Na začiatku kariéry v Detroite Red Wings mu vyčítali, že málo strieľa. On však bol vždy predovšetkým distribútor presných pasov so schopnosťou riadiť hru a diktovať tempo zmenami rýchlosti. Fínsky útočník Vatteri Filppula (38 r.), sa po šestnástich sezónach v NHL v najvhodnejšom možnom čase vrátil do Európy. V lete 2021 podpísal dvojročnú zmluvu so švajčiarskym klubom Servette Ženeva, vo februári 2022 z pozície kapitána doviedol národný tím k zlatu na zimnej olympiáde v Pekingu a v júni k titulu majstrov sveta na domácom šampionáte. Keďže všestranný líder vyhral v roku 2008 slávny Stanleyho pohár, je jubilejným tridsiatym členom v Triple Gold Clube a prvým fínskym hokejistom v tejto exkluzívnej spoločnosti. (titulné foto: iihf.com).
Vyrastali ste v 240 tisícovom meste Vantaa, ktoré leží na juhu Fínska a je štvrtým najľudnatejším mestom tejto severskej krajiny po Helsinkách, Espoo a Tampere. V krajine tisícich jazier je hokej, podobne ako na Slovensku, veľmi populárny. Boli vaši rodičia športovci a chceli, aby sa nimi stali aj ich synovia Ilari a Valtteri? Alebo patríte do tej skupiny detí, kde otec a mama nemali na rozvoj dieťaťa výraznejší vplyv?
“Moji rodičia boli športovci, hoci nemali nič spoločné s hokejom. Otec hral pesäpallo (fínsky bejzbal, je považovaný za národný šport). Ja som predovšetkým nasledoval môjho o tri roky staršieho brata Ilariho. On začal hrať hokej a ja som išiel v jeho šľapajách. Preto som sa zamiloval do tohto športu.”
Z veľmi solídneho klubu Kiekko-Vantaa, ste ako šestnásťročný prestúpili do dvadsať kilometrov vzdialených Helsínk, kde pôsobí špičkový Jokerit. Bol to nevyhnutný krok na to, aby ste sa v budúcnosti stali profesionálom?
“Je to tak. Kiekko-Vantaa sa nedostalo do najvyššej dorasteneckej súťaže, a ja som pochopil, že potrebujem odísť do organizácie, kde sa budem porovnávať s najlepšími fínskymi dorastencami. Navyše Kiekko-Vantaa malo mužov až v druhej najvyššej mužskej lige, čo mi ešte viac uľahčilo moje rozhodovanie. Ako ste povedali, Helsinki boli neďaleko môjho domova, preto som mohol zostať bývať u rodičov a v pokoji dokončiť strednú školu.”
Po sezóne v juniorke Jokeritu Helsinki a po dorasteneckých majstrovstvách sveta na Slovensku 2002 vás v treťom kole draftoval Detroit Red Wings. Ale do zámoria ste odišli až o tri roky neskôr po dvoch sezónach v áčku Jokeritu. Pričom v tej druhej ste získali strieborné medaily v SM-Liige. Chceli ste najprv herne dozrieť v kvalitnej súťaži a v domácom zázemí a až potom odísť pripravený do Národnej hokejovej ligy?
“Lepším hokejistom som sa stával postupne. Ako devätnásťročný som absolvoval nováčikovský kemp Red Wings a veľmi rýchlo som pochopil, že nemám žiadnu šancu. Že nie som dostatočne pripravený. Ostatní hráči boli oveľa rýchlejší a silnejší. Preto mi veľmi pomohlo, že som zostal v Jokerite, kde som nastupoval s mnohými výborným staršími spoluhráčmi. Neprenáhlill som sa a to bolo správne konanie. Po nováčikovskom kempe v roku 2003 som prvý hlavný kemp Detroitu absolvoval až pred sezónou 2005/06.”
V Detroite Red Wings sa pôsobili dvakrát. V prvej časti išlo o sedem veľmi úspešných ročníkov. Mužstvo sa vždy dostalo do play off, okrem toho raz do finále a raz ste dobyli slávny Stanleyho pohár. Detroit mal v tom čase v kádri vždy sedem-osem švédskych hokejistov na čele s borcami ako Nicklas Lidström či Henrik Zetterberg. Vy ste boli dlhodobo jediný fínsky korčuliar v zostave. Pomohlo vám v adaptácii v mančafte aj to, že rodná Vantaa je dvojjazyčné mesto a úradnými jazykmi sú fínčina (79 percent ľudí) a švédčina (2,4 % obyvateľstva)?
“Čiastočne áno, ale ešte viac mi pomohlo to, že v kádri bolo veľmi veľa európskych hokejistov (spolu trinásť!). Ale aj zámorskí hráči boli milí a uľahčili mi prechod do mužstva. Ja som nikdy nehovoril po švédsky, hoci som sa o to spočiatku snažil. Veľmi rýchlo to však celé skončilo, lebo moji švédski spoluhráči boli frustrovaní z toho, ako dlho mi trvalo, kým sa sa niečo naučil. Preto som s nimi i so všetkými ostatnými radšej hovoril po anglicky.”
V Detroite ste jeden ročník nastupovali s Mariánom Hossom. On sa rozhodol ísť na sezónu k Red Wings, lebo mu chýbala skúsenosť s veľkým mužstvom a s veľkými hráčmi. Chcel sa stať lepším hokejistom, preto najprv odmietal veľké peniaze a až potom urobil druhý krok, keď podpísal dlhodobý honosný kontakt s Chicagom Blackhawks. Bolo to vo vašom prípade podobné? Po úspechoch v Detroite ste v lete 2013 podpísali päťročný kontrakt na 25 miliónov dolárov s Tampou Bay Lightning.
“Ak ma porovnávate s Mariánom Hossom, je to pre mňa privilégium. Fantastický hokejista a jeden z najlepších, s akým som kedy hral. Nastupoval za Pittsburgh a prehral vo finále proti Detroitu. Potom prišiel do Detroitu a prehral vo finále s Pittsburghom. To pre neho nebolo jednoduché. Našťastie, všetko pre neho dobre dopadlo v Chicagu, kde vyhral trikrát Stanleyho pohár. A teraz ku mne. Bol som dlhých osem rokov v Detroite. V klube som bol spokojný a nehľadal som nové pôsobisko. Ale v čase, keď sme sa doťahoval o zmluvu s generálnym manažérom Kenom Hollandom, on zrazu podpísal s útočníkom Stephenom Weissom z Floridy (24,5 milióna dolárov na päť rokov) na podobné peniaze, ako som mal mať ja. Preto som musel odísť. Nemôžem povedať nič zlé na Detroit, no odchod do Tampy Bay bol výborný krok. Nebolo to len krásne miesto na život, ale aj nová skúsenosť s výborným mančaftom. Raz sme sa dostali do prvého kola play off, raz do finále konferencie a raz do finále celej ligy. To ma hrialo pri srdci.”
Počas celej vašej prvej anabázy v Detroite viedol mužstvo úspešný kouč Mike Babcock, na ktorého sa po jeho konci v NHL hodilo dosť veľa špiny za zaobchádzanie so zverencami a podľa mňa trochu neférovo, lebo už bol mimo najlepšej súťaže sveta a nemohol sa príliš brániť. Ako toto celé vnímate vy?
“Neviem presne, čo sa stalo v Toronte, keď mu v polovici piatej sezóny predčasne ukončili zmluvu na osem sezón za 50 miliónov dolárov. Ja môžem hovoriť len o mojej skúsenosti s ním. Mike bol dobrý tréner, pedant, ktorý od hráčov veľa vyžadoval. Hrali sme pri ňom kvalitne a mali sme niekoľko úspechov. Ale štýl trénovania sa z rôznych dôvodov zmenil a už je len málo takých typov trénerov ako bol Babcook. Dnes sú kouči zverencom viac nablízku a nápomocní.”
Okrem Detroitu ste výraznú stopu zanechali v Tampe Bay Lightning. Keď ste v roku 2017 v klube končili, v zostave už bol Andrej Vasilevskij, Victor Hedman, Nikita Kučerov či Steven Stamkos, teda kostra budúcej dynastie. Vnímali ste už vtedy, že sa začína tvoriť výnimočná parita, ktorá môže začať kraľovať celej lige?
“Keď som prišiel do organizácie v roku 2013, mali niekoľko veľmi dobrých mladíkov z American Hockey League, ktorí boli veľmi blízko k tomu, aby hrali v NHL. Ak máte v zostave hokejistov, ktorí sú pre mančaft veľmi dôležití, a pritom majú ešte len prvú zmluvu, je to pre generálneho manažéra skvelé. Nemusí sa príliš zaoberať platovým stropom, keďže jednotlivci nezarábajú veľa. A keď je GM schopný podržať týchto borcov podpisom druhého kontraktu na dlhšie obdobie, tak máte všetky predpoklady nato, aby ste zostavili výborný celok, ktorý bude dlhodobo konkurencieschopný. A presne toto sa stalo v Tampe Bay. Keď sme hrali vo finále v roku 2015, nemali sme dostatočne skúsené mužstvo a už vôbec nie v porovnaní s Chicagom Blackhawks. Je úchvatné, čo Tampa dokázala za posledné tri roky (dvakrát Stanleyho pohár a raz finále). Navyše si stále dokázala udržať svojich lídrov a získať nové palivo v podobe nových energických mladíkov. Je zábava to celé sledovať, lebo tam mám stále veľa kamarátov.”
Vás hokejový život je tak trochu prepojený so Slovenskom. Medzinárodnú kariéru ste začínali ako kapitán na majstrovstvách sveta dorastencov v Piešťanoch a v Trnave v roku 2002. Na MS juniorov 2003 ste boli pri tom, keď Fínsko vo štvrťfinále zničilo v kanadskom Halifaxe slovenský tím 6:0. A potom prišlo päť duelov na seniorskej úrovni proti krajine zo srdca Európy a ani raz ste neodchádzali so zvesenými hlavami. Prvý súboj bol o bronz na zimnej olympiáde vo Vancouveri 2010. Slováci vyhrávali po dvoch tretinách 3:1, no nakoniec prehrali 3:5. Pod Tatrami sa o tomto zápase popísali štôsy papiera a zúčastnených hráčov dodnes hnevá, ako ho takticky nezvládli. Ako ste tento duel videli vy z druhej strany barikády?
“Išlo o dva vyrovnané tímy a po dvoch tretinách sme boli dole my. Potom však naštartoval náš obrat Olli Jokinen. Bol to jeden zo zápasov, kedy sa na konci môže radovať jedna i druhá strana. Slováci boli veľmi silní a určite schopní dotiahnuť stretnutie do úspešného konca. Tesný súboj sa nakoniec nám podarilo preklopiť na svoju stranu. Boli to moje prvé olympijské hry a užíval som si bronzovú medailu.”
Na seniorských majstrovstvách sveta ste prvýkrát štartovali až ako 28-ročný. V roku 2012 sa podujatie konalo vo Fínsku a vo Švédsku. Krajina tisícich jazier v základnej skupine v domácej Hartwall Aréne pred 12 885 fanúšikmi premohla Slovensko tesne 1:0. Na tento duel si spomeniete?
“Už si presne nepamätám na detaily. Ale viem, kde sme hrali, proti komu sme nastúpili a ako to celé dopadlo. Za tých niekoľko desiatok stretnutí, čo som odohral na najvyššej úrovni za národný tím na MS a ZOH, bolo veľa tesných súbojov, ktoré sa skončili rozdielom jedného či dvoch gólov.”
A potom prišli tri merania síl v roku 2022, kde ste boli vždy kapitánom Suomi. V základnej skupine na olympiáde v Pekingu to bola najprv jednoznačná partia pre tím Jukku Jalonena (6:2). Ale v semifinále to bola dráma, ktorú rozhodol až Harri Pesonen do prázdnej brány na 2:0. Po stretnutí sa začala valiť kritika na fínsky výber, že po strelení gólu sa piati postavia do stredného pásma a len čakajú na ďalšie chyby súpera. Ako toto celé komentujete?
“Podľa mňa to nie je nič nové. Je to spôsob hry, akým sa mi prezentujeme dlhodobo. Naším cieľom je hrať precízne v obrane a postupne si vytvoriť šance na skórovanie. V semifinále na zimnej olympiáde v Pekingu boli Slováci výborní. Boli často v našej tretine, a preto sme sa ťažko dostávali ku šanci na druhej strane klziska. Potrebovali sme zostať pevní vzadu a spoľahnúť sa, že gólman Harri Säteri bude mať svoj deň. Naše DNA je hrať zo zabezpečnej obrany a počkať si na presilovky, alebo na prečíslovanie po strate pukov súpera v strednej tretine. Nemyslím si, že by sme za to mali byť kritizovaní. Je to len rozdielny spôsob vedenia boja. Možno sa to nie vždy páči fanúšikom, ale nám tento štýl v súčasnosti funguje na jednotku, a potom máme šancu vyhrať každý jeden duel.”
Posledný zápas proti krajine majstrov sveta 2002 ste odohrali pred piatimi mesiacmi pred domácimi fanúšikmi v Tampere. Fínsko zdolalo výber s dvojkrížom na hrudi 4:2. Bol to mimoriadne dramatický zápas, kde sa Slováci dostali do dvojgólového vedenia a atmosféra v prekrásnej Nokia Aréne bola ako v kostole. Bol to pre vás najťažší zápas na turnaji, lebo ste vedeli, že ak skončíte, bude to znamenať národnú hanbu? Pričom súper mohol hrať úplne uvoľnene, lebo nemal čo stratiť.
“Toto je formát majstrovstiev sveta. Najprv hráte sedem zápasov v základnej skupine, kde je potrebné umiestnenie do štvrtého miesta. Potom príde štvrťfinále. Keď ho vyhráte, idete ďalej, ak prehráte, končíte. Určite to prináša vyšší tlak a stres, ale podľa mňa sa to týka obidvoch mužstiev, lebo každý chce na turnaji pokračovať. Viem, že v prvom zápase na olympiáde v Pekingu sme boli jasne lepší. Keby však semifinálový zápas na ZOH vyhrali Slováci, nikto by nemohol povedať, že vyhral nesprávny tím. Aj v Tampere sme vedeli, že nastúpime proti nebezpečnému protivníkovi. Boli sme pripravení nato, že v určitých fázach znova použijeme taktiku skalopevnej obrany. A opäť nám pomohol výkon brankára, tentokrát Juho Olkinuory.”
Pre nezainteresovaných fanúšikov bol herný prejav fínskej reprezentácie impozantný. Aj napriek dvojgólovému manku Suomi stále verili, že ich šance prídu. Správali ste sa ako maratónec, ktorý vie, že ak svoj beh dokončí, bude stopercentne odmenený. Keď ste mali jasnú šancu, išli ste do akcie vpred, a keď z prípadného výpadu hrozilo riziko, tak ste zostali v defenzíve. Aj toto je súčasť vašej taktiky?
“Riskovať musíte vždy, ale my sa snažíme eliminovať príliš veľké riskovanie. A to hlavne proti národom, ktoré majú rýchlych a kreatívnych hráčov. Tam Slovensko patrí. Našou prioritou je nedať súperom šancu na prečíslenie. Nechceme, aby vznikli situácie troch proti jednému, dvoch proti jednému alebo typy prečíslení. Často sa stáva, že súperi začnú byť frustrovaní, keď čelia mužstvu, ktoré konštatne bráni so štyrmi či piatimi hráčmi. Je to súčasť nášho herného prejavu a nemyslím si, že sa na ňom bude niečo meniť.”
Svetový šampionát v hokeji v roku 2023 sa opäť koná vo Fínsku a druhým dejiskom bude Lotyšsku. Budete ešte hrať za Suomi alebo skončíte v najlepšom ako triumfátor?
“To je dobrá otázka, ale ešte na ňu nepoznám odpoveď (ľahký smiech). A ani sa týmto nezaoberám. Uvidíme, ako dopadne sezóna na klubovej úrovni so Servette Ženeva a či ešte budem užitočný pre reprezentáciu. Teraz to ide celé pomimo mňa a neviem vám zodpovedne odpovedať, pretože naozaj neviem. Uvidíme, čo sa stane v máji.”
Len 5,6 miliónová krajina zo severu Európy dnes kraľuje svetovému hokeju. Legendárny švajčiarsky kouč Arno Del Curto vo svojej knihe Mit Köpfchen durch die Wand o tamojšom hokeji píše: “Sú neprekonateľní v práci s nohami a v tímovej súdržnosti. Disponujú výbornou kontrolou puku a úžasným ťahom do brány.” Prečo je podľa vás fínsky hokej momentálne na výslní?
“Veľa robí to, že pri áčku máme stabilných koučov. Jukka Jalonen je pri mužstve štvrtý rok a predtým bol šéfom striedačky ďalších sedem sezón. V reprezentácii už dlhšiu dobu nastupujú pospolu tí istí hráči a niektorí nastupujú spolu aj vo svojich kluboch. To vždy pomôže. Podľa mňa úplne najdôležitejším bodom je, že reprezentanti poznajú systém hry. Pretože počas krátkodobých dvoj- či trojtýždňových turnajov nemáte šancu naučiť sa veľa nových vecí a nemáte čas na nejaké prevratné zmeny. Potrebujete vedieť sa rýchlo adaptovať. Z dlhodobého hľadiska máme stále viac a viac výborných mladíkov v celkoch Národnej hokejovej ligy, kde zastávajú dôležité roly. To sme pred desiatimi či dvadsiatimi rokmi nemali.”
Po šestnástich rokoch v Národnej hokejovej lige ste v lete 2021 prijali ponuku švajčiarskeho oddielu HC Servette Ženeva. Prečo ste sa rozhodli pre tento klub, ligu a mesto, kde sa komunikuje hlavne po francúzsky?
“Vždy ma zaujímala švajčiarska liga. Aj preto, že môj brat Ilari hral dva roky v Lugane a veľmi sa mu páčilo. Veril som, že raz príde možnosť dostať sa sem. Akonáhle som skončil v NHL a zároveň som cítil, že moje telo vydrží vysokú záťaž, povedal som si, že Švajčiarsko môže byť dobrá voľba. Servette ako jeden z prvých oddielov prejavil o mňa vážny záujem. Ponuku som nakoniec prijal a dobre som spravil. Ženeva je pekné medzinárodné mesto a hoci nehovorím po francúzsky, nie je problém dohovoriť sa po anglicky. Po výkonnostnej stránke som nebol spokojný, ako sme odohrali druhú časť minulej sezóny. Skončili sme príliš skoro (koniec v predkole play off). Teraz sme prví a verím, že druhá časť ročníka dopadne lepšie ako pred dvanástimi mesiacmi.”
Viem, že vo fínskej najvyššej súťaži ste hrali naposledy v sezóne 2012/13 a v Rusku ste nehrali nikdy. Ale švajčiarska NL je dnes možno najlepšou ligou na starom kontinente. Súhlasíte?
“Poznám len švajčiarsku ligu, no myslím si, že v Európe je viac silných platforiem. Určite sem patrí švédska SHL a po nej fínska Liiga. Neviem sa vyjadriť k českej a slovenskej extralige a tiež ku KHL, kde som nikdy nemal možnosť pôsobiť. Mne každopádne švajčiarska liga sadla.” (Po prvej štvrtine sezóny je Vatteri Filppula tretí v kanadskom bodovaní. Stráca dva body na prvého Christophera DiDomenica z SC Bern, pozn. red).
V roku 2008 ste vyhrali Stanleyho pohár s Detroitom a vďaka nedávnym triumfom so Suomi na majstrovstvách sveta a zimnej olympiáde ste sa stali prvým fínskym hokejistom a celkovo tridsiatym, ktorý vstúpil do Triple Gold Club. Podarilo sa vám to na rozdiel od mnohých iných fínskych borcov, ako je napr. Teemu Selänne, Jari Kurri či Saku Koivu. Čo to pre vás znamená?
“Je nepochybne úžasné byť súčasťou tejto skupiny a znamená to pre mňa veľa. Nemám ďaleko do konca kariéry a vyhrať MS i ZOH v jednom roku je niečo špeciálne a vzrušujúce zároveň. Som hrdý, že som mohol hrať tak dlho a zostať zdravý i konkurencieschopný. Myslím si, že potrebujete kus šťastia, aby ste niečo takéto dosiahli. To sa mne prihodilo v roku 2022. Dlho sme nevedeli, či pre COVID-19 olympiáda vôbec bude. A dlho sme nevedeli, či sa v Pekingu predstavia borci z NHL alebo nie. Všetko bolo dlho otvorené. V kariére som mal šťastie byť súčasťou niekoľkých silných mužstiev. Určite je niekoľko iných fínskych legiend, ktoré boli veľmi blízko k účasti v Triple Gold Clube. Verím, že čoskoro bude viac mojich rodákov v tejto výnimočnej partii.”
