. To bol veľký problém. Až oveľa neskôr som sa dozvedel, že plat, ktorý som mal, bol nadštandardný oproti tým hokejistom, ktorí tam dlhodobo pôsobili. Zdôrazňujem však, že ja som si také podmienky nevyžadoval, boli mi ponúknuté pri podpise zmluvy. Mojím cieľom bolo hrať hokej.“
Boli ste vo výbere Československa, ktoré vyhralo majstrovstvá Európy juniorov, k tomu ste ako osemnásťročný pravidelne nastupovali v československej lige. V roku 1993 boli draftovaní štyria Slováci. Budúce hviezdy: Šatan s Demitrom, nebohý Richard Šafárik a Martin Štrbák, ktorý v tom čase nebol na vašej úrovni. Neočakávali ste vtedy, že budete vybraný do NHL?
„V Košiciach ku mne prišla informácia, že som sledovaný zástupcami tímov NHL a mohol by som byť vysoko draftovaný. Udalosti v Košiciach ma ale hlboko zasiahli, pretože som bol presvedčený, že vrcholový šport funguje inak. Bolo to v rozpore s tým, k čomu nás viedol tréner Nemec. To, čo sa stalo v Košiciach ma poznačilo, zanechalo negatívne zážitky a dlho som sa z toho dostával.“
O desať rokov neskôr ste sa do národnej hokejovej ligy predsa len dostali. Po titule majstra sveta si vás vybralo Buffalo. Brali ste každý zápas v súťaži tak, že to môže byť váš posledný duel v najlepšej lige sveta?
„V čase môjho odchodu do NHL som už mal niekoľkokrát operované kolená. Hral som s ortézami a mojím cieľom bolo odohrať čo len jediné stretnutie, a pre tento zámer som bol ochotný sa zodrať. Do kempu som prišiel príliš silovo pripravený, chýbala mi dynamika. Na začiatok som sa nedostal do prvého mužstva, no nevrátil som sa domov, ale zostal som v rezervnom tíme v Rochestri. Tam som postupne zistil, aký hokej sa v zámorí hrá a pomaly som sa dostával do povedomia trénera Buffala Lindyho Ruffa, ktorý mal rád tvrdé povahy. Osudovým sa mi stal zápas proti Syracuse, dávali ho v regionálnej televízii a ja som sa pobil s ich bitkárom Trentom Cullom, ktorý potýčku vyprovokoval. Avšak prehral, čo znamenalo jeho faktický koniec v kariére, pretože to bola ohromná potupa. Všimli si to, k tomu som mal vynikajúcu formu, bodoval som vtedy v každom zápase AHL. Zavolali mi o šiestej ráno, aby som sa pripojil k tímu v Toronte, kde som debutoval v lige, čo si zapamätám do konca života.“
Lindy Ruff je významná persóna dejín Buffalo Sabres. Najprv bol dekádu obrancom klubu a ku koncu ešte aj kapitánom organizácie. Neskôr bol pätnásť rokov hlavným trénerom. Je to stará škola koučov. Menej komunikatívny, neprístupný, ale v jeho prípade férový chlap.
„Pripomínal mi Jozefa Nemca. Treba zdôrazniť – čestný človek. Pracoval na sebe, videl som ho niekoľkokrát behať okolo zimného štadióna po tréningu. Robil to ako jediný zo všetkých, pritom sme mali ísť s ním. Ani v NHL to nikto nerobil. Zrejme poznal tú najstaršiu školu v zámorí, ktorá vyznávala, že človek musí pracovať naviac, ináč sa hokej a ani žiadny iný šport robiť nedá. Tréner vám na ľade môže odovzdať sto percent, ale to je stále málo, vy musíte vnútorne robiť navyše. A Ruff nám to názorne ukazoval.“
Vo vašej jedinej sezóne 2002/2003 bolo na súpiske klubu deväť urópanov, z ktorých niektorí boli natrvalo usadení v prvom tíme a iní pendlovali medzi NHL a AHL. Konkrétne Rusi: Kalinin, Afinogenov, Žitnik, Nemec Hecht a Slováci s Čechmi: Šatan, Bartovič, Kotalík, Varaďa, Kristek, Novotný a vy. Zažili ste pekné chvíle aj mimo ľadu?
„Celé moje pôsobenie v zámorí som si neuveriteľne vychutnával a užíval. V prvom mužstve v Buffale som trávil najviac času s Mirom Šatanom, s ním mám množstvo zážitkov. Napríklad ma naučil hrať golf, či osobne odprevádzal po otrase mozgu na psychiatrické vyšetrenie, kde to bolo tiež zaujímavé. Na farme v Rochestri sme bývali Čechoslováci v obytnom komplexe a o zábavu bolo postarané, ale inak sme všetci vedeli, prečo sme tam – prišli sme hrať hokej.“
Okrem štrnástich štartov v Buffale ste mali v Rochestri solídnu bilanciu vyše päťdesiatich zápasov a dvadsať kanadských bodov. Neuvažovali ste v prípade, že vám Sabres nedá ďalšiu šancu, skúsiť hrať inde v AHL a pokúsiť sa znova o NHL?
„Nie. Mali sme malú dcéru Zuzku a tesne po návrate sa nám narodil syn Martin. Mal som ortézy na oboch kolenách, sezónu som išiel naplno a viac som odovzdať nevedel. Rok ma stál strašne veľa energie a mentálnych síl. Keď vás niečo dlhodobo zdravotne limituje, nie je to príjemné. Buffalo mi dalo, čo sa týka šancí, maximum a farma už pre mňa nemala žiadny význam, svoj cieľ som splnil.“
V Slovane Bratislava ste odohrali deväť sezón a získali ste štyri majstrovské tituly. Koniec účinkovania v ňom ale nebol šťastný. V zime 2004 ste si opäť vážne poranili koleno, nasledujúce leto vám pri tréningu činka privalila tú istú nohu a rekonvalescencia sa predĺžila. V ďalšom ročníku s vami Slovan expresne ukončil spoluprácu. Ťahanice ohľadom ukončenie zmluvného vzťahu mali dôjsť až pred súd.
„V Slovane sa v tomto veľa nezmenilo. Keď sa pozrieme na ich ekonomický vývoj za posledných sedemnásť rokov, tak finančné nezrovnalosti boli, sú a dúfam, prajem si, aby neboli, pretože ak chalani odovzdajú všetko, nie je pre nich jednoduché čakať na výplatu. Po tom, čo všetko som tam odohral, som dostal jednodňovú výpoveď, resp. zákaz vstupu do kabíny. Čakal som, že si sadneme a dohodneme sa na korektnom ukončení spolupráce. Vedel som, že môj koniec sa blíži, a bol som na to pripravený. Mám svoju česť a vážim si všetko, čo som odohral a dosiahol. Bol som ochotný pripustiť určité ústupky, ale po jednom z tréningov mi bol v kabíne odovzdaný list od vedenia, že sa už nemôžem zúčastňovať tréningového procesu. To bolo pre mňa neprijateľné, pretože hokej bol pre mňa všetkým. Ak vám niekto zakáže vstup do kabíny bez toho, aby vám to náležite vysvetlil, to už bolo veľmi zlé. Avšak stále som veril, že dôjde k stretnutiu, kde príde k dohode. Žiaľ, to sa nestalo. Išlo na tú dobu o pomerne vysokú finančnú čiastku, päť mesačných platov, preto to došlo až takmer pred súd. Slovan nebol ochotný akceptovať, že k dátumu výpovede, resp. zákazu vstupu do kabíny mal plniť podmienky kontraktu. Následne po stretnutiach, ktoré som inicioval s vedením klubu, sme sa nakoniec tesne pred prvým súdnym pojednávaním dohodli. V situácii v ktorej som bol, by som sa už nechcel ocitnúť.“
Slovan vám už nedlhuje nič?
„Nie, sme vyrovnaní.“
Vyrovnaní ste finančne, ale zrejme nie vzťahovo.
„Ja sa na nikoho nehnevám. Každý berie svoju prácu inak. Hráči aj funkcionári. Prešiel som už v živote toho dosť, a nie som človek, ktorý by bol na niekoho rozhorčený. To, čo sa stalo, sa stalo, azda sa poučili obidve strany, možno len jedna. Ja určite áno.“
Veľa vašich bývalých spoluhráčov robí mládežníckych koučov v Slovane. Cez Hreusu, Kapuša až po Lipianského s Ruzsynákom. Vám toto umožnené nebolo.
„S GM Slovana (Marošom Krajčim) som sa po ukončení kariéry dvakrát stretol a rozprávali sme sa o možnosti trénovania detí a mládeže v HC Slovan Bratislava. Mal som záujem a aj prísľub, no k realizácií neprišlo.“
Boli ste tri roky generálnym manažérom rodných Topoľčian v prvej lige seniorov. Prečo nie dlhšie?
„Bola to najväčšia škola môjho života, popri univerzite, ktorú som dorábal po ukončení hráčskej kariéry. Najviac sa naučíte v praxi a toto obdobie mi dalo veľmi veľa. Naučil som sa niečo o ľudských vlastnostiach, postojoch, ktoré sú na začiatku nejaké a potom sa dosť výrazne menia. Človek musí byť veľmi opatrný vo svojich vyjadreniach a v tom, akým spôsobom realizuje svoje predstavy. Mrzí ma, že v mojom rodnom meste a hokejovom klube HC Topoľčany si už ľudia nepamätajú na tradíciu ktorú naša generácia založila. Boli tam jednotlivci, ktorí mali iný názor a stiahli so sebou ľudí, ktorí rozhodli inak.“
Už dlhšie sa v Topoľčanoch nenarodil výrazný hokejista. Aká je budúcnosť tamojšieho hokeja?
„Môže byť veľmi dobrá, ale treba si povedať, kto ide čo robiť a ako to dosiahneme. Musíte mať okolo seba ľudí, ktorí sú ochotní obetovať sa pre spoločnú vec a strpieť aj rany. Nádejní hokejisti samozrejme sú aj tam, ale dôležité je, ako a kto ich odmalička podchytí a vedie. Nadviazať na dobré výsledky a systém, ktorý sme mali a pokračovať v tradícii výchovy odolných hráčov to je cesta pre klub. Je tam stále dostatok talentov, len veci sa nedoťahujú do detailov.“
Za vašej éry GM bola veľká fluktulácia hráčov. V jednom z troch rokov dokonca až štyridsaťpäť hokejistov. S čím to súviselo?
„V začiatkoch sme stabilizovali ekonomické podmienky a vytvorili materiálne zabezpečenie pre všetky vekové kategórie. Potom sme očakávali hlavne od seniorského tímu, ale aj juniorov a dorastu, že sa zvýši kvalita predvedenej hry a vrátime klub na vyššie priečky v tabuľke. Výsledky však neprišli, boli sme nútení pristúpiť na ďalšie opatrenie a to bolo hľadať hráčov mimo mesta. A pokúsiť sa vytvoriť tlak na domácich hráčov, zvýšiť konkurenciu v jednotlivých tímoch. V tej dobe sme mali na prestupoch a hosťovaní zhruba tridsaťpäť hokejistov v seniorskom, juniorskom a dorasteneckom mančafte. Bohužiaľ, táto myšlienka nebola správne pochopená ako možnosť pre domácich hráčov porovnať sa s konkurenciou a popracovať na sebe. Bolo to brané ako útok na odchovancov Topoľčian.“
Ako tridsaťpäťročný ste začali po ukončení kariéry študovať na Fakulte manažmentu Univerzity Komenského. Využívate titul a znalosti v novom zamestnaní?
„Vysoká škola mi otvorila nové možnosti robiť niečo iné. K trénovaniu som sa nedostal, tak som musel hľadať ďalšie možnosti práce. Nie je jednoduché začať študovať v tom veku, ale zvládal som to, hoci posledné dva roky ma v učení výrazne podporovala manželka Miriam. Nakoniec tak ako v hokeji, ani v živote som neuhol. V súčasnosti pracujem vo verejnej správe.“
Boli ste v prípravnom výbore novovznikajúcej strany NAJ.
„V tom čase ma oslovil známy, či by som nepomohol v sekcii športu. Už je to minulosť. Odstúpil som z prípravného výboru strany, pretože v pozícií politika sa necítim dobre.“
