Peter Sejna (37r.) je jediný slovenský hokejista, ktorý sa presadil v NHL cez americkú univerzitnú ligu NCCA. Navyše, rodák z Liptovského Mikuláša strelil hneď pri svojej premiére v slávnej lige gól legendárnemu brankárovi Patrickovi Royovi. Bronzový z MS 2003 sa po štyroch rokoch pendlovania medzi St. Louis a rezervným tímom Peoria Rivermen rozhodol pre odchod do Švajčiarska. V tamojšej NLA nakoniec strávil sedem sezón, vyhral titul s Zürichom i Davosom a žiadny iný Slovák neodohral v tejto top európskej lige viac stretnutí. Po ukončení kariéry žije s rodinou v Colorade, kde pracuje ako realitný maklér.
Zo športovej hokejovej triedy v Liptovskom Mikuláši vzišlo z vášho ročníka až šesť hráčov, ktorí sa presadili v profesionálnom hokej. Karol Križan, Dušan Devečka, Vladimír Urban, Martin Cibák, Rudolf Huna a vy. Čím to bolo?
„Hlavnú úlohu zohrali rodičia. Dlho bol naším trénerom pán Paulíny, ktorého syn s nami hral. O hokej sa zaujímali aj tí rodičia, ktorých deti neboli najnadanejšie. Liga mladších žiakov začínala až od piateho ročníka, no my sme už dávno predtým chodili na najviac turnajov do Košíc, Bratislavy či Martina. V tomto veku sa to týka hlavne rodičov. Samozrejme, bavilo nás to, mali sme štipku talentu a radosť z hry.“
Pred vami bol v Liptovskom Mikuláši ešte jeden silný ročník. Známy útok Plch, Pleva, Uram.
„Ďalej brankár Roman Svatý alebo bek Milan Tekel. Oni všetci boli o šesť rokov starší a v ich najlepších rokoch sa do cudziny ešte neodchádzalo. Mali nižšie šance a nehrali napríklad ani vo Švajčiarsku. Naša kategória mala viac šťastia a väčšie možnosti, otvorili sa dvere do sveta. Vzájomné porovnanie je zložité.“
Ročník 1997/98 ste odohrali takmer celý za “áčko” Liptovského Mikuláša v extralige, ale po ňom ste sa rozhodli odísť do americkej juniorskej USHL. Bola v útoku seniorov veľká konkurencia, alebo ste chceli vyskúšať niečo nové?
„Odísť do Severnej Ameriky v tom čase bol sen. Vydarili sa mi ME do 18 rokov v Česku (1997), no stále som nemal agenta. Veľa mojich spoluhráčov z reprezentácie hráčskych zástupcov malo a vábili ich do zámoria. V roku 1997 ma nenominovali na MS 20, namiesto toho som odcestoval na mesačné turné po Kanade s výberom do devätnásť rokov. Darilo sa mi a na základe toho sa mi naskytla možnosť odísť do USA. Ťažko sa odmietalo, bola to jedinečná šanca, i keď od mužov k juniorom to bol krok späť.”
Do vášho nového tímu Des Moines Buccaneers ste odišli spolu s obrancom Martina Petrom Smrekom.
“Prišli sme, a kouč Scott Owens nám oznámil, že sme mali byť v inom tíme. Nechal si nás na skúšku, a keď nás uvidel na ľade, ostali sme. Narýchlo našiel nové pôsobiská pre Bielorusa Yevgenija Kurilina a ešte nejakého Francúza. Nakoniec sa musel rozhodnúť medzi nami dvoma a Ruslanom Fedotenkom (Ukrajinec, neskôr vyhral Stanleyho pohár a v NHL zaknihoval vyše 1000 duelov ). A ťah mu vyšiel. Hrali sme vynikajúco, vyhrali sme ligu a zlomili niekoľko ligových rekordov. Aj mesto sa nám páčilo. Bolo veľké, ale žiadny New York.”
V prvom roku ste za Buccanners nazbierali 80 kanadských bodov a v druhom dokonca 103. Neboli ste sklamaný, že si vás na rozdiel od Petra Smreka nikto v drafte NHL nevybral?
„Keďže si ma počas dvoch rokov nikto nevybral, získal som štatút voľného hráča a mohol som zmluvu podpísať s kýmkoľvek. Bola to vlastne výhoda, pretože ak patríte jednej organizácii, tá väčšinou diktuje podmienky. Ja som počas celej svojej kariéry musel dokazovať svoje kvality. Mysleli si o mne, že dosiahnuté výsledky sú len dielom náhody a vždy som ich presvedčili o opaku. Takisto, keď som išiel na College, skauti si nemysleli, že sa tak výrazne presadím, ako sa mi to nakoniec podarilo.“
Bolo náročné dostať sa na Colorado College a hrať univerzitnú NCAA?
„Skôr zo školského hľadiska, pretože to bola jedna z lepších univerzít a testy musel človek spraviť na určitej úrovni. Z hokejového hľadiska problém nebol. V USHL som prvý rok skončil štvrtý v bodovaní, v druhom som v súťaži dominoval. Po dvoch úspešných sezónach v Des Moines, som si mohol vybrať, kam pôjdem. Šéfom striedačky Colorada bol môj bývalý tréner z Buccaneers, a to mi pomohlo pri rozhodovaní.”
Na College bol jeden rok vaším spoluhráčom Mark Stuart. Obranca, ktorý neskôr odohral 700 duelov v najlepšej lige sveta.
„Okamžite sa vedelo, že to bude na dlhé obdobie hráč pre NHL. Typický kanadsko-americký bek. Veľký, tvrdý a navyše rozhodný s dobrou strelou. Žiadny veľký technik, ale vždy sa naňho dalo spoľahnúť. Súperi mali pred ním rešpekt a to mančaftu vždy pomôže.”
Dnes je americká vysokoškolská liga NCAA veľmi propagovaná. Údajne lepšie pripraví na NHL ako kanadská juniorská liga CHL (tú tvoria ligy OHL, WHL, QMJHL).
„To si myslím už dávno. Pôvodne som na vysokú školu nechcel ísť, hoci na Slovensku som bol dobrý žiak. Komu sa chce učiť? Každý chce byť okamžite profesionál. Lenže, keď som videl, akí hráči tam sú (Dany Heatley), a hlavne, keď som súťaž okúsil, dnes viem situáciu objektívne posúdiť. Pre hráčov ako Sidney Crosby, Marián Hossa, John Tavares či Connor McDavid je zbytočné chodiť na univerzitu. Aj tak si ich o rok-o dva zoberú do NHL. Avšak ak je niekto dobrý hráč, ale nie je na úrovni spomínaných hviezd, na univerzite získa dva-tri roky navyše. Nie je pod tlakom, že sa musí presadiť medzi profíkov do dvadsiatich rokov. Hokejista je jednoducho iný v dvadsiatich dvoch rokoch než v osemnástich. Je vyspelejší, skúsenejší a silnejší. A čo je dôležité, Národná hokejová liga NCAA rešpektuje, hráč nestratí kredit. Dokonca, zástupcovia klubov často chcú, aby mladíci išli na univerzitu, pretože získajú vyzretejšieho hokejistu než z juniorky. A teoreticky, ak je hráč po roku pripravený, zoberú si ho, ak nie, zostane v NCAA dlhšie. Po mojom druhom roku na College som už chcel opustiť školu, ale sezóna nám nevyšla, a chcel som napraviť reputáciu. To sa podarilo, ligu sme vyhrali, a vedel som, že nastal čas odísť. Pre väčšinu hokejistov vysokú školu odporúčam. Lepšie pripraví na život ako kanadská juniorka. Chlapec je viac odkázaný na seba, musí byť zodpovedný, pretože sa potrebuje pravidelne učiť. To človeka dostatočne pripraví na budúci profesionálny život.“
Údajne až 37 percent hráčov z NCAA sa dostane do NHL. Vysoké číslo, nie?
„Teoreticky to je možné, asi nerozlišujú, či niekto v elitnej lige odohral päť duelov alebo desať sezón. Hráči ako Paul Kariya, Keith Tkachuk, Doug Weight (začiatok 90. rokov) začínali na univerzite, hoci možno na nej hrali len rok-dva. Po nich nastala doba, že do elitnej ligy odchádzali osemnásťroční mladíci. Počas môjho pôsobenia na vysokej škole (začiatok nového milénia) znova začali talenty viac odchádzať na univerzitu a tento trend platí dodnes. Veľmi však uškodí mužstvu, ak doň príde mladík len na rok či dva. Talenty si dôsledne vyberajú a ak im niekto z večera do rána povie, že odchádza, musia narýchlo hľadať náhradu. Samozrejme, hráčom ako T.J. Oshie alebo Zach Parise nepovedia nie. Osobnosti tohto typu chce mať každý, aj keď len jeden ročník. V NCAA majú prísne pravidlá, že keď hráč v juniorke poberal plat, nemôže ísť na vysokú školu.”
To znamená, že súčasní špičkoví hráči NHL ako Jonathan Toews, Jonathan Quick, Carl Hagelin nehrali najvyššiu juniorskú súťaž?
„Oni išli priamo zo strednej na vysokú školu. Chlapci zväčša už od strednej školy vedia, že pôjdu na univerzitu, a vedome sa vyhnú Major Junior League. Ja som začínal na College o niečo starší, pretože som sa musel naučiť reč. To, že som sa učil angličtinu na Slovensku, ma nepripravilo na univerzitu v USA. Nechcel som ísť na vysokú školu, trápiť sa s jazykom a nemať čas na hokej, pretože sa mi nahromadili úlohy. Väčšinou sú v NCAA Američania a len desať percent Kanaďanov. Pre nich je tamojšia juniorská Canadian Hockey League malou NHL.”
Na konci ročníka 2002/2003 ste podpísali kontrakt so St. Louis Blues. V premiérovom zápase ste hneď strelili gól Patrickovi Royovi.
„Z viacerých ponúk som si vybral tú zo St. Louis. Zhodou okolností ich posledný zápas sezóny hrali v Colorade, kde som býval. Prebiehali rokovania, nevedel som, či na druhý deň nastúpim. Bol som si zalyžovať, agent ma zastihol na svahu a oznámil, že budem hrať. Nemal som ešte auto a moja dnešná manželka, vtedajšia priateľka, ma odviezla do hotela v Denveri. Na druhý deň som mal mať raňajky s nebohým Pavlom Demitrom. Nanešťastie sa práve menil zimný čas na letný a ja som zaspal. Dodnes si pamätám, že som v presilovke nastúpil s Demitrom a Tkachukom, na modrej bol Pronger s MacInnisom. Paľo vystrelil z rohu, a ja som dorazil puk do brány. Krásna chvíľa!”
Po jedinom stretnutí v NHL ste sa dostali na MS do Fínska a získali ste bronzovú medailu.
„Odišiel som skôr zo školy, pretože to bola veľká príležitosť, hoci mesiac dopredu sa nevedelo, kto zo zámoria príde na MS. Po prípravných zápasoch sa mi podarilo udržať na súpiske a odletel som do Škandinávie. Nakoniec ma ako posledného v dejisku šampionátu vyradili z nominácie. Prvý zápas som sledoval z tribúny, potom som mal odletieť, no Zdeno Cíger si zlomil ruku, a ja som ho nahradil. Hral som v osemfinálovej skupine proti Čechom a Fínom, v semifinále proti Švédom a v zápase o tretie miesto proti Čechom. Hlavne súboj o bronz bol veľký zážitok. Mal špeciálny náboj a fanúšikovia sa po výhre tešili, akoby sme vyhrali zlato. Mančaft bol ešte silnejší než rok predtým, keď Slovensko triumfovalo na MS vo Švédsku.“
Pomohlo vám nasadenie do jediného zápasu v NHL do nominácie na MS?
“Určite, súťaži sa prikladal veľký význam. V tom jedinom zápase (proti Coloradu 15 minút na ľade) som sa ukázal, nie že by som ho len prežil. Upozornil na mňa vtedajší GM Peter Šťastný a presadil do nominácie, pretože ma v tom dueli videl. Popravde, kto vtedy o mne na Slovensku niečo vedel?”
V NHL ste sa nakoniec uplatnili “len” v 48 zápasoch. Prečo nie výraznejšie?
“Funguje to tak, že vstup do ligy je veľmi dôležitý. Ako všade inde, ak vám nevyjde prvý krok, ťažšie sa presadíte. Nástup je veľmi dôležitý. Mal som mať viac sebavedomia, trochu som o sebe pochyboval: -Dokážem to alebo nie? Ak začnete nad týmto rozmýšľať, prestávate hrať svoju hru. Pod Joelom Quennevillom som sa okamžite presadil do prvého tímu, a vraveli, že sa to stávalo málokedy. Väčšinou posielali hráčov do Peorie, aby si zvykli na spôsob hry. Bol som už o trochu starší (24 rokov) a v príprave na sezónu 2003/2004 som skončil prvý či druhý v bodovaní. Potom sa zranili niektorí hráči, pätorky sa rozhádzali, prišlo veľa hráčov z AHL a stratil som svoju pozíciu. V polovici ročníka vyhodili Quennevilla, a po jeho ére mňa do prvého mužstva zavolali, len keď museli.”
Mike Kitchen bol dva a pol roka hlavným koučom St. Louis. Nerozumeli ste si?
“Spoluhráči v Peorii mi povedali, že ma neznáša. Oni vám do očí nikdy nepovedia, čo si myslia. Samozrejme, mal som byť sebaistejší a nedať mu šancu, aby ma vynechával. Logicky si potom vyberal iných ľudí. Rok po štrajku (2005/06) mi vyšiel začiatok v AHL, no tri mesiace som bol zranený, a práve v tom období vymenili Tkachuka do Atlanty a Weighta do Caroliny. Trochu sa otvoril priestor, povolali štyroch útočníkov, žiaľ, vtedy som nemohol hrať.“
V ročníku 2004/2005 boli zamknuté štadióny Národnej hokejovej ligy. Uškodilo vám to?
„Keď stratíte jeden rok zo štyroch, nikdy to nie je dobré. Na elitnú ligu som bol po predošlej sezóne viac pripravený. Kitchen počas štrajku nemal čo robiť a pracoval v Peorii. Začiatok mi vyšiel, následne som sa zranil a dva mesiace som s ním individuálne zvyšoval kondíciu. Asi vtedy sa niečo medzi nami pokazilo. V NHL vám nič v pokoji nevysvetlia. Je to továreň, a ak sa neukážete vy, na rade je ďalší. American Hockey League mala vtedy výbornú úroveň. Hrali v nej Eric Staal, Mike Cammalleri, Dustin Brown. Motivácia mne nikdy nechýbala ale škoda, že sa vtedy nehralo, nepotreboval som mať rok „voľno“ (úsmev).“
Počas vašich troch rokov v St. Louis sa organizácia najprv dostala do play off, ale potom dvakrát po sebe nie.
„Nastalo veľké sklamanie, pretože vo vyraďovačke chýbali prvýkrát od roku 1979. Malo to logiku, pretože Kitchen nemal kontrolu nad mužstvom. On bol dobrý asistent, ale pozíciu hlavného trénera príliš nezvládal. Chcel diktovať hviezdam, a to nefungovalo. Nahrádzal špičkového kouča Quennevilla, čo mu situáciu ešte viac zhoršilo. Navyše, práve v tom období začínala byť NHL oveľa vyrovnanejšia. Tampa Bay vyhrala Stanley Cup (2004), nedávno dvakrát po sebe Los Angeles. Konkurencia sa zvýšila, to raz muselo prísť. Škoda, že práve v období, keď som tam bol ja.“
Vo vašom poslednom ročníku pred odchodom do Európy prišiel do klubu Andy Murray. Nezlepšila sa situácia?
“Zlepšila. Murray mal skúsenosti s univerzitným hokejom. Koučoval tri roky v NCCA, jeho obidvaja synovia hrali na vysokej škole a údajne si ma z univerzity pamätal. Za éry Kitchena ma v Peorii nestavali ani na presilovky, odpisovali ma. Murray nariadil, aby mi dali viac príležitostí a okamžite sa mi začalo dariť. V desiatich súbojoch som získal dvadsať kanadských bodov. Povolal ma hore, ale otvorene mi povedal, že vyššie ako do štvrtého útoku ma nemôže dať, pretože je jediný, kto ma v tíme chce mať. Pridal, že ak nebudem dávať góly, nemôže mi zaručiť, že budem hrať. Nasadzoval ma striedavo, na šesť-sedem minút, začo som spätne vďačný. Bez neho by som nehral vôbec. Potom som čakal ešte na ponuky z NHL, avšak keď štyri roky pendlujete, meno to poškodí.”
V St. Louis Blues ste hrali s niekoľkými hviezdnymi spoluhráčmi. Aký boli Keith Tkachuk, Doug Weight alebo Chris Pronger?
„Hokejovo výborní všetci. O Tkachukovi si všetci mysleli, že je len silový hráč, ale bol aj technik, vedel prihrať a mal prehľad. Síce dával góly väčšinou okolo bránky, no bol oveľa komplexnejší, ako si ľudia mysleli. Weight bol viac individualista, s pukom si rozumel na jednotku, a z hokeja mal zábavu. Kapitán Pronger si držal odstup, a vedel byť nepríjemný. Ak ho niekto na tréningu obišiel, vedel odpovedať sekerou alebo krosčekom. Mladíkom sa oveľa viac snažil pomôcť Tkachuk. Bol priamy, ale to je veľakrát dobre. Zobral si pod krídla Davida Backesa, budúceho lídra klubu.“
V roku 2007 ste odišli na dlhých osem rokov do Švajčiarska.
„Cítil som, že dvere do NHL si asi zatváram. Mal som len malú nádej, že sa niekedy vrátim naspäť. Nakoniec som to neľutoval. Na život je Švajčiarsko výborná krajina a hokej lepší než som čakal. Veľa zámorských hokejistov si myslelo, že tam budú hrať dlhodobo a na pol plynu, lenže tá doba už je dávno preč. Súťaž sa veľmi zlepšila. V mládežníckych tímoch majú veľa ruských trénerov, ktorí zdokonaľujú hlavne korčuľovanie a techniku. Človek mal pocit, že sleduje hokejovú školu, ktorá trvala dekádu. Výborne sa v lige korčuľovalo a niektorí Kanaďania často nestíhali.“
Už neplatí, že cudzinci musia robiť výsledky a domáci sa potom pridajú?
„Tak to bolo pred desiatim rokmi. Legionári ťahali mužstvá a vyhrávali ligu. Zhruba od roku 2010 sa situáciu zmenila. Domáci hráči sa začali vyrovnávať špičkovým zahraničným. Tamojší manažéri vyberajú zahraničných adeptov dosť naslepo, podľa štatistík, nemajú skautov v Severnej Amerike. Mal som šťatie, že do NLA som odchádzal v dobe, keď na to, aby vás zobrali, stačilo mať v kolonke niekoľko zápasov v NHL, alebo byť na špici v AHL. Zhruba od roku 2015 ste už museli byť aktívny reprezentant alebo mať na konte 300-400 zápasov v NHL. Pre GM sú zaujímajú Švédi, Fíni a zo zámoria typy ako Chuck Kobasew. Stále však platí, že aj takýchto borcov dokážu poslať preč, ak nie sú produktívny. Nebabrú sa, nájdu im nové mužstvo, alebo ich vyplatia. Napríklad, ja som mal prvý horší rok až počas mojej siedmej sezóny a okamžite ma poslali o súťaž nižšie.”
Hrali ste v troch tímoch švajčiarskej NLA. Ako by ste porovnali Zürich, Davos a Rapperswill?
„Zürich – niečo ako Slovan Bratislava má vždy najvyššie ambície. Ak sa nedarí, okamžite vymenia kouča, pretože majú peniaze nato, aby ho vyplatili. Hneď v mojom prvom roku sme vyhrali domácu súťaž, v druhom európsku ligu. Následne tímu nevyšlo dvakrát po sebe play off, a hoci som mal zmluvu ešte na jeden rok, ukončili mi ju. Mal som však ponuku z Davosu, čo bolo ďalšie špičkové mužstvo, takže nešiel som do horšieho. Prvý rok sme vyhrali ligu, v druhom sme vypadli v prvom kole play off. Na ďalšej spolupráci sme sa nedohodli, tak som podpísal do Rapperswillu. Prvá sezóna mi vyšla, potom prišiel švédsky kouč Anders Eldebring, a ten ma v mužstve nechcel. Po nevydarenom play off sme sa rozlúčili. Dovtedy som sa stále gólovo zlepšoval. V mojej poslednej sezóne v NLA som spadol na jedenásť gólov, a aj keď som bol spolu Niklasom Perssonom najlepším strelcom tímu, skončil som. Na záver som strávil rok v NLB v HC La Chaux-de-Fonds.”
V Zürichu vás dva roky viedol Sean Simpson, ktorý získal v roku 2014 s reprezentáciou Švajčiarska striebro na MS. V Davose bol dve sezóny vašim nadriadeným Arno Del Curto, ktorý v septembri začne unikátnu dvadsiatu druhú sezónu na lavičke klubu. Akí boli?
„Simpson – severoamerický typ, bez prejavov emócií. Väčšinou zamračený, ale vedel, čo robí. Asistent mu pripravoval videá. Del Curto bol presný opak. Nielen Simpsona, ale asi každého trénera na svete. Absolútne emocionálny. Keď bolo dobre vtipkoval, naopak, keď sa nedarilo, v šatni všetko lietalo. Povedal vždy priamo, čo si myslí, na rozdiel do Seana, u ktorého sa často nevedelo, čo mu prekáža. Arno bol zaujímavý neortodoxný kouč a všetko chcel riadiť sám. Asistenta mal len z povinnosti. Rád riešil aj zmluvy hráčov a neznášal, keď išlo v klube niečo mimo neho.“
Máte osemročného syna a šesťročnú dcéru. Boli ste spolu ako rodina vo Švajčiarsku?
„Syn začal chodiť do školy v USA, keď som hral NLB. To bol môj jediný rok bez rodiny. Neskôr nám to finančne prestávalo dávať zmysel, neboli sme úplne odkázaní na môj plat, hoci som zarábal slušne.Manželka chcela začať konečne po mojej dlhej športovej kariére pracovať. Je fyzioterapeutka a dnes je pre ňu oveľa lepšie, že môže chodiť do práce ako sedieť doma. Možno som mohol pokračoval v hokeji inde, ale mám rodinu, na ktorú som musel myslieť. Hokej mi chýbal len krátko.“
Vyhýbali sa vám počas kariéry zranenia?
„Vážnejšie zranenia som mal tri. Z toho dve v jednom roku. V Davose po play off v roku 2010 som musel ísť na operáciu členka, mal som roztrhnuté väzy. Operácia sa žiaľ nepodarila a musel som absolvovať druhú. Začal som hrať až v decembri a vo vyraďovačke som dostal silnejší otras mozgu. V Peorii som mal jedenkrát vážnejší problém s členkom. Dnes nemám žiadne zdravotné obmedzenia, ale jediným mojim pravidelným pohybom je hokej. Inak nešportujem. Povedal som si, že si dám s činkami rok prestávku a nakoniec je to už dva a pol roka. (smiech).“
Nie je vám ľúto, že ste reprezentovali len na jedných MS?
„Smutný som bol, keď som sa nedostal na Zimnú olympiádu do Vancouveru. Bol som v príprave, a kouč Filc ma poznal z MS 20 vo Winnipegu. Vyhovovalo mi to aj z dôvodu, že podujatie sa hralo vo februári, nemusel som byť po sezóne dlhšie bez rodiny. Veľmi som sa snažil, ale konkurencia bola mimoriadna. Toto je jediná vec, ktorá mi v kariére trochu chýba.“
Žijete v USA v Colorade. Čomu sa dnes venujete?
„Hlavnú profesiu mám ako realitný agent. Napríklad investujem do domu, za rozumnú cenu ho zrekonštruujem a predám, prípadne prenajmem. Trvalo mi rok pokiaľ som získal zelenú kartu, aby som mohol v USA pracovať. Licenciu realitného makléra som získal v priebehu niekoľkých mesiacov, a odvtedy som na predaj nemusel využívať sprostredkovateľa. Čo sa hokeja týka, uplynulú sezónu som koučoval tím môjho osemročného syna, a budem to robiť aj v nadchádzajúcej. Vo veku od šesť do deväť rokov mám na starosti 30-40 detí. V lete robím jeden-dvakrát do týždňa individuálne tréningy pre deti chlapov, s ktorými hrám rekreačne hokej.“
Chodíte na zápasy Avalanche?
„Zopárkrát som Pepsi Centre navštívil a bola to bieda (smiech). Oveľa radšej si pozriem v televízii play off.”
